Myseľ ako priestor možných svetov aneb O mozgu, falošných kockách a mysli
Gorimir

Pred nejakým časom ma Peter Šimkovič upozornil na podnetný článok profesora Johna Ecclesa o tom, ako sa "tiché myslenie" prejavuje v mozgovej kôre. Austrálsky neurofyziológ Sir John Carew Eccles (1903 - 1997), nositeľ Nobelovej ceny za fyziológiu a medicínu, celý život skúmal činnosť nervovej sústavy a mozgu. Tieto výskumy ho priviedli k otázke, ktorá je veľmi zaujímavá aj z pohľadu ezoteriky: k otázke vzťahu duše a tela. V jednoduchom príklade ide o toto: Človek sa v mysli rozhodne pohnúť rukou a odohnať komára. Tento duševný úkon nejako zmení stav jeho mozgu, ktorý vyšle cez nervy signál svalom. Tie vykonajú pohyb. Ale otázkou je, ako je možné, že duševný úkon (rozhodnutie) môže ovplyvniť hmotný orgán (mozog).

Zvyčajné predstavy ľudí, ktorí sa okolo ezoteriky obtreli len zďaleka, prípadne sa spoliehajú len na "prirodzenú úvahu" sú pomerne naivné. Predstavujú si "telo" a "dušu" ako dve navzájom ostro oddelené substancie - podstaty - pričom sa nejako moc nezamýšľajú nad tým, ako by mohli byť spojené. Tí, ktorí sa zaoberajú ezoterikou trochu dlhšie, majú zvyčajne vypracovaný pomerne zložitý systém astrálnych, éterických a iných "tiel", "sfér" či rozmerov, ktoré toto spojenie zabezpečujú. Každá z týchto sfér sa líši od ostatných zvláštnou vlastnosťou, ktorú - možno pre nedostatok vhodnejších pomenovaní - možno nazvať "kvalitou hmotnosti". Fyzické telo je potom "hrubohmotné", éterické telo je už "jemnejšie", ešte jemnohmotnejšia je podľa toho astrálna sféra a tak ďalej. Pritom prejav "duše" v "tele" sa potom dá prirovnať ku zmene skupenstva: Rozhodnutie je niečo ako para (plyn), ktoré postupuje rôznymi cestami "nadol" a postupne sa mení najprv na kvapalinu a napokon mrzne na hrubú hmotu. Podobne, ale opačným smerom, pôsobí aj "hrubohmotný" svet na duševnú sféru - cez množstvo medzistupňov.

Takto podaný opis je síce zaujímavý a dáva aj pomerne dobré zdanie odpovede, ale hlavne pre zvedavejšie povahy nestačí. Je ešte stále príliš obrazný, príliš málo spojený s konkrétnymi poznatkami, ktoré máme o fungovaní tela a vlastne aj duše. Má jednu obrovskú výhodu, totiž pomerne dobre zodpovedá tomu, čo človek vníma pri poznávaní sveta ezoterickými metódami. Ak sa stretnú dvaja poctivo pracujúci ezoterici a začnú sa rozprávať pomocou výrazov ako "jemnohmotné a hrubohmotné telá", "príťažlivosť rovnorodého" apod., tak jeden zvyčajne aspoň tuší, čo má ten druhý na mysli, o čom hovorí. Problém je, ak majú o tom povedať niekomu, kto nemá skúsenosti s vnímaním sveta "za zrkadlom", mimo bežnej skúsenosti. Preto sa niektorí vedci usilujú nájsť spôsob, ako "preložiť" tieto tvrdenia do takého jazyka, aby sa z nich dali vyvodiť závery, ktoré by sa dali overiť aj iným spôsobom ako ezoterickými postupmi.

Aby to bolo možné urobiť, zamerali sa na oveľa užší problém, a to na vzťah mysle (ako súčasti "duše") a mozgu (ako súčasti "tela"). To, že takéto spojenie existuje, nespochybňuje dnes už nikto. Stačí si uvedomiť, čo sa deje, keď príde k nejakému poškodeniu v mozgu. Okrem toho, výskumníci sledovali, ako prúdi mozgom krv pri rôznych činnostiach, ktoré robil človek (pohyby, zmyslové vnímanie, počítanie apod.) a zistili, že okrem oblastí, ktoré zodpovedajú za jednotlivé okruhy činností (napr. ak človek niečo rozprával, tak to zrejme bola okrem iných tzv. Brocova oblasť v spánkovom laloku mozgu) sa vždy "zapína" aj oblasť mozgovej kôry na hornej časti temena a v čelovej oblasti. Rôzne druhy myslenia zapínajú iné časti mozgovej kôry, čo dobre vidno na tom, ktoré časti mozgu sú ako prekrvené. Pritom oblasti mozgovej kôry hneď "za" čelovými oblasťami (tzv. prefrontálna kôra) boli "zapnuté" aj vtedy, keď človek relaxoval, čo asi súvisí s denným snením a náhodnými myšlienkami.

