Hory, joga a sebavýchova - část I.
Gorimir

Nepovažujem za šťastný nápad publikovanie praktických návodov ("techník") na internetových portáloch. Praktické postupy sa človek oveľa účinnejšie naučí od skúsenejšieho človeka, keď sa o to pod jeho dohľadom pokúsi. Ak to už však musí byť, potom je (prinajmenšom podľa môjho názoru) lepším médiom kniha. V knihe je možné ponúknuť obšírnejšie vysvetlenie, uvedenie do súvislostí, upozornenie na možné riziká alebo prispôsobenia na konkrétne podmienky. Článok na internete má podenkový život a len príliš malý rozsah. A napokon ani pozornosť čitateľa nie je taká, ako v prípade knihy. Môže preto slúžiť len na veľmi stručnú prvú informáciu. Problémom však je, ak knihu zatiaľ nikto nenapísal a osobné vyučovanie nie je celkom dobre možné. Tak je to aj v prípade témy, ktorú som sa rozhodol priniesť dnes. To, čo napíšem v tomto článku, teda možno považovať len za povrchnú a stručnú informáciu. Napriek tomu snáď niekomu prinesie aspoň náznak inšpirácie pre vlastné aktivity.

Disciplíne, s ktorou sa dnes pokúsim čitateľov oboznámiť, som dal pracovný názov "horská joga". V joge nie je nič tajomné; jej základné tajomstvo je v prístupe, ako sa vykonávajú inak úplne všedné činnosti. Medziľudské vzťahy (jama), vzťahy k sebe samému a k vlastnému telu (nijama), telesné cvičenia, resp. polohy tela (ásana), dýchanie (pránájáma), usmerňovanie pozornosti (pratjáhára) a sústredenie (dhárana) sú jednoducho rôzne oblasti ľudského života, ktoré sa dajú (a podľa učenia jogy aj majú) zušľachťovať. Majú postupne vyústiť do zmeny kvality vnímania, myslenia a cítenia, aby sa vytvoril priestor pre kontempláciu (dhjána), ktorá človeka postupne privedie k mystickému stavu jednoty (samádhi). Tradičná osemstupňová joga (aštangajoga) sa o to pokúša s využitím rôznych postupov, s ktorými sa zoznamuje učeník počas dlhoročného vzdelávania a výcviku.

Bežný Európan je však človek netrpezlivý a rád by mal v rukách nejaký "ukazovateľ", ktorý by mu hovoril, že vo svojom výcviku naozaj postupuje. Chce výsledky, podľa možnosti hmatateľné a nápadné. Také mu síce okrem pár šarlatánov nemôže sľúbiť nikto (šarlatán sa pozná okrem iného podľa toho, že sľúbi každému čokoľvek, len aby si zvolil práve jeho), ale je pomerne dobre možné usporiadať jogový výcvik tak, aby prinášal pozorovateľné zlepšenia aj v každodennom živote. Nebudú to síce okaté zázraky, ale napriek tomu pôjde o zlepšenia, kvôli ktorým sa oplatí vynaložiť určitú námahu. No aj najväčšia námaha je úplne zbytočná, ak smeruje nesprávnym smerom. Potom sa nemožno čudovať, že aj po desiatich rokoch intenzívneho cvičenia jogy je človek nesústredený, nepokojný, zmietajú ním poryvy nálad, je deštruktívny vo svojich vzťahoch a prechádza z jedného problému do druhého. Moja neskromná diagnóza v takomto prípade znie: človek sa síce usiluje, ale bojuje na nesprávnom fronte.

Základnou metódou sebavýchovy v joge nie je drezúra tela, duše a ducha, ale v určitom zmysle pravý opak - odautomatizovanie. To si však mnohí vykladajú veľmi svojsky. Domnievajú sa, že ak začnú rebelovať voči spoločenskému systému, tak tým vlastne zrušia "okovy", ktorými ich ten systém zväzuje. Čiastočne to môže byť pravda, nedá sa to však považovať za univerzálny a už vôbec nie za úplný návod. Ak človek žije podľa akéhosi nalinkovaného scenára, pričom ani sám nechápe, prečo vlastne a o čo mu ide, potom je zrejme rebélia na mieste. Prinajmenšom si tak "ohmatá" hranice sveta, v ktorom dovtedy žil. Potom sa môže rozhodnúť, či ich prijme (teraz už vedomejšie), alebo ich odmietne a zmení svoje zaradenie v spoločnosti. No scenáre, podľa ktorých človek hrá svoju rolu v živote, sú napísané aj na mnohých ďalších úrovniach. Týkajú sa toho, ako ľudia chodia, dýchajú, jedia, spia, myslia, milujú, stretávajú sa s inými ľuďmi...

