Duchovný význam odievania I.
Emil Páleš

Keď preletíme v duchu tisícročia, po všetkých kútoch zeme, máme pred sebou neuveriteľne pestrú paletu odevov. Čo všetko nám prezrádza odev, čo všetko sa dá z neho vyčítať? V každom dejinnom období sa ľudia obliekali inak; aj pre rôzne príležitosti, napríklad sviatky, inak ako v iné dni. V každom geografickom regióne podľa prírodných podmienok a dostupných materiálov. Národy, aj župy sa líšili svojimi krojmi. Iné je oblečenie mužov, iné žien. Rôzne šaty pre rôzne vekové kategórie. Z niekdajšej obuvi a oblečenia sa dali poznať rozdiely medzi stavmi, kastové zaradenie i zamestnanie. Špecifický odev bol pridelený Židom, neviestkam, katovi a pod. A napokon rozdiely v individuálnom vkuse; ale to až od 15. storočia, od zrodu duše vedomej. Dovtedy boli obleky predpísané skupinovo. A nikomu by ani na um nezišlo obliecť sa svojvoľne.

Akú má odev funkciu? Ako vlastne vznikol? Jedna funkcia odevu je praktická: Ochrana pred vonkajšími poveternostnými vplyvmi; chladom, vlhkom, slnkom alebo pieskom. To ale zďaleka nie je funkcia jediná, ba zdá sa, že často ani nie tá hlavná. Úlohou oblečenia je aj zdobiť, krášliť; človek túžil vždy stvárniť v šate určité estetické cítenie. V teplých oblastiach tvorilo krášlenie hlavnú časť odevu. Odev plní aj komunikačnú funkciu; je to druh neverbálneho jazyka. Napríklad perá indiánov: jedno červené pero - "tento bojovník bol ranený v boji"; biele - "ako prvý zbadal nepriateľa". Rímske matróny sa smeli obliekať podľa počtu detí. Zovňajšok je formou neverbálnej komunikácie v spoločnosti.

Oblečenie má funkciu až magickú; odev má symbolickú silu. Obliekanie je druh mágie. Pričom nejde len o pomaľovanie primitívov, masky a prevleky kúzelníkov, náčelníkov. Šat môže doslova zabezpečovať prevahu, moc nad ľuďmi. Stačí si spomenúť na kňazský ornát, talár sudcu, alebo sugestívny účinok uniformy.

Hneď na začiatku si všimnime jednu vec:Smerom od najstarších vyspelých kultúr k nám sa dôraz stále viac presúval z ideálnej stránky na praktickú; z krásy na užitočnosť. Kedysi nosili - podľa nás - na šatách veľa "zbytočného". Napríklad taká tóga; zobrala Rimanovi jednu ruku, ktorou si držal záhyby. Trvalo vlastne až do konca minulého storočia, kým sa armády odhodlali odstrániť z vojenských uniforiem posledné chocholy a strapce a krikľavé farby, ktoré robili vojaka v teréne terčom guliek. Dámske korzety a krinolíny - čo boli vtedy dámy odhodlané znášať kvôli kráse, by sa dnes neodhodlala žiadna žena. Ľudia stvárňovali svoj odev do geometrických foriem, ktoré vyjadrovali určitý ideál krásy, ktoré však len málo rešpektovali, ak mali vôbec niečo spoločné s prirodzenými proporciami tela, a základnými požiadavkami hygieny.

Existovali i sukne, i nohavice iba "na státie". Nosili sa naberané límce, okružia, ktoré boli také široké, že si človek nedočiahol do úst príborom. Čo teda urobili? Nezjednodušili oblečenie. Začali vyrábať dlhšie lyžice! To im totiž pripadalo "logické". Naopak ako nám dnes. Keď prišli do módy vypchaté španielske nohavice, rozšírili v snemovni anglického parlamentu všetky kreslá. To je pre nás na vážne zamyslenie. Lebo tu máme pred sebou niečo, o čom si musíme priznať, že to ani pri úprimnej snahe a všetkej našej chytrosti dnes nedokážeme pochopiť. Zdá sa, že to, o čom sme my dnes presvedčení, že je to základné, nevyhnutné, pokladali naši predkovia za vedľajšie a naopak. Prezradzuje nám to, že ľudia vôbec neboli vždy rovnakí; ani nepovažovali vždy to isté za najdôležitejšie.

Ak máme pochopiť, prečo to bolo tak, musíme viac skúmať práve tú ideálnu, ideovú stránku odevu. Dá sa hovoriť o duchovnom, ideologickom význame odevu? Pravdaže. Všetko má svoj duchovný význam: každý tvar, farba, látka. Napríklad tóga mala dodať svojmu nositeľovi na úctyhodnosti. Quintilianus napísal celé pojednanie o tom, ako sa má tóga nosiť, ako správne tvarovať jej záhyby, aby dodala Rimanovi na dôstojnosti a prísnosti výrazu. Rimania mali ideál - gravitas (dôstojnosť, vážnosť). A výrazom tohto ideálu bola tóga. V tom bol jej hlavný zmysel. Preň stálo za to byť tak trochu ako bez ruky.

V 16. storočí nastolili v Španielsku absolutistický, monarchický, konzervatívny režim - a španielska móda, čo tam vznikla, to boli strnulé geometrické formy, v ktorých sa takmer nedalo ani pohnúť. Španielsky kostým dovoľoval práve tak málo slobodného pohybu, ako režim, ktorý tam vládol.

Politické a ekonomické zmeny sa odrážali v oblečení ľudí. Po francúzskej revolúcii sa razom zmenil odev; popreli v odievaní všetko, čo pripomínalo kráľovstvo. Za Rakúsko-Uhorska tí úradníci, čo chceli byť zvlášť horliví, mali fúziky ako František Jozef. Pozorujte dajme tomu dnešných zamestnancov bánk. Prijali do svojho zovňajšku niečo, čím demonštrujú, že akceptovali určité pravidlá hry. Je možné s trochou cviku takmer spoznať príslušníkov podaktorých náboženských hnutí.

Zovňajšok sa môže stať aj výrazom revolty proti daným spoločenským hodnotám; obzvlášť u mladej generácie. Symbolom hippies boli dlhé vlasy. Vlasy znamenali slobodu, nezávislosť, zneuznanie konvencií. U ženy znamenajú cit. No aj u mužov citlivosť, romantizmus, ochotu nechať sa viesť citom. Skinheads sú protivníci pacifistov a hippies. Chcú vyzerať neľútostní - vyholujú si hlavy. Ten istý prototyp však nachádzame už aj v histórii. Tonzúra (vyholenie temena hlavy) kresťanského mnícha, holohlavý budhistický bhikšu. Obaja sa podriaďujú disciplíne rehoľníka; majú byť poslušní, potláčať všetko osobné. Naproti tomu potulní indickí sádhuovia, pre ktorých neplatili žiadne normy, chodili vlasatí.