Vedci, ktorí sa venujú výskumu činnosti mozgu, sa však zvyčajne vyhýbajú odpovedi, aký je vzťah medzi činnosťou mozgu a mysľou. O tomto vzťahu špekulujú skôr filozofi, ktorí sa usilujú nájsť zovšeobecnenie vedeckých výskumov. Určitou výnimkou - alebo teda zástupcom výraznej menšiny - bol práve profesor Eccles. Ale kým sa dostaneme k jeho predstave, pokúsime sa priblížiť ostatné názory. Tie možno rozdeliť do troch základných skupín:

a) Myseľ je produktom činnosti mozgu asi tak, ako hukot vysávača je prejavom toho, že mu funguje motor. Teda ak by medzi nervovými bunkami nefungovali spojenia, výmeny signálov a tak, nemalo by vôbec zmysel hovoriť o mysli. Toto je čisto materialistický pohľad, ktorý nenecháva priestor pre ezoterickú skúsenosť.

b) V mozgu sú nejaké oblasti, ktoré zabezpečujú prepojenie mozgu (orgánu) a "uvedomelej mysle", ktorá je sama o sebe na mozgu nezávislá. Je to podobné ako v CD-prehrávači, kde prehrávač (akože mozog) sám o sebe nevytvára hudbu (akože myšlienky), ale iba spracováva a premieňa informácie, ktoré dostane na CD-čku (to je akože tá uvedomelá myseľ). V prehrávači je miesto prepojenia (CD-mechanika). Myseľ teda môže principiálne existovať aj mimo mozgu (ako CD-čka v odkladači), ale na počúvanie hudby (teda myslenie) musíme založiť CD-čko do mechaniky správne fungujúceho prehrávača. Toto je vlastne nejaký "naivný dualizmus", názor, ktorý šíril napríklad René Descartes, ktorý si myslel, že "duša" (res cogitans, vec poznávajúca) sa spája s "hmotou" (res extensa, vec rozšírená v priestore) prostredníctvom jednej žľazy umiestnenej v lebke - šišinky (corpus pineale). Táto predstava je z hľadiska ezoteriky naivná (ezoterici rozpracovali oveľa podrobnejšie a dôkladnejšie predstavy) a vedecky neoveriteľná.

c) Tretí prístup si spomenieme len pre úplnosť - podľa neho je úplne jedno, ako sa to deje v mozgu, stačí vlastne napodobniť činnosť mysle ľubovoľným iným spôsobom. To je prístup umelej inteligencie, ktorý - ak ostaneme pri obraze CD-prehrávača - vedome rezignuje na CD aj mechaniku a zaujíma sa len o hudbu.

Iný prístup navrhuje John Eccles, ktorý si myslí, že prvá aj druhá teória v niečom kríva a tretia problém obchádza, takže navrhuje štvrtú možnosť - myseľ ako "pole pravdepodobnosti, ktoré vytvára priestor na to, aké stavy môže obsadiť mozog":

Myseľ je niečo ako abstraktná štruktúra, ktorá existuje "všade" a "nikde" - niečo ako "možnosť, že pri páde kocky padne číslo 6". Táto možnosť je všade, kde má zmysel hovoriť o pádoch kocky. Tomu sa hovorí "pole pravdepodobnosti" - a takto nejako funguje podľa Ecclesa aj myseľ - ako abstraktné "pole" možností. A rovnako, ako "pole pravdepodobnosti" nijako fyzicky nepôsobí na kocku, akou stranou nahor má padnúť (iba vymedzuje pravdepodobnosti jednotlivých výsledkov, napríklad nulovú pravdepodobnosť, že padne číslo 7), tak aj myseľ v tomto chápaní iba vystihuje, do akých stavov sa môže dostať mozog a prideľuje týmto stavom určitú informačnú hodnotu (inak by sa nedalo hovoriť o spracovaní informácie).

V princípe sú však tieto dva svety - svet mysle, teda "pole možností" a fyzický svet - teda napríklad zložitá mašina ľudského mozgu - navzájom nezávislé, jedna existuje aj bez druhej. Vtip je však v tom, že jedna (tá "myseľ") vytvára priestor možností pre mozog.

