Sila pozitívnych pocitov
Gorimir

Takmer každý program rozvoja osobnosti vyzýva človeka k tomu, aby u seba cielene pestoval a rozvíjal pozitívne postoje k životu. To sa zdôvodňuje rôzne, podľa toho, o aký celkový systém ide. Súčasný psychologický výskum však ukazuje aj niektoré ďalšie súvislosti, ktoré na problematiku vrhajú nové svetlo. Tieto výsledky by mohli byť zaujímavé aj pre čitateľa, ktorý si nezalistuje v zahraničných populárno-náučných časopisoch, preto som sa rozhodol priniesť preklad nasledujúceho článku. Na úvod však niekoľko poznámok: V texte autorka pomerne voľne zamieňa výrazy ako pocity, emócie, afekty a nálady. V striktne odbornej reči je ich význam odlišný, ale v tomto článku sú často použité ako synonymá. Tam, kde to nebráni porozumeniu zmyslu textu, som to ponechal, aby som sa vyhol v slovenčine neprípustnému opakovaniu toho istého slova. Do obsahu som zasiahol len výnimočne, a to poznámkami zameranými na priblíženie nie celkom bežných pojmov. Napokon posledná vec: Niekomu sa možno bude zdať, že psychológovia v článku "objavujú teplú vodu". Treba povedať, že ich závery nám síce prídu v mnohom banálne, problém je však v tom, že to, čo mnohí z nás poznajú z vlastnej skúsenosti, sa nemusí dať zovšeobecniť. Okrem toho, naša skúsenosť a "zdravý rozum" často ponúka závery, ktoré aj keď nie sú priamo chybné, sú neúplné a treba ich upresniť. Tak sa treba pozerať aj na článok o moci pozitívnych pocitov.

Pred sedemdesiatimi rokmi zložila Cecilia O'Payne v ráde Chudobných školských sestier našej milej Pani v Milwaukee svoje večné sľuby. Pri tejto významnej príležitosti ju vtedajšia predstavená požiadala, aby napísala krátky článok o svojom dovtedajšom živote. Mladá žena mala rozprávať o najdôležitejších príhodách z vlastného detstva a školských rokov, ako aj o svojich náboženských skúsenostiach a udalostiach, ktoré ju priviedli do kláštora.

Jej riadky sa vynorili opäť na svetlo sveta o vyše šesťdesiat rokov neskôr, a to spolu s textami iných noviciek, ktoré v tom čase vstúpili do rádu. Traja psychológovia z univerzity v Kentucky chceli tieto dokumenty preskúmať v rámci rozsiahlej štúdie o starnutí a Alzheimerovej chorobe. Deborah Danner, David Snowdon a Wallace Friesen vyhodnotili dovedna 178 biografických textov, pretože v nich chceli určiť okamžitý emocionálny náboj obsiahnutý vo výrokoch o zážitkoch šťastia, záujmoch, láske a nádeji. Počas toho si všimli pozoruhodnú vec: očividne šťastné mníšky žili až o desať rokov dlhšie než tie, ktoré na svojej pozemskej existencii nachádzali len málo dobrého. Optimistické rádové sestry, ako napríklad Cecilia O'Payne (ktorá mala v čase uverejnenia článku 98 rokov), získali vďaka svojmu pozitívnemu postoju k životu dokonca viac rokov než bývalí fajčiari, ktorí sa zriekli svojich klinčekov do rakvy.

Štúdia o mníškach pritom nie je vôbec jediný prípad. Už dávnejšie vedci zbadali, že ľudia, ktorí sa lepšie cítia, sa v priemere aj dožívajú vyššieho veku. No toto pozorovanie kladie viac otázok, než ponúka odpovedí. Ako je možné, že dôvera v lepšiu budúcnosť pomáha dožiť sa vyššieho veku? Môže mať dobrý pocit, ktorý prežívame dnes, také dlhodobé dôsledky? A pokiaľ áno, tak sú pozitívne emócie dielom osudu, alebo sa dajú cielene vyvolať? Prvé odpovede nám ponúka mladá disciplína zvaná "pozitívna psychológia". Je duchovným dieťaťom Martina E.P. Seligmana, bývalého prezidenta Americkej psychologickej asociácie (APA), ktorý dal tomuto smeru bádania meno približne pred ôsmimi rokmi (t.j. asi v roku 1998, pozn. prekl.). Ako mnohí iní psychológovia, aj Seligman sa venoval predovšetkým psychickým chorobám. Počas ostatných päťdesiatich rokov sa v oblasti ich liečenia vykonali skutočne významné pokroky. Ešte v roku 1947 neexistovali na najrozšírenejšie duševné choroby takmer žiadne účinné metódy liečby. Dnes sa dá aspoň 16 z nich dobre liečiť, a to pomocou psychoterapie, liekov alebo ich kombináciou. No na druhej strane, psychológia nepriniesla takmer žiadne metódy, ktoré by ľuďom pomohli nájsť osobné naplnenie.

