Modlitba - kreatívny proces - Časť 2: Otázky a riešenia
Andrej Mentel

Prvá otázka (ktorú riešili na stretnutiach Epiphany Philosophers, pozri 1. časť - pozn. prekl.) znela: ako sa líši modlitba od pozitívneho myslenia? Predovšetkým v Amerike sa vyskytuje nespočetné množstvo kníh o tom, ako možno pomocou pozitívneho myslenia získať úspech v láske a podnikaní. Knihy toho druhu sa vydávali od 19. storočia a v každej generácii sa nájde množstvo bestsellerov založených na tomto princípe. A človek stále stretáva ľudí, ktorí prisahajú na účinnosť pozitívneho myslenia; predovšetkým obchodníkov, ktorí často navštevujú semináre zamerané týmto smerom. Ale vo väčšine príbehov, ktoré počúvam, ide o to, ako nájsť miesto na parkovanie.

Technika pozostáva z toho, že si človek vizuálne predstavuje to, čo by si želal a tuho na to myslí a potom to aj vyjde. To sa líši od modlitby, pretože tu sa verí, že tu človek niečo ovplyvňuje silou vlastného ducha. Pozitívne myslenie nie je zamerané na nejaký vyšší cieľ; nie je ničím iným ako metódou, ako získať, čo človek chce: dobré uzavretie zmluvy, ktoré chce človek dosiahnuť v podnikaní, pozemok, na ktorom chce človek postaviť dom, úspešné absolvovanie skúšky, zvedenie iného človeka. Zväčša sa praktizuje zo sebeckých motívov. Je síce možné použiť pozitívne myslenie ako súčasť nejakého širšieho kontextu, ale zvyčajne ide o to, že človek niečo získava silou mysle.

Myslím, že to môže fungovať. Okrem toho si myslím, že to, ako by to mohlo pracovať, sa dá vysvetliť pomocou predstavy morfických polí. Človek môže v mysli vytvoriť pole intencií (zámeru) a keďže duch nie je (podľa tejto predstavy, pozn. prekl.) lokalizovaný v mozgu, môže sa toto pole rozšíriť a skutočne ovplyvniť priebeh udalostí. Keď sa pozrieme na predstavu nelokalizovaného či rozšíreného ducha v súvislosti s predstavou intenčných polí, môžeme si uvedomiť, ako môže fungovať pozitívne myslenie.

Ibaže modlitba je niečo viac. Pri modlitbe ide o to, že to, čo človek chce, kladie do širšieho kontextu. Modlitby začínajú vzývaním vyššej moci, napríklad "Otče náš, ktorý si na nebesiach," "Zdravas, Mária," "Príď, Duchu Svätý, prebuď naše duše"... Vo všetkých tradíciách začínajú modlitby vzývaním.

V prosebných modlitbách (pri ktorých si človek niečo želá pre seba alebo pre niekoho iného) sa zameriava na to, o čo sa žiada, ale s vedomím vyššieho cieľa: "Buď vôľa Tvoja". Tým modlitba prekračuje samotné pozitívne myslenie, keďže sa na nej nezúčastňuje len vlastná myseľ.

Po druhé, rýchlo sme zistili, že sme sa v našich diskusiách sústavne navzájom míňali, až kým sme neprišli na jednoduchý nápad opýtať sa rôznych členov našej skupiny, ako sa sami modlia. Poznali sme sa navzájom minimálne desať rokov a modlievali sme sa aj spolu (podľa anglikánskej modlitebnej knižky), ale nikto z nás túto otázku dovtedy nepoložil. Objavili sa nezvyčajne rôznorodé odpovede. Zarazilo ma, že niektorí členovia skupiny sa nemodlili za nič určité. Mysleli si, že nie je správne miešať sa Bohu do jeho vôle. Človek ba podľa toho mal vyjadrovať prosbu "Buď vôľa Tvoja" v tom najvšeobecnejšom zmysle, pričom by sa mal človek alebo vec, za ktorého alebo za ktorú sa modlí, postaviť do Božieho svetla a modlitba by sa mala brať celkom všeobecne.

Iní zas hovorili, nie, veď predsa Biblia nás vyzýva, aby sme sa modlili celkom špecificky: Máme sa teda modliť úplne presne za to, čo chceme. Práve jasnosť zámeru a zameranie na cieľ je to, čo robí modlitbu tak účinnou. Rozdiely toho druhu, ako sa objavili v našej skupine, sú rozšírené na celom svete. Vo všeobecnosti liberálne orientovaní uprednostňujú modlitbu poňatú všeobecne, kým evanjelici (autor má pravdepodobne na mysli evanjelikálov, pozri poznámku na záver textu - pozn. prekl.) sú často veľmi špecifickí a môžu poukázať na pozoruhodné príklady, ako to môže účinkovať.

Sám som zažil prekvapujúci prípad, keď som prebýval v ášrame Bede Griffithsa v južnej Indii. Býval tam aj jeden mladý muž, ktorý študoval za pastora juhoindickej cirkvi a pochádzal z evanjelickej tradície. Bol nadšený, plný radosti a úplne dôveroval moci modlitby. Žil prostredníctvom modlitby a modlil sa konkrétne za všetko, čo chcel.

