Duchovný význam odievania III.
Emil Páleš

Význam farieb

Je známe, že farby majú duchovný, symbolický význam. Pri vnímaní farieb nevnímame len farbu samotnú, ale spolu s ňou aj určitý morálny dojem, duševnú náladu, kvalitu. Na tomto psychologickom význame farieb je založený tzv. Lüscherov test s podvedomým výberom farieb. Podľa toho, aké farby si človek vyberá, napríklad svetlé, jasné alebo matnejšie, tmavšie, sa usudzuje o tom, aký veľký má sklon k optimizmu, pesimizmu a pod.

Dalo by sa to povedať aj naopak:duševné substancie majú farby.Napríklad také černošské blues. Blue znamená modrý. Ako môže byť, povedzte, hudba modrá? Ide o melancholické piesne, ktorých nálada sa medzi farbami dá prirovnať najlepšie k modrej.
V starých časoch teda ľudia vnímali aj časť nadzmyslovej bytosti človeka, jeho auru. No nielen oni. Aj dnes môže človek pri stretnutí s druhým človekom vnútorne zachytiť určité dojmy, ktorých kvalita sa vo vonkajšom svete dá prirovnať k farbám. Presnejšie: farby sú vo vonkajšom svete výrazom tých bytostných síl, ktoré žijú vo vnútri našej duše ako nálady. Farby sú bytosti.

V tejto súvislosti je teraz pozoruhodná skúsenosť, ktorú môžu potvrdiť niektorí senzibili: že ľudia sa spontánne oblečú do farby svojej aury. Tak máme práve v oblečení akýsi podivuhodný dôkaz, že všetci sú tak trochu jasnovidní, aj keď o tom nevedia.

Pre našich predkov však boli tieto vnemy oveľa reálnejšie. Aj tvary aj farby oblečenia vychádzali z nadzmyslových sfér. Napríklad pannu Máriu zobrazovali starí majstri vždy v celkom určitých farbách: azúrovomodrý plášť zvonku a vnútri rubínovočervená. Taký bol kánon. Pretože tým malo byť naznačené, akým spôsobom je utváraná jej duša, jej astrálne telo. To, čo umelci až do čias renesancie zobrazovali, nebola vlastne ani zmyslová, ale nadzmyslová realita.

Pretože to ľudia vtedy ešte vedeli, že farby majú význam, bolo ich použitie prísne určené. Napríklad žltá bola v Číne vyhradená iba cisárovi. Opovážlivec, ktorý by si chcel vziať žltú, ktorá mu neprislúcha, by bol zrejme rýchlo o hlavu kratší. Rímski senátori smeli mať na tóge purpurový lem. Uchádzači o úrad pri voľbách nosili snehobielu tógu (toga candida), z čoho nám dnes vzniklo slovo kandidát.

Existovala tunica palmata, zlatom vyšívaná, palmovými ratolesťami ozdobená tunika, ktorú si smel obliecť iba triumfátor. Ľudia vnímali zlatú, slncovú priadzu prúdiť v aure víťazného hrdinu; a tú zviditeľnili zlatou výšivkou na jeho tunike.

Dnes sa nám zmysel farieb zachoval už len u obradného šatu: čierna pre smútočnú príležitosť; ale aj čierna kňazská sutana, ako výraz dôstojnosti. Kardinálsky purpur. Biely šat nevesty. Čo vlastne znamenajú svadobné šaty? Dnes žijeme vo svete, v ktorom nič nič neznamená. Naučme sa zase myslieť tak, že všetko niečo znamená. Inak sa nestaneme synmi a dcérami Múdrosti. Čo teda znamenajú svadobné šaty? Aké sú? Celé biele, s dlhou vlečkou, vlnia sa na nich závoje a stužky a množstvo naberanej látky. Sú ako spenené pereje nejakej čistej, nežnej substancie. Svadobné šaty nevesty sú imagináciou čistých éterických síl mesačnej sféry. Znamenajú panenskú čistotu a plodnosť. Má tým byť naznačené to, že dobrá nevesta je taká, ako to, čo znamenajú jej šaty.

