Keď skratky nevedú k cieľu - II.
Ragnar

HEURISTIKA DOSTUPNOSTI

Väčšine ľudí sa zdajú javy, ktoré si dokážu ľahko vyvolať z pamäti, pravdepodobnejšie než tie, na ktoré si spomínajú ťažšie. Bádatelia na mnohých pokusoch ukázali, ako robia ľudia odhady početnosti v prípadoch, keď si bolo treba spomínať na výskyty rôznych udalostí. Napríklad dali manželským párom zoznam domácich prác a každý z partnerov mal vybrať tie, na ktorých sa podieľa určite častejšie, než druhý z dvojice. Prevažná väčšina ľudí (partnerov i partneriek) však značila okolo 80 % položiek v zozname, čo určite nebola pravda. Ľudia totiž považujú za "častejšie" to, čo robili nedávno - spomienka na túto činnosť je totiž ľahšie dostupná.

V tomto prípade však vstupuje do hry ďalší zdroj skreslenia, ktorý treba odfiltrovať. Často rozprávame o sebe tak, že sa usilujeme vytvoriť o sebe lepší obraz. Domnienku o "dostupnosti" bolo preto treba otestovať na príklade, ktorý je síce umelý (nepodobá sa na každodenné problémy), ale na jeho vyriešenie je potrebné uplatniť práve len ten nástroj, ktorý potrebujeme otestovať. Tu je to spôsob, akým myseľ odhaduje pravdepodobnosti alebo početnosti. Jednou z takých úloh bolo pokúsiť sa odhadnúť, ktorých slov je v angličtine viac - tých, ktoré majú písmeno R na začiatku, alebo na treťom mieste v poradí. Nie je ani podstatné, že v skutočnosti je viac tých druhých, ale to, že ľudia túto úlohu zväčša riešili tak, že sa pokúsili utvoriť niekoľko príkladov na obe kategórie. A keďže prvé sa tvoria bezpochyby ľahšie než druhé, odhadovali, že prvých bude podstatne viac.

Iná úloha - ktorých slov je v angličtine viac: tých, ktoré sa končia na "-ing", alebo tých, ktoré majú predposledné písmeno "n"? Väčšina ľudí odhadovala takisto v prospech prvej skupiny napriek tomu, že slová končiace na -ing sú len podmnožinou tých, ktoré majú "n" na predposlednom mieste. Slová končiace na "-ing" sa v angličtine tvoria veľmi ľahko (ide o tzv. priebehový tvar slovies) a sú teda ľahko dostupné, kým pri vyhľadávaní tých druhých musí myseľ vynaložiť oveľa väčšie úsilie. Ľahšia dostupnosť vedie k nadsadenému odhadu, a to bez ohľadu na logiku.

A ešte jeden príklad (4), ktorý pravdepodobne lepšie načrtne, čo mali Tversky a Kahnemann na mysli, keď písali o nákupnom správaní a rozhodovaní.

Príklad 4:

Dvom skupinám účastníkov pokusu zadali zoznamy 29 osôb (každej skupine jeden zoznam). Prvý zoznam obsahoval 14 známych žien a 15 menej známych mužov, v druhom bolo 12 známych mužov a 17 neznámych žien. Účastníci si mali zoznamy dôkladne prezrieť. Potom dostali otázku - obsahovali zoznamy viac mužov alebo žien? Koľko ich asi tak bolo?

Výsledky zodpovedali očakávaniu. V oboch skupinách si okolo 80% účastníkov myslelo, že viac bolo tých známejších - v prvom prípade žien, v druhom mužov.

Príklad sa netýka priamo nakupovania, jeho dosah si však ľahko domyslíme. Stačí si spomenúť na jeden z mechanizmov pôsobenia reklamy. Tým, že reklama na istú značku výrobku je veľmi rozšírená, dostáva sa táto značka v pamäti na privilegované miesto. Z tohto miesta je veľmi ľahko dostupná. Súbor značiek často propagovaných v reklame preto tvorí niečo ako "typických zástupcov" hľadaného výrobku. Pri vyhľadávaní v regáloch sú potom oveľa skôr poruke než iné.

Má vôbec heuristika dostupnosti nejaké opodstatnenie? Prečo ju vôbec pri odhadoch používame, keď je taká nespoľahlivá? Všetko nasvedčuje tomu, že túto mentálnu skratku používame automaticky, bez toho, aby sme sa ju museli nejako učiť. Skôr naopak, zväčša sa ju potrebujeme odnaučiť používať. Jedno z vysvetlení by mohlo byť také, že možnosti, ktoré sú pravdepodobnejšie, stretávame častejšie - a tak sa nám zapíšu do pamäti tak, že ostanú akoby na povrchu, odkiaľ sú ľahko dostupné.

Myšlienkové skratky, o ktoré sme spomenuli, nehovoria nič o tom, prečo ľudia myslia práve takto a nie inak (napríklad v súlade s logikou a poznatkami štatistiky a teórie pravdepodobnosti). Tieto modely len opisujú, ako sa za určitých okolností správajú ľudia pri riešení istého typu úloh. Je pravdepodobné, že v pozadí za nimi sa nachádza viacero automatických mentálnych procesov, ktoré majú za úlohu riešiť iné problémy. Tieto procesy ešte len treba dôkladnejšie objaviť a opísať. Niektoré javy súvisia s tým, ako ľudská myseľ spracováva rôzne druhy kategórií. Ukazuje sa, že inak pracujeme s kategóriami typu živočíšnych druhov, inak so zaraďovaním ľudí do skupín podľa národnosti a inak s neživými predmetmi. Napríklad vytváranie rasových predsudkov súvisí s tým, že tzv. ľudské rasy podľa všetkého mimovedome považujeme za niečo na spôsob odlišných biologických druhov. Pri takom narábaní s informáciami, ktoré k nám prichádzajú, si ľahko vytvárame zovšeobecnenia na základe jedného - dvoch príkladov (aj to nezávisle na tom, či opodstatnených). Pre ľudí priradených k dvom odlišným rasám vytvoríme dve nepriepustné kategórie a tým pripíšeme zoznam vlastností. Potom je veľmi ľahké skĺznuť k nekorektnému (a nebezpečnému) zovšeobecneniu na celú skupinu - k uplatneniu heuristiky reprezentatívnosti. Všetky protipríklady, s ktorými sa neskôr stretneme, potom ľahko zmetieme zo stola spôsobom "áno, ale sú to výnimky potvrdzujúce pravidlo."

Pri skúmaní zákonitostí ľudského myslenia (nielen odhadov pravdepodobnosti a rozhodovania) sa musíme vzdať jedného zo zvyčajných predsudkov: toho, že myslenie je vedomý a racionálny proces. Je to skôr veľmi zložitý súbor procesov, z ktorých väčšina prebieha nevedome, automaticky a my k nim väčšinou nemáme vôbec žiaden prístup. Niektoré z týchto procesov sú pôvodne určené na riešenie úplne iných úloh, než sa objavujú v našom každodennom myslení. Ich použitie preto niekedy vedie k chybám a medzi týmito chybami môžu byť veľmi závažné. Niektoré z týchto procesov už výskumníci - kognitívni psychológovia a antropológovia - objavili a opísali, väčšina z nich je stále ešte skrytá v hmle, kde vidieť len na prvých niekoľko krokov cesty.