Vo všetkých týchto oblastiach si človek počas života vytvára množstvo zvykov a návykov, ktoré síce vyzerajú samozrejme, ale samozrejmými sa len javia. A spravidla majú veľmi ďaleko od toho, aby fungovali efektívne a v náš prospech. Preto má zmysel otázka, ako ich spoznať a ako sa ich prípadne zbaviť (alebo si ich ponechať, ale vedome a slobodne). Schopnosť rozlišovať tieto vlastné obmedzenia nie je vrodená. Človek si ju však môže postupne osvojiť pomocou tréningu. Podstatou tohto tréningu je snaha dostať tú či onú činnosť pod vedomú kontrolu a získať nad ňou moc. Takto je napríklad možné (a zmysluplné) pokúsiť sa uviesť do života určité morálne pravidlá. Nejde ani tak o to, aby človek za žiadnych okolností nikomu neublížil (ahimsá); ide skôr o to, aby realisticky spoznal a pochopil vlastnú agresivitu a dokázal usmerňovať jej energiu konštruktívnym smerom. Podotýkam, že niekedy môže byť najkonštruktívnejším riešením situácie zabitie druhého človeka - napríklad v situácii nevyhnutnej obrany. Podobne nejde o to, aby sa z človeka stal vyschnutý askéta, ktorý bude denne žiť z troch zrniek ryže a na osobu opačného pohlavia ani nepozrie (brahmačarja). Skôr má zmysel snaha pochopiť, kam až siaha a ako nás obmedzuje naša túžba po zážitkoch a pôžitkoch, nech už sú akékoľvek.

Sloboda aplikovaná na oblasť zmyslových pôžitkov neznamená "prelietať od jednej k druhej" - práve naopak: je to schopnosť nepozerať sa na ženu (muža) ako na objekt sexuálnej túžby. Alebo schopnosť prejsť okolo zmrzlinárne bez nutkania "aspoň sa pri nej zastaviť", keď už nie "osladiť si život". K takejto slobode však vedie cesta, ktorá sa spája s dvomi základnými krokmi: konfrontácia s túžbou (alebo zvykom) a uvedomenie si jeho dosahu. A zatiaľ asi najefektívnejší spôsob konfrontácie s túžbou býva dočasné (tréningové) odopieranie si príslušných pôžitkov. Logika tohto kroku je jasná: len vtedy, keď sa donútim niekoľko mesiacov každé ráno vstávať skoro ráno a venovať sa rannému športu, pochopím, akú silu má nado mnou túžba po pohodlí a zvyk byť lenivý. Isteže, nemožno to brať jednostranne, lebo potom človek upadne do druhého extrému (a ďalšieho automatizmu). To, o čo podľa mňa ide, nie je vzdať sa pôžitkov (hoci aj sexuálnych, ale aj akýchkoľvek iných), ale oslobodiť sa spod ich područia. To v praxi znamená napríklad ľubovoľne dlhú dobu nezatúžiť po objekte pôžitku. Nie preto, že by človek nemohol, ale preto, že nechce. A naopak, ak sa rozhodne daný pôžitok prijať, tak ho privítať a vychutnať do dna. Je možno zaujímavé (nie však celkom nepochopiteľné), že potom človeku stačí oveľa menej. Ak sa človek oslobodí od područia túžby či zvyku, potom mu reálne prestane hroziť aj "syndróm utrhnutia sa z reťaze".

Ľahko sa o týchto veciach hovorí, no len ťažko sa uvádzajú do reálneho života. A tu prichádzajú ako pomôcky rôzne tréningové programy, príručky, kurzy apod. Kurz však môže dať človeku náznak, ukázať smer, naučiť ho základné zručnosti. Ich používanie - uplatňovanie v praxi - je už na frekventantovi samotnom. Týka sa to sebavýchovy rovnako, ako hoci cudzieho jazyka. Ani na najlepšom jazykovom kurze sa človek nenaučí daný cudzí jazyk. Získa tam však základné vybavenie: prvých niekoľko stoviek slov, základné pravidlá tvorby viet a ak je kurz naozaj kvalitný, tak aj skúsenosť, ako sa učiť ďalej. Takisto to funguje aj v prípade kurzov rozvoja osobnosti alebo sebavýchovy. Na kurze sa stretneme s niektorými základnými situáciami, v ktorých spoznáme obmedzenia vlastnej osobnosti. Môžeme sa ich pokúsiť prekonať - a tu nám kurz môže ponúknuť niektoré postupy, ktoré sa máme šancu naučiť. A ak je to dobrý kurz, tak nám sprostredkuje aj náhľad na to, ako pokračovať ďalej.

Pokračování příště

Uvedeno ve spolupráci se serverem www.putnici.sk