Látky vôbec sú symbolom citových substancií rôznych druhov. Keď kedysi kňažné dávali kus svojich šiat, rukáv alebo šatku, svojmu vyvolenému rytierovi, ktorý si ich upevnil na štít, znamenalo to, že "kus mojej duše je s tebou". Teraz by mohol dajaký chytrák napríklad namietnuť: Ale veď farba smútku je v Indii biela, nie čierna! V aure smutného a skrúšeného človeka teda neprúdia azda žiadne pochmúrne substancie čiernej alebo oloveno-šedej farby, ako sa nám to snaží nahovoriť autor tohto článku! Symbolika farieb nemá očividne žiaden ozajstný, objektívny základ - a preto sa vyvinula na rôznych miestach rozlične! A mohol by si pripadať úžasne ostrovtipný. Takýchto chytrákov je dnes svet plný. Brilantne logicky manipulujú s abstraktnými pojmami, vyprázdnenými od akéhokoľvek hlbšieho, živého obsahu. Pripadajú si inteligentní, pretože manipulujú s pojmami absolútne logicky, len nevidia, že všetky tieto pojmy chápu plytko, že ich duše sú plytké.

Ak máme niečo naozaj pochopiť, napríklad charakter národných duší, musíme do hĺbky prežiť - ako by povedal žiak zenu - ich "takovosť". V Indii je farba smrti biela, pretože indická národná duša má celkom iný vzťah k smrti, než ako je to v Európe alebo, povedzme, v Amerike. Táto indická kultúra je duchovnou ozvenou prastarej, prehistorickej, praindickej kultúry, ktorá bola prvou poatlantskou, indoeurópskou kultúrou vôbec. Títo ľudia pociťovali nesmiernu nostalgiu za duchovným svetom, na ktorý niesli ešte v sebe príliš živú spomienku; a túžili sa doň vrátiť. Tamten svet považovali za pravý domov, nie tento. Druhý svet bol pre nich tým reálnym svetom - a tento svet len zdaním. Boli to ľudia, ktorí sa tu ešte neudomácnili tak, ako neskoršie indoeurópske kultúry, ktoré nasledovali po nich.

Pre dnešného judaisticko-americky cítiaceho západného človeka znamená smrť koniec, tmu, ničotu. Bez ohľadu na náboženské teórie. Smrť prežíva ako to najhoršie, čomu sa treba za každú cenu vyhnúť. Cena je v tomto svete, v prežití. Ale Ind hľadá z tohto sveta vyslobodenie. Ind "uviazol" v hmote omylom. Preto sa aj v Indii najdlhšie zachoval rituál satí, vdovy, ktorá dobrovoľne nasledovala svojho manžela za prah smrti. A nebolo to vždy len z donútenia. Zatiaľčo na západe samovraha odmietli aj riadne pochovať.

Ak máme porozumieť indickej duši, musíme dokázať v najskrytejšej komôrke srdca do hĺbky opravdivo prežiť verše veľkého indického básnika, Rabíndranátha Thákura:

"Smrti, má smrti, poslední naplnění tohoto života, promluv ke mně! Po celý život každý den bdím a čekám na tebe, pro tebe snáším bolest útrap i štěstí. Smrti, má smrti, promluv ke mně! Vše, co jsem kdy dostal, vše, čím jsem, všechny mé naděje a všechna láska chvátají nevědomky k tobě. Setkám se s tebou v čirém lijavci jako dívka, jež se má na celý život stát čísi oddanou manželkou. Smrti, má smrti, promluv ke mně! V mé duši je uvit svatební věnec a čeká, až s tichým úsměvem na tváři vstoupíš v šatě ženicha. Pak už nebudu mít starý domov; jako věrná choť vyjdu do osamělé noci za svým pánem. Smrti, má smrti, promluv ke mně!"