Tento nedostatok chcel Seligman napraviť. Spolu so psychológom Mihalym Csikszentmihalyim (objaviteľom tzv. "flow"-konceptu pre momenty šťastia, pozri Gehirn&Geist, 4/2002, s. 10) z univerzity v Chicagu odporúčal výskumníkom, aby sa konečne začali zaoberať tým, čo dáva životu hodnotu.

To, prečo v minulosti pozitívne pocity nenachádzali u výskumníkov takmer žiadnu odozvu, malo viacero dôvodov. V prvom rade, pozitívne emócie sa skúmajú podstatne ťažšie, než ich záporné protiklady. Radosť, potešenie a spokojnosť sa navzájom odlišujú menej zreteľne, ako hnev, smútok alebo strach. Preto sa pozitívne emócie, ktoré psychológia rozoznáva, dajú spočítať na prstoch jednej ruky, kým ich negatívnych protikladov rozlišuje aj tri- či štyrikrát viac.

Jeden úsmev na všetky prípady

Aj možnosti telesného vyjadrenia sú pri negatívnych afektoch výraznejšie rozčlenené. Na celom svete dokážu ľudia s istotou rozlíšiť zúrivý, smutný alebo vystrašený výraz tváre. Oproti tomu, akákoľvek prirodzená, nevyumelkovaná pozitívna mimika (či už u človeka rozjareného, triumfujúceho alebo blaženého) zahŕňa vždy tie isté atribúty takzvaného Duchenneho úsmevu (pozn. prekl.: ide o úsmev, ktorý pravdepodobne odráža skutočne pociťovanú radosť a predpokladá sa, že sa nedá natrénovať. Okrem mimických svalov okolo úst sa ho zúčastňujú aj svaly okolo očí. Opísal ho francúzsky bádateľ Guillaume-Benjamin Duchenne.): kútiky úst sa dvíhajú nahor, svaly okolo očí sa mimovoľne skracujú, pričom sa nadvihujú líca a pri vonkajších kútikoch očí sa vytvárajú drobné vrásky.

Toto nerovné rozdelenie prostriedkov sa tiahne aj ďalej, na úroveň vegetatívneho nervového systému, ktorý reguluje vnútorné orgány, cievy a žľazy. Už pred dvadsiatimi rokmi ukázali psychológovia Paul Ekman a Wallace Friesen z Kalifornskej univerzity v San Franciscu, ako aj Robert Levenson z univerzity v Indiane, že telo síce reaguje na pocity ako napríklad hnev, strach alebo smútok, ale nie na rôzne pozitívne emócie.

Načo sú teda dobré pozitívne pocity?

Napokon, viazne to aj v oblasti metodiky. Vedci sa často pokúšali analyzovať pozitívne pocity pomocou tých modelov, ktoré vyvinuli pre negatívne emócie. Napríklad: negatívne afekty predstavujú už podľa svojej definície motiváciu konať určitým konkrétnym spôsobom. Hnev vyvoláva potrebu zaútočiť, strach nabáda k úteku, zhnusenie zas vyvoláva nutkanie na zvracanie. Pochopiteľne, že žiaden vedec sa nedomnieva, že sa ľudia budú týmto impulzom slepo oddávať, ale pod ich vplyvom sa priestor pre konanie aj tak v priebehu pár sekúnd prudko zužuje. Kto prežíva strach, tomu nielenže bežia v mysli myšlienky na útek, ale aj jeho telo sa okamžite pripravuje na takúto reakciu: srdcová frekvencia a krvný tlak stúpajú a krv vystreľuje do nôh, aby sa zabezpečil dostatočný prívod živín a kyslíka svalom potrebným na beh.