Jedného daždivého dňa som rozprestrel svoj skladací dáždnik. On ešte nikdy nič také nevidel a bezpodmienečne chcel tiež taký mať. So zdôvodnením, že mu bude veľmi nápomocný pri plnení jeho povinností dušpastiera, sa začal o jeden taký modliť. Považoval som túto modlitbu za jednu z tých, ktoré nebudú vypočuté, lebo v tom čase sa v južnej Indii takéto dáždniky nedali kúpiť. Nasledujúci deň som ho videl prichádzať do ášramu s úsmevom od ucha k uchu, pričom v ruke niesol skladací dáždnik. Pýtal som sa ho, odkiaľ ho má. Tvrdil mi, že jeho modlitba bola vypočutá. Kráčal popri ceste do blízkeho mestečka, keď vtom okolo neho veľkou rýchlosťou prerachotil diaľkový autobus. Vtom z autobusu priamo pred jeho nohy vypadol tento dáždnik, zatiaľ čo autobus zmizol v oblaku prachu.

Pre mňa to bol poučný príklad sily špecifickej modlitby. Teraz samozrejme možno namietnuť, že ide o jasný príklad pozitívneho myslenia a skutočne by bolo ťažké oboje od seba ostro odlíšiť. Ale tí, ktorí sa modlia za niečo špecifické, bývajú často pomerne rafinovaní: sú si veľmi dobre vedomí toho, že sa usilujú využiť modlitbu na splnenie egoistických želaní, domnievajú sa však, že sa môžeme stať spolutvorcami priebehu udalostí, pričom sa môžeme nasmerovať do súladu s Božou vôľou a tak sa modliť o niečo konkrétne. Boh je podľa toho zainteresovaný na všeobecnom chode sveta, ale vlastnou prácou, ku ktorej sme povolaní počas modlitby, je vytvoriť si konkrétne zámery.

Ako tretia sa objavila otázka, za čo sa máme modliť. Keď sa modlíme za to, aby prišlo Kráľovstvo nebeské, tak akú máme vlastne o tom predstavu? My síce vieme, proti čomu sme - proti nespravodlivosti, vykorisťovaniu, znečisťovaniu životného prostredia, proti devastačnej ťažbe v lesoch atď. Ale je omnoho ťažšie povedať, za čo vlastne sme, čo si skutočne predstavíme, keď sa modlíme špeciálne za to, aby prišlo Kráľovstvo nebeské a pritom presiahnuť také všeobecné slová ako Spravodlivosť a Mier. Aj pri tejto otázke sa ľudia výrazne líšia a znovu to má čosi do činenie s tým, či sa niekto modlí všeobecne alebo konkrétne.

Väčšine ľudí sa akosi protiví vyjadrovať sa o modlitbe. V tomto je to v evanjelických kruhoch inak; jednou z ich silných stránok, pre ktoré ich obdivujem, je schopnosť spontánne sa modliť nahlas - pre nich je to niečo úplne normálne. Podobné sebavedomie sprostredkovalo aj charizmatické hnutie do neevanjelických cirkví.

Toto sú niektoré moje myšlienky o modlitbe. Sústredil som sa pritom najmä na prosebnú modlitbu, ktorá sa často považuje za "najnižšiu" formu modlitby, ale myslím si, že je veľmi dôležitá a spôsobuje v súčasnom vedeckom kontexte najväčšie problémy.

Rupert SHELDRAKE

Poznámka prekladateľa:

Keďže sa mi nepodarilo získať anglický originál knihy, z ktorej ponúkam túto ukážku, dovoľujem si upozorniť na pravdepodobnú nepresnosť, ktorá však zásadným spôsobom neovplyvňuje význam textu.

Autor tu častejšie spomína pojem "evangelische Kirchen" - doslova evanjelické cirkvi. Z kontextu vyplýva, že mal pravdepodobne na mysli "evanjelikálne" (angl. evangelical) cirkvi, teda protestantské spoločenstvá patriace do druhej a tretej vlny reformácie. Tieto spoločenstvá vychádzajú z tradície puritanizmu (anglického kalvínstva) a pietizmu, je pre nich charakteristický biblický fundamentalizmus (doslovné chápanie Biblie), dôraz na zážitok náboženského prebudenia (radikálnej zmeny života spôsobenej osobným prijatím Ježiša za Spasiteľa - Záchrancu), dôsledná - často až bigotná zbožnosť a prísny morálny systém. Medzi najpočetnejších zástupcov tejto línie kresťanstva u nás patrí Evanjelická cirkev metodistická, Bratská jednota baptistov, Cirkev bratská a vo svete napríklad aj Armáda spásy. Okrem toho do tohto prúdu patria mnohé menšie spoločenstvá a denominácie.

Ide vlastne o hnutia zamerané na "reformáciu reformovaných cirkví", keďže vychádzajú zo starších protestantských cirkví, napr. Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (tzv. luteráni) alebo Reformovanej kresťanskej cirkvi (ev. cirkvi helvétskeho vyznania, tzv. Kalvíni). Andrej Mentel



SHELDRAKE, Rupert; FOX, Matthew (1998): Die Seele ist ein Feld. Der Dialog zwischen Wissenschaft und Spiritualität. (Aus dem Englischen von Michael Schmidt). 2. Aufl., Leipzig u.a.: Otto Wilhelm Barth Verlag, S. 109-117.

Uvedeno ve spolupráci se serverem www.putnici.sk