O stretnutiach, zrkadlách a komunikácii - část I.
Gorimir

Na fóre Pútnikov sa často stretávame s vyjadreniami v štýle "ja ti len nastavujem zrkadlo". Myslím si však, že akékoľvek stretnutie, ktoré v živote absolvujeme, nám poskytuje takýto pohľad do zrkadla. Povedané okrídlenou vetou, "ľudia, s ktorými sa stretávame, sú ako zrkadlá ktoré nám ukazujú naše vnútro". Čo to však znamená? Na priblíženie si pomôžeme ďalšou okrídlenou vetou: "To, čo povieme o druhom, hovorí viac o nás samých, než o ňom." V nasledujúcich riadkoch si povieme o niektorých mechanizmoch, ako to funguje. Je možné, že sa v nich nájdeme a trochu nás to zabolí. Práve vtedy však splnia svoj účel, pretože poukážu na to, čo sa deje práve s nami. Javy, o ktorých budeme hovoriť, sa totiž dotýkajú tých okamihov vo vzťahoch, keď prichádza k problémom. Keď sa objavia nedorozumenia, ťažko pochopiteľný hnev, zbytočné konflikty, snaha o pomstu. Kde je vtedy "chyba"? Ako tam funguje to spomínané zrkadlenie? Ak by sme to totiž zobrali dôsledne, tak obeť útoku si svojho agresora vlastne pritiahne sama. Môže to tak byť, či je to už pritiahnuté za vlasy? A ak tú možnosť pripustíme, ako by sme to vysvetlili?

Aby sme sa trochu priblížili k porozumeniu týchto zložitých javov, povieme si niečo o dvoch možných zdrojoch problémov v medziľudských vzťahoch. Ukážeme v nich, akým spôsobom si navzájom nastavujeme zrkadlá a ako to môže viesť k mnohým ťažkostiam. Povieme si niečo o mechanizme projekcie a potom sa zmienime o niektorých zákonitostiach, ktorými sa riadi komunikácia medzi ľuďmi, najmä vznik konfliktov. Budeme vyberať príklady z rôznych prostredí. Niekedy budú trochu zvláštne, ale dúfame, že názorné a "uveriteľné".

Projekcia alebo "podľa seba súdim teba"

Ľudia majú od prírody vrodený sklon vyhýbať sa nepríjemným situáciám. Neradi zažívajú utrpenie v jeho najrôznejších podobách. Toto "nepríjemné", čiže tento zdroj utrpenia, môže byť buď v našom okolí, alebo aj v našom vnútri. Môže ísť o nepríjemného suseda, kvôli ktorému radšej zmeškáme autobus, len aby sme sa s ním nestretli na schodoch. Môže však ísť aj o nepríjemnú, ťaživými pocitmi obťažkanú spomienku či fantáziu, ktorú sa usilujeme vytlačiť mimo pozornosti, čiže "zabudnúť na ňu". Naša psychika si vytvorila značné množstvo taktík, ako sa takýmto nepríjemným predstavám, spomienkam či myšlienkam vyhýbať. Pritom o vykonaní takýchto manévrov nerozmýšľame, nerozhodujeme. Naša psychika ich robí sama automaticky bez nášho vedomia.

Týmto manévrom sa v hlbinnej psychológii hovorí obrany. Sú to pravdepodobne o prvé nevedomé procesy, ktoré boli objavené a opísané. Obrán je niekoľko druhov - napríklad vytesenie (akoby zámerné zabudnutie na nepríjemnú skutočnosť), popretie (neuznanie vonkajšej reality, nepripustenie si, že veci sú také, aké sú), alebo projekcia (premietnutie toho, čo nás sužuje, do vonkajšieho sveta). Obrany využívame všetci úplne bežne. Hoci ich vlastne objavili tvorcovia psychoanalýzy pri liečbe ľudí trpiacich neurózami, používanie obrán ako také nie je ešte príznakom neurózy. Tým sa stáva až vtedy, keď sa uplatnenie obrán stáva strnulým, stereotypným a neúčelným. Čiže keď spôsobujú väčšie problémy, než mali odraziť. V súvislosti s tým, ako si v našich vzťahoch navzájom nastavujeme zrkadlá, je zo všetkých druhov obrán najzaujímavejší práve mechanizmus projekcie.

Projekcia sa teda prejavuje tak, že to, čo nás vnútorne sužuje, premietame von, do vonkajšieho sveta. Je celkom prirodzené, že sa chceme nepríjemným veciam vyhnúť. Premietnutie neprijateľných vlastností, pocitov, predstáv či myšlienok na druhého človeka je na to zdanlivo účinným spôsobom. Okrem takejto "základnej podoby" sa však v našom duševnom živote objavujú aj iné možnosti prejavov projekcie, napríklad v podobe snov alebo zjavení démonov. Ako to však vyzerá v praxi?

