Putá lásky II.
Peter Macsovszky

Ak ich spája závislosť, tak potom aj za cenu toho, že jeden druhému spôsobujú utrpenie.

Hašterivá žena pre najneprestaviteľnejšie maličkosti preháda so svojím mužom celý život. Ak takáto "xantipa" zomrie, vo vdovcovom živote nastane náhle prázdno, ktoré len veľmi ťažko bude vedieť spracovať. Kým žila bola neznesiteľná, len od nej utiecť. Týraný manžel však útek nikdy neuskutočnil, nevedel si predstaviť iný život, nemal dosť síl žiť iný život. Pohodlie ho zacementovalo. Týraná žena, keď nazbiera dostatok odvahy čeliť sociálnym, ekonomickým, právnym a psychologickým komplikáciám, opustí svojho tyrana, chvíľu je sama, počase si nájde iného partnera. Istý čas spolu v mieri a zhode žijú, zanedlho však vysvitne, že nový partner je rovnaký tyran ako ten, ktorého opustila. Netvrdím, že je to vždy takto, ale stáva sa to často. Isté udalosti k sebe nevedome priťahujeme, podieľame sa na ich vytváraní, aj keď nevieme presne ako. Nezaťažujeme sa tým, aby sme celú vec trpezlivo preskúmali a nakoniec budeme tvrdiť, že to osud s nami tak škaredo zatočil. Na určitých udalostiam sme jednoducho závislí. Panebože, kam som sa to vzdialil od témy lásky? Alebo ani nie? Je láska naozaj čosi také vznešené a vysoké, čo nemožno, neslobodno spájať s takým nízkym a takpovediac nečistým javom ako je závislosť?

Oddanosť utláčaného k utláčateľovi sa často vysvetľuje tým, že utláčaný je sebaobetavý a že vlastne bezhranične miluje svojho partnera. Áno, je to možné, že je v tom celom aj láska, slepá láska. Ja by som sa však radšej prikláňal k tomu, že jediné, čo utláčaný a týraný pociťuje, je akási zdeformovaná podoba sebalásky - lásky k vlastnej lenivosti, nedvižnosti, nedostatku predstavivosti a odvahy. Leopold von Sacher-Masoch vo svojom románe Venuša v kožuchu píše:

"Milovať, byť milovaný, aké šťastie! A predsa ako bledne tento lesk v porovnaní s mučivou blaženosťou uctievať ženu, ktorá nás mení na svoju hračku, byť otrokom krásnej tyranky, ktorá nás nemilosrdne šliape nohami. Aj hrdina a obor Samson sa opäť vydal do rúk Dalily, ktorá ho predtým zradila, a ona ho zradila znovu, Filištínci ho pred ňou spútali a vypichli mu oči, ktoré do posledného okamihu, spitý zúrivosťou a láskou, upieral na krásnu zvodkyňu."

Nuž, láska vie byť kanibalská. Buď ste potrava, alebo požierač. Lovec alebo štvanec. Gianna Nannini spieva:

"angeli in grida armoniche/ celestiali spiriti/ mai si saziano/ il grande amore cannibale/ divora me…"

a spisovateľka Elfriede Jelinek útrapy dlhodobého spolužitia glosuje vo svojom románe Milenky takto:

"dvaja starí manželia sú do seba zahryznutí ako hmyz, ako zvieratá, ktoré sa vzájomne požierajú, jedno už do pol tela zažraté do druhého..."

Láska je prejavom pripútanosti. K sebe, alebo k milovanému objektu. Alebo k záludným predstavám o milovanom objekte. Donatien-Alphonse-Francois markíz de Sade zmýšľal o láske takto:

"Láskou nazývame ten cit, ktorý nás takpovediac vlečie proti našej vôli k nejakému objektu a neustále v nás udržiava túžbu čo najviac sa k nemu priblížiť, ten cit, ktorý nám lahodí a ktorým sa opájame, keď sa nám toto spojenie podarí, a mučí nás a privádza do zúfalstva, keď nás nejaké vonkajšie príčiny prinútia toto spojenie pretrhnúť. Keby v nás tento výstredný cit nevyvolával nič iné, len rozkoš z tohto zanietenia a opojenia, bola by to iba smiešna pletka: no keďže nás povznáša do akejsi metafyziky, stávajú sa pre nás skutky, potreby a túžby toho milovaného objektu rovnako blízkymi a drahými ako naše vlastné a láska sa potom stáva krajne nebezpečná, pretože nás odtrháva od seba samých a vedie nás k tomu, aby sme uprednostňovali záujmy milovaného objektu na úkor svojich vlastných. Skrz lásku sa takpovediac stotožňujeme s týmto objektom, prijímame jeho nešťastie a trápenie za svoje a k tomu svojmu ho pridávame. Navyše nás neustále sužuje strach, že tento milovaný objekt k nám ochladne alebo že ho nebodaj stratíme, a tak z tej najlahodnejšej životnej pohody prejdeme nebadane v putách, ktoré sme si dali nasadiť, do tej najukrutnejšej trýzne, akú si len na tomto svete vieme predstaviť. Keby náhradou či odškodnením za toľké útrapy bolo čosi viac ako obyčajná rozkoš, možno by som aj radil akceptovať toto riziko; no všetko to trýznivé hryzovisko, celá tá tŕnistá cesta lásky vedie len k tomu, čo možno dosiahnuť aj bez nej. Načo teda tie putá?"

Aké paradoxné!

Egocentrické pôžitkárstvo, ktoré je conditio sine qua non zrodu lásky, sústredené len na hromadenie slasti v nádeji, že ukojenie túžby nakoniec povedie k väčšej slobode tela i ducha, nás privádza k neslobode.

Keď hľadáme slasť, hľadáme vlastne únik z utrpenia. Po slasti však veľmi rýchlo prichádza strasť, slobodu strieda väzenie.

Láska znásobuje slasť a v tomto znásobení je ukryté aj znásobenie bolesti.