Duchovný význam odievania II.
Emil Páleš

Vznik odevu

Ak máme preniknúť k prapôvodnej podstate, k prafenoménu odievania, musíme sa vrátiť do najstarších čias. Musíme sa pýtať: Prečo vlastne človek jediný je od prírody neodený? Zvieratá nepotrebujú odev. Zviera má od prírody srsť, perie, šupiny, ktoré ho chránia. Je vybavené tým, čo potrebuje. Človek je jediný cicavec bez srsti; má zraniteľnú, jemnú, odhalenú pokožku a je mu zima. Tu kdesi vidí materialista prapríčinu vzniku odevu - celkom prozaickú: Ošatenie vzniklo z potreby chrániť sa pred vplyvmi okolitého prostredia. Taká odpoveď ho uspokojuje. Tam jeho myšlienkový proces končí. Lenže prečo je to vôbec tak, prečo sa to tak stalo, že práve človeka jediného príroda nevybavila prirodzeným odevom a ochranou, ktoré potrebuje?

Ochlpenie súvisí so slnkom.1 Lev, slnečné zviera, s maximálne vyvinutým hrudníkom, srdcovo-cievnym a dýchacím systémom, má hrivu, na rozdiel od levice. A čo je hriva u leva, je brada u mužov. Mužovi rastie brada, niekedy aj ochlpená hruď, nie žene; lebo muž má vo fyzickom tele viac síl slnka. Asi v štvrtom mesiaci tehotenstva, keď je ľudský plod vystavený vnútorne slnečnému pôsobeniu, opakuje vývoj šeliem, ako levov. Ochlpenie vyrazí najprv na perách a okolo tváre; a v piatom mesiaci je plod človeka osrstený. Neskôr však toto ochlpenie vypadne.

Človek toto ochlpenie niekde v priebehu evolúcie stratil, prišiel oňho. A nielen oňho. Ale aj o mnoho iného zo svojej výbavy v porovnaní so zvieratami. Človek je po fyzickej stránke vôbec najzraniteľnejší, najslabší medzi zvieratami. Vo všetkých činnostiach je menej výkonný; okrem jednej: myslenia. Je tu otázka, či táto fyzická nedostatočnosť nesúvisí práve s touto vyššou, duchovnou organizáciou človeka, ktorou sa líši od zvierat. Je to skutočne tak. Časť životných síl, ktoré sa u človeka uvoľnili pre vyššie, duchovné schopnosti, boli odňaté fyzickým orgánom. Človek vlastne pomocou tej časti éterických síl, ktorá sa nepodieľa na tvorbe ochlpenia, myslí. Keby bol človek zostal osrstený, keby mal takú veľkú hrivu ako lev, bol by sa možno stal kráľom zvierat, nikdy by sa však nestal samostatným, seba-vedomým ja, človekom.

V dávnych časoch existovala ešte u ľudí tzv. stará jasnovidnosť. Intuitívnou, mimozmyslovou cestou ľudia vnímali na človeku aj to, čo na ňom nie je vidieť zvonku, fyzicky. Títo ľudia cítili, že človek, keď je nahý, nie je úplný.Nahé telo, to by nebol človek celý, lebo človek má ešte telo nadzmyslové. Aj zvieratá majú svoje nadzmyslové články, telá. Ale ak lev má napríklad hrivu, mohutný hrudník a pod., to, čím duchovne je, je celé vyjadrené v jeho fyzickej stavbe. Zviera nie je duchovne ničím viac, než tým, čím je fyzicky. Zvieracie duševno sa celé prekrýva s jeho fyzičnom. Nie je ničím viac, ako vyzerá. Zviera je tým, čím je. Je samo sebou. Nemá túto vyššiu duchovnú organizáciu. Nemá vyššie ja. Preto sa zviera nedostane do konfliktu samo so sebou, na rozdiel od človeka. Nemodlí sa, nemá výčitky, neprekonáva samo seba, nemá ideály.

Duševný život človeka presahuje okruh len toho, čo súvisí s jeho biologickou, fyzickou skutočnosťou. Človek si tvorí myšlienky a predstavy nie len o tom, čo je, k čomu dostáva podnety zvonka, ale aj o tom, čo by malo alebo mohlo byť, o ideálne. Preto ak stojí pred nami telo, nestojí pred nami celý človek. Človek, na rozdiel od zvieraťa, nie je len tým, čím je, ale aj tým, čím sa má stať. Človeka vidíme pravdivejšie, a s väčšou láskou, ak sa dívame aj na to, čím sa túži stať, a nie len na to, čím sa dokázal stať doteraz; ak sa dívame na vyššieho človeka v ňom.