Často máme nevedomý sklon pripisovať druhým vlastnosti, ktoré máme aj sami, ale často si ich nepriznávame. Rozčuľuje nás, že niekto je utáraný. Sami však máme sklon rozprávať veľa a zbytočne, akurát si to nepripustíme. Podobne je to s agresivitou, či so sklonom závidieť, ohovárať. Pomerne spoľahlivým ukazovateľom toho, že ide o projekciu, je rozčúlenie, takmer nepochopiteľný záchvat hnevu, strachu alebo inej silnej emócie. Ak sa naše nevedomé, nepriznané vlastnosti, fantázie či pocity premietajú na postavy vo filme, v divadle apod., tak to môže byť veľmi užitočné pre naše sebapoznanie. Ak si totiž pozorne všímame naše vlastné reakcie na filmové či divadelné postavy, po čase sa nám začne črtať obraz našej osobnosti plastickejšie a bohatšie. Môžeme tak odhaliť mnohé z toho, čo ostávalo v našom vnútri skryté. Problematické je to vtedy, keď niečo premietame na skutočných ľudí. Vtedy totiž môžeme človeku pripísať úplne iné úmysly, než on v skutočnosti mal. Ukážeme si niekoľko príkladov, ako sa projekcia prejavuje v praxi (príklady pochádzajú z knihy SCHLEGEL 2005: 93-94):

Istá dáma trpela silnou žiarlivosťou. Podozrievala svojho manžela, že ju podvádza so svojou zamestnankyňou. Pani síce občas bola schopná uvedomiť si, že jej podozrenie je nezmyselné, predsa však ju dňom i nocou zožierali žiarlivé predstavy. Počas terapie sa zistilo, že v skutočnosti bola zamilovaná do svojho mladého zaťa. Takáto zamilovanosť sa ľahko dala maskovať ako bežná nevinná nežnosť medzi príbuznými, no pani si ju vôbec nechcela pripustiť. Bránila sa jej a to sa prejavilo tak, že manželovi pripisovala neveru. Tým sa pani uľavilo od tlaku svedomia, ktoré ju karhalo za vlastnú vytesnenú "neveru".

Projektívna identifikácia - druhý človek ako zrkadlový obraz nášho tieňa

Práve opísaný typ projekcie ešte nemusí byť priamo spojený s nastavovaním zrkadiel, o ktorom sme hovorili na začiatku. Jeden druh projekcie však priamo súvisí s domnelými zrkadlami vo vzťahoch. Nazýva sa projektívna identifikácia. Pri bežnej projekcii si napríklad Ján nepripúšťa, že nenávidí Jozefa. Premieta však túto nenávisť na iných ľudí. Viacerí ľudia okolo neho sa mu zdajú ako plní nenávisti, so zatvrdeným srdcom. Jozef medzi nich môže, ale nemusí patriť. Pri projektívnej identifikácii sa však Jánova nenávisť premieta priamo na Jozefa, a to tak, že Jozef zdanlivo nenávidí Jána.

Tento pojem zaviedla do hlbinnej psychológie Melanie Kleinová, ktorá sa venovala najmä psychoanalýze detí a dospievajúcich. Všimla si, že mnohé deti nevedome nenávideli svoju matku. Túto nenávisť však premietali na ňu, pričom jej prisudzovali snahu škodiť, vlastniť a ovládať. Neskôr sa však zistilo, že tento pojem je veľmi užitočný aj na popis iných situácií. Psychoanalytik Otto Kernberg si všimol, že pri tomto druhu projekcie nie je vlastná neprijateľná fantázia alebo emócia (napríklad spomínaná nenávisť) úplne vytesnená z vedomia. Pretrváva v podobe strachu z "objektu" (napríklad zo spomínanej matky), pričom tento strach vedie k túžbe ovládať osobu, na ktorú naše emócie premietame (SCHLEGEL 2005: 94).

Ak tento Kernbergov objav domyslíme, uvedomíme si mnoho súvislostí, v ktorých sa tento jav objavuje okolo nás. Jednou z nich je napríklad známa situácia: človek premieta svoju vlastnú intenzívnu, no z väčšej časti neuvedomovanú sexuálnu túžbu na druhého človeka, o ktorého má záujem. Má dojem, že tento druhý človek voči nemu (alebo nej) vykonáva sexuálny nátlak, ktorý v pôvodcovi (či pôvodkyni) vyvoláva pocit ohrozenia a potreby brániť sa. Leonhard Schlegel v tej súvislosti pripomína pravdepodobnú súvislosť s novovekými procesmi s bosorkami. Túto zložitú kapitolu si však necháme na inokedy. Teraz sa ešte na chvíľu vráťme do ordinácie psychoanalytika. V psychoanalytickej a vôbec hlbinne orientovanej terapii je veľmi dôležitým činiteľom aj pravidelná platba za terapiu (nielen preto, že aj terapeut musí z niečoho žiť). Ukážeme si, ako sa aj takáto zdanlivá samozrejmosť môže stať nástrojom uvedomenia pomocou "nastavovania zrkadla":

Pacient u seba vytesňoval akúkoľvek túžbu niečo vlastniť. Bol v zajatí predsudku, že túžba niečo mať je zvrhlá a hodná zavrhnutia. To sa však prejavilo tak, že stále odkladal svoje platby analytikovi, až sa ten napokon sám musel vysporiadať so svojím chcením "mať". Vo chvíli, keď mu pacient napokon predsa len odovzdával šek, terapeut sa zjavne potešil. Pacient si myslel, že na psychiatra sa to nehodí, no ten mu na to odpovedal, že sa predsa len teší, keď dostane za svoju prácu zaplatené. Tým však zároveň pacientovi ukázal, že on sám u seba akceptuje svoju túžbu vlastniť. Pacient sa z toho mohol poučiť, že aj on sám si môže priznať vlastné chcenie "mať" a že ho nemusí naďalej vytesňovať.

Pokračování příště

Uvedeno ve spolupráci se serverem www.putnici.sk