Keď sa na negatívne emócie pozrieme z tejto strany, potom vidíme, že nie sú ničím iným než efektívnym riešením problémov, ktoré sa našim predkom stále opakovane navracali a s ktorými museli stále zápasiť. Čo sa však týka pozitívnych pocitov, s nimi to nie je také jednoduché. Z pohľadu evolúcie sa nezdajú byť emócie ako radosť, spokojnosť a vďačnosť nevyhnutnými na to, aby zabezpečovali prežitie. Prinášajú teda vôbec nejakú výhodu v prispôsobovaní sa podmienkam, alebo signalizujú jednoducho len neprítomnosť nebezpečenstva?

Prvý logický krok v preskúmaní kladných pocitov spočíva v tom, že staré modely odložíme, aby uvoľnili miesto novým. Namiesto toho, aby pozitívne emócie napomáhali riešeniu konkrétnych práve prežívaných problémov, môže to byť tak, že napomáhajú tomu, aby sme sa mohli vnútorne vyvíjať a vyzbrojiť sa tak na horšie časy. Podľa mojej teórie "Broaden and Build" ("rozširuj a buduj") rozširujú pozitívne pocity náš repertoár myslenia a konania a tým napomáhajú vytvárať mentálne rezervy, ktoré sú nám potom dlhodobo k dispozícii.

Vplyv pozitívnych pocitov na myslenie a správanie sa dá psychologicky skúmať. V jednom z našich experimentov sme nechali ľudí sledovať krátke filmy, ktoré v nich mali vyvolať isté nálady. Napríklad kŕdeľ hravých tučniakov čaptajúcich po ľade vyvolával radosť, pokojné scény z prírody zas jasný duševný pokoj. Strach sme vyvolávali pomocou obrazov výšok vzbudzujúcich závrat a smútok zas pomocou scén smrti a pochovávania. Ako experimentálnu kontrolu sme premietali namiesto filmu nudný starý šetrič obrazovky.

Ihneď po tomto premietaní sme skúmali schopnosti účastníkov experimentu chápať nové myšlienky. Za týmto účelom sme im predložili obrázky vždy s tromi rozličnými vyobrazeniami (pozri priložený obrázok). Pýtali sme sa, ktorá z dolu umiestnených značiek sa viac podobá tej hore. Pri tom nie je žiadna odpoveď správna alebo chybná - v jednom prípade sa obrázky podobajú v základnom obryse, v druhom v stavebných kameňoch. Tento "vizuálny test" však ukázal, či osoba vnímala skôr celkový tvar, alebo sa koncentrovala na detaily. Výsledok bol taký, že tí s lepšou náladou mali sklon orientovať sa na celkový tvar (čo poukazuje na myslenie zamerané skôr do šírky), kým neutrálne alebo horšie naladení sa zameriavali skôr na jednotlivosti.

Podobné javy zaznamenala Alice Isen z Cornell University (Ithaca v štáte New York). Táto psychologička sa vyše dvadsať rokov zaoberá otázkou, či dobre naladení ľudia myslia inakšie. Na to, aby dokázala zmerať vplyv pozitívnych pocitov na tvorivosť, používal jej tím test "vzdialených asociácií", ktorý vyvinul psychológ Sarnoff Mednick. Úloha pokusných osôb spočíva v tom, aby k trom daným výrazom pridali štvrté slovo, ktoré sa tematicky hodí ku všetkým trom. Napríklad môžeme mať skupinu slov "humor, smola, noc" a správna odpoveď je "čierny/-a". Pôvodne tento test slúžil na to, aby sa dali určiť individuálne rozdiely v tvorivosti. Alice Isen však skúmala, ako sa to prejaví u ľudí, ktorí budú mať jednoducho odlišnú náladu. Pritom zistila, že ľudia s najradostnejšou náladou najlepšie dopĺňali k zadaným slovám odpovede. Tvorivosť teda nie je len otázkou individuálneho nadania, ale aj správnej nálady.