Staré národy mali pre toto zvláštny cit. Tvary oblečenia vychádzajú v podstate z nadzmyslových sfér. Osobný, individuálny šat mali v tom čase však len výnimoční ľudia: náčelníci, hrdinovia. Ten vyjadroval ich povahu; alebo to duchovné, čo patrilo k ich postaveniu. Ak napríklad znázorňovali slnečných hrdinov - ako Herakla a Gilgameša - odetých v levej koži, vyjadrili tým spätne ich výnimočné, silné ja pomocou toho, čím by inak bolo, keby bolo fyzické.

Inak sa v tom čase človek cítil byť ešte celkom príslušníkom spoločenstva, kmeňa, rodu, článkom kolektívneho vedomia; a tak aj formy oblečenia boli skupinové. V skupinovej duši videli spájajúcu duchovnú bytosť, to, čo udržuje pohromade kmeň alebo rod. Túto skupinovú dušu vnímali vždy v celkom konkrétnej podobe. Išlo o tzv. totemové zviera. Príslušníci jedného kmeňa boli presvedčení, že sú - či videli seba samých - ako duchovných potomkov svojho totemového zvieraťa: vrany, sovy, orla, hada, leva, býka atď. Cítili sa duševne spriaznení so svojím totemovým zvieraťom. Toto zviera bolo zdrojom ich sily, ich vynikajúcosti, bolo posvätné. Cítili v sebe, v krvi prúdiť jeho silu, jeho schopnosti a vlastnosti. Neskôr sa potom totemové zviera premenilo na tzv. heraldické zviera, ktoré maľovali na štíty a vyšívali na zástavy, ktoré nad nimi viali ako to, čo ich zjednocuje, ako výraz spoločných myšlienok.

A tak ak chceme vedieť, v akej podobe si niektorý kmeň predstavoval svoju skupinovú dušu, musíme sa pýtať: čím sa zdobili? Perami? Tak potom si ju predstavovali v podobe vtákov. Kožušinou? - v podobe levov a tigrov. Niekde mali odev priliehavý, inde vlajúci. Mali oblečenie podobné vtákom, okrídlený šat; páčilo sa im, keď to na nich vialo. A keď sa otáčali, tak robili zároveň vtáčie pohyby, čo malo zase spätný vplyv na ich šikovnosť, zručnosť atď. Podstatou zdobenia (a ozdobnej funkcie odievania) je snaha urobiť viditeľnou nadzmyslovú, neviditeľnú stránku človeka. Čo je neviditeľné, chceli na sebe urobiť viditeľným. Zdobiť sa, krášliť, znamená utvárať svoj zovňajšok tak, aby sme dali výraz tomu, čím sme v oblasti ducha!

Nie je preto pre človeka prirodzené chodiť nahý. Ak má byť nudizmus, kult nahoty domnelým návratom k "prirodzenosti", je to omyl. Nie preto, že by nahé telo bolo hriech. Ale preto, že nahý človek nie je celý. Len človeku, ktorého duševno je celkom pohltené telesnosťou, ktorému nezostala ani malá časť duše odpútaná pre vnímanie ideálov, sa môže zdať, že keď je nahý, že mu nič nechýba, že sa nepotrebuje skrášliť, že nechce na sebe pridať ešte niečo. Trvale nahý človek je divoch. Je plodom krajného materializmu, ak sa niekomu zdá, že nahý je bližšie k svojej podstate než oblečený.

Vidíme teda nakoniec, že odev má dve funkcie: ochrannú, ktorá vyplýva z praktickej potreby - a krášliacu, ktorá je výrazom ducha. Súhrou, protihrou týchto dvoch vznikajú odevy.

Avšak je to jedna a tá istá vyššia bytosť v človeku, ktorá sa chce zviditeľniť v zdobení, ktorá zapríčinila, že sa vôbec odievanie stalo pre človeka praktickou nevyhnutnosťou. Nech to znie akokoľvek neuveriteľne, krášliaca funkcia odevu má k prapríčine vzniku odievania bližšie, než jeho funkcia praktická. Praktická nevyhnutnosť chrániť sa pred poveternostnými vplyvmi a pod. vznikla až v dôsledku tej túžby po Krásne, ktorá do človeka vstúpila - ako jej vedľajší efekt.