To, že tento priestor možností nie je daný "natvrdo", ale pripúšťa na nespočetne mnohých miestach náhodné javy (hoci s určitými danými pravdepodobnosťami), umožňuje napríklad také javy, ako ovplyvňovanie činnosti mozgu myšlienkou. Skúsim to vysvetliť: Na úrovni činnosti mozgu sa signály medzi neurónmi (mozgovými bunkami) prenášajú tak, že jedna bunka vypustí pár molekúl nejakých látok a tie ovplyvnia činnosť ďalšej bunky. Keby tieto reakcie boli dopredu presne určené, ako napríklad pohyb piesta vo valci auta, bola by síce činnosť mozgu veľmi zložitá, ale nepripúšťala by slobodnú voľbu. Mozog by bol ako strašne zložitý jemne vyladený presný hodinový mechanizmus.

(Ten piest sa pohybuje len hore-dolu, nie trebárs doprava-doľava; navyše sa hýbe v určitom rytme, nie tak, ako mu napadne.)

Ibaže v reálnom mozgu to takto nie je. Vylučovanie týchto látok - hovorí sa im neurotransmittery - je náhodným javom, ktorý sa deje v určitom priestore pravdepodobnosti (nejaké stavy sú pravdepodobnejšie ako iné, nedeje sa to len tak, hala-bala). No a prejav slobodnej vôle - čiže na základnej úrovni nejakej myšlienky alebo zámeru - spočíva v tom, že sa mierne upravia tieto pravdepodobnosti, takže zrazu sa to, ako sa ten nervový dej udeje, stane pravdepodobnejším, než to bolo dovtedy.

Možno teda povedať, že kým dovtedy, kým sa človek na niečo nezameral, bol ten proces podobný obyčajnej, poctivej hráčskej kocke (všetky čísla mali rovnakú pravdepodobnosť), tak myšlienka či zámer ovplyvnila tieto pravdepodobnosti asi tak, ako keby poctivú kocku nahradila falošnou. Čiže po vytvorení zámeru by bolo oveľa pravdepodobnejšie, že padne šestka, než povedzme jednotka.

No a Eccles sa domnieva, že to, že dokážeme myslieť tak pestrofarebne a zameriavať sa na toľko rôznych vecí, je spôsobené tým, že myseľ ako "priestor možných stavov" nielenže nie je statická - naopak, mení sa s každou jednou myšlienkou - ale predpisuje pravdepodobnosti fungovania naraz veľkému množstvu neurónov. To spôsobuje ešte väčšiu zložitosť a tým možnosť pestrého a slobodného myslenia.

Takže Ecclesova predstava vzťahu mozgu a mysle vyzerá asi takto: Mozog je niečo ako čudesná hráčska kocka, s ktorou sa spája v danom momente určitý priestor pravdepodobnosti (to je tá naša slávna myseľ). Ten určuje, s akou pravdepodobnosťou môžu padnúť jednotlivé čísla. Pri poctivej kocke je to pre každé číslo rovnako, 1/6. Teda ak hodíme poctivú kocku 6000krát, tak zhruba 1000krát z toho spadne povedzme číslo 4. Ibaže myseľ je koťuha - ona tento priestor pravdepodobnosti sama mení, takže mozog sa tak správa ako falošná kocka, navyše zakaždým iná. To, čo my zvnútra mysle vnímame ako slobodnú vôľu, to je potom vlastne pri pozorovaní zvonka obyčajná náhoda. Ak to však pozorujeme zvnútra, tak sa to tak nejaví - v tom prípade aj "náhoda" pozorovaná okolo nás je len prejav slobodnej vôle veci.

Mimochodom, tu sa otvára priestor na čisto ezoterickú špekuláciu: Ak je "náhoda" vo vonkajšom svete prejavom slobodnej vôle veci, prejavom v rámci "globálnej mysle" - priestoru pravdepodobnosti, ktorý sa má možnosť meniť, potom napríklad magický akt je prejav ovplyvnenia slobodnej vôle veci slobodnou vôľou človeka. Ak by bola Ecclesova predstava správna, potom by to mohlo byť relatívne jednoduché... Ale to už necháme na domyslenie a experimentovanie čitateľom.


Literatúra:

ECCLES, John C. (1988): The effect of silent thinking on the cerebral cortex. Truth Journal, International Interdisciplinary Journal of Christian Thought. Vol 2. Online:

KOUKOLÍK, František (2002): Lidský mozek: Funkční systémy. Norma a poruchy. Vyd. 2., aktualiz. a rozš., Praha: Portál, s. 418-420

Uvedeno ve spolupráci se serverem www.putnici.sk