V iných experimentoch skúmala výskumníčka emócií to, či od nálady závisia aj diagnostické schopnosti lekárov. Niektorým lekárom dala vrecúško so sladkosťami a poprosila ich, aby pri vyšetrovaní pacienta s chorobou pečene rozmýšľali nahlas. Obdarovaní lekári nielenže kombinovali rôzne údaje rýchlejšie než tí, ktorí vyšli naprázdno, ale ani sa tak často neupínali na jednu myšlienku a skôr boli schopní opustiť unáhlené závery. Podobne aj mediátorom (odborníkom v mediácii, teda urovnávaní sporov), ktorí mali dobrú náladu, sa lepšie darilo riešiť zložité problémy v rokovaniach. Aby sme to zhrnuli, tak myslenie ľudí, ktorí sa dobre cítia, je tvorivejšie, flexibilnejšie a otvorenejšie.

No čo nám ostáva, keď dobré pocity vyprchajú? Tým, pozitívne emócie napomáhajú ku vzniku nových myšlienok a možností konania, môžu viesť aj k dlhodobým a ďalekosiahlym zmenám. Keď deti vyvádzajú a smejú sa alebo keď sa dospelí vybláznia pri hraní futbalu, tak za tým síce môže byť čisto hedonistická motivácia (pozn. prekl.: čiže ide jednoducho o to, aby sa ľudia cítili dobre a mali z hry potešenie), ale okrem toho si tým súčasne budujú fyzické, duševné a sociálne zdroje. Pohyb prospieva zdraviu, herná stratégia podporuje schopnosti riešiť problémy, kamarátstvo podporuje spoločenské zväzky. Podľa viacerých štúdií to podobne prebieha aj u opíc, potkanov alebo veveričiek.

Nedávno sme testovali vzťah medzi schopnosťou odolávať psychickej záťaži a radosťou zo života. Začiatkom roka 2001 sme požiadali účastníkov pokusu, aby opísali svoj emocionálny stav a svoje predstavy o budúcnosti. Nasledujúcu jeseň sme sa s tými istými ľuďmi rozprávali - medzitým sa prihodili známe udalosti 11. septembra.

Vďačnosť po 11. septembri

Takmer všetkých účastníkov experimentu teroristické útoky vnútorne hlboko zasiahli, u niektorých to vzbudilo zúrivosť alebo strach. Vyše 70% ľudí sme museli ohodnotiť ako depresívnych. No je pozoruhodné, že u tých, ktorých sme začiatkom roku odhadli ako schopných vzdorovať ťažkým situáciám, sme zaznamenali aj určité pozitívne pocity. Medzi nimi sa najčastejšie objavovala vďačnosť. Optimistickí ľudia napríklad hovorili, že zistili, že "väčšina ľudí na svete je dobrých". To je dôležitý poznatok, ktorý posilňuje radosť zo života. Pre týchto ľudí bola pravdepodobnosť náchylnosti na depresiu len polovičná. Ich odvaha k životu ich zjavne chránila pred depresiou.

Toto pôsobenie pozitívnych pocitov na vytváranie vnútorných zdrojov potvrdzuje aj experiment, ktorý sme robili so študentmi. Požiadali sme všetkých účastníkov pokusu, aby si počas celého mesiaca pravidelne každý deň premysleli, aký pozitívny zmysel by sa dal vyťažiť zo všetkých - teda z najhorších, najlepších aj z celkom neutrálnych - udalostí, ktoré v daný deň prežili. Už po štyroch týždňoch sa ich schopnosť odolávať záťaži v porovnaní s kontrolnou skupinou výrazne zvýšila.

Môžeme teda povedať, že ten, kto sa dobre cíti, zažíva viac než len neprítomnosť nebezpečenstva. Pozitívne emócie menia človeka k lepšiemu, pomáhajú mu hľadieť do budúcnosti s väčšou nádejou, zvyšujú schopnosť zvládať ťažkosti a posilňujú sociálne väzby. To pravdepodobne vysvetľuje aj evolučný význam týchto stavov nálady - zvyšovali vnútorné rezervy našich predkov a zvyšovali tak ich šance prežiť nebezpečné situácie a tak sa ďalej rozvíjať.

Napokon sme objavili aj spôsob, ako merať telesný prejav pozitívnych emócií. Domnievali sme sa, že kladné emócie budú meniť stresovú reakciu tela na záťažové situácie. Stresová reakcia sa zas dá dobre odčítať podľa činnosti vegetatívneho nervového systému, ako aj srdca a obehovej sústavy.

Pri jednom z našich pokusov sme na účastníkov experimentu vyvinuli tlak, keď sme im oznámili, že majú presne jednu minútu na to, aby si pripravili verejnú reč. Táto sa potom mala natáčať na video a ostatní účastníci ju mali posudzovať a hodnotiť. Príkaz s krátkou dobou určenou na jeho splnenie vyvolal skľúčenosť, čo vyvolalo zrýchlenie srdcového tepu a zvýšenie krvného tlaku. Ihneď nato sme každému človeku premietli jeden zo štyroch filmov. Dva z nich vyvolávali skôr pozitívne pocity - obveselenie a spokojnosť - tretí ponechával stav účastníkov bezo zmeny a štvrtý vyvolával smutnú náladu. Počas toho, ako ľudia sledovali film, sledovali sme hodnoty poukazujúce na stres.

Okolo srdca len po špičkách

U tých, ktorí sledovali oba veselé filmy, sa skutočne merané hodnoty vrátili k pôvodným rýchlejšie než u tých, ktorí pozerali filmy, ktoré boli vzhľadom na náladu neutrálne. Tí, ktorí si museli napĺňať myseľ žalostným filmom, potrebovali na pozviechanie sa z tiesne najviac času.

Kladné pocity teda ovplyvnili rozbúrený srdcovo-cievny systém jednoznačne pozitívne. Zatiaľ z väčšej časti nevieme, aké kognitívne a fyziologické mechanizmy sa za tým skrývajú. Aj odpoveď na našu počiatočnú otázku - "Ako ovplyvňujú pozitívne pocity dlhovekosť?" - nám stále chýba, tak, ako aj predtým. Zjavne dokážu viac, než len vyvolať krátkodobý stav pohody. Dá sa ľahko pochopiť, že ich pôsobenie, ktoré oslabuje stresové situácie, znižuje škodlivý vplyv negatívnych pocitov na srdcovo-cievny systém. K tomu sa však pripája aj ďalší jav: ten, kto je dnes veselý, robí veľa v prospech toho, aby sa aj nabudúce cítil šťastnejší.

Spolu s Thomasom Joinerom sme skúmali, či sa vzájomne podporujú či posilňujú pozitívne pocity a otvorené myslenie. S odstupom piatich týždňov sme pomocou štandardizovaných testov porovnávali stav nálady a duševné postoje u 138-mich študentov. Výsledok bol, že tí, ktorí pri prvom termíne testov mysleli pozitívne, tak činili spravidla aj pri druhom termíne, pričom sa zároveň prejavovali ako otvorení. Inak povedané, ľudia, ktorí sa pri prvom termíne javili ako prístupní, sa aj pri druhom termíne zdali byť otvorenejší ako iní, pričom mali zároveň častejšie aj dobrú náladu. Ľudia, ktorí majú pravidelne dobrú náladu, teda zjavne ľahšie zachytávajú vzostupný vietor.

Pozitívne pocity neovplyvňujú len jednotlivca - pôsobia nákazlivo. Tak zistila Alice Isen, že optimistickí ľudia bývajú ochotnejší pomôcť, než ostatní. Naopak, dobré činy vyvolávajú dobrú náladu, pretože človek na ne môže byť hrdý. Tí, ktorým niekto pomôže, pociťujú vďačnosť a aj nezúčastnení "diváci" sa z toho môžu tešiť. Takto môžu pozitívne pocity vyvolať reťazovú reakciu smerom k otvorenému duševnému nastaveniu a ochote pomáhať, čo zas priťahuje ďalšie pozitívne emócie.

Toto všetko naznačuje, že potrebujeme metódy, ktoré by nám pomohli častejšie zažívať pozitívne pocity. Humor a smiech sa síce zdá byť najpriamejšou cestou, no keď nastanú horšie časy, tak sa to ľahšie povie, než urobí. Ak si spomenieme na náš nedávny pokus so študentmi, tak moja rada znie, snažiť sa hľadať iskru šťastia v každej životnej situácii a najmä v jednoduchých veciach. Ten, kto chce aj v zložitom a občas tiesnivom svete odhaliť to dobré, musí si spomenúť na svoje silné stránky, ako aj na prednosti svojich blízkych. Naším najmocnejším spojencom na ceste k vnútornej zrelosti a sile je totiž naše vlastné vedomie.

Zdroj: FREDRICKSON, Barbara L.: (2003): Die Macht der guten Gefühle. In: Gehirn und Geist, 6/2003, s. 38-42.

Uvedeno ve spolupráci se serverem www.putnici.sk