Záhadné tiene minulosti - I.
Mária Sepéšiová

Pani Anna Mitchel-Hedges z Kitchenera v kanadskom Ontáriu, vlastní zvláštny predmet: veľký celistvý kryštáľ, zbrúsený do tvaru ľudskej lebky (ženskej, ako sa vyslovili odborníci), ktorú našiel pri archeologických vykopávkach v starom indiánskom osídlení jej otec. Odhaduje sa, že je stará okolo 12 tisíc rokov a nik nevie, kto mohol byť tým mimoriadne remeselne zdatným umelcom, čo ju v dávnych časoch vybrúsil a aký bol jej účel. Lebka má veľmi dômyselne upevnenú pohyblivú dolnú sánku a podľa legiend, čo sa k nej viažu, nie je jediným predmetom tohto druhu na zemi.

Tanis Helliwell v knihe "Dešifrovanie osudu" píše, že podľa legiend sa podobné kryštálové predmety v dávnych časoch používali na uchovávanie informácií; sú to akési databanky o vývoji zeme, človeka a ľudstva. Legenda hovorí, že lebka je jednou z dvanástich informačných buniek, ktoré sa na zemi nachádzajú a ktoré postupne objavíme a naučíme sa ich čítať. Každý kryštálový objekt má špecifický účel a poslanie. Táto konkrétna lebka predstavuje "reč". Každý predmet sa vždy objaví v pravom čase a charakterizuje určitý dovŕšený stupeň vo vývoji ľudskej civilizácie, i trend, v akom sa vývoj bude ďalej uberať. Lebka symbolizuje "čistú, jasnú, pravdivú a otvorenú reč", ktorá sa stane dominantnou v období, do ktorého práve vstupujeme. Iný z dvanástich kryštálov predstavuje "čisté, jasné videnie", ďalší "čistý cit, čistý úmysel, jasné porozumenie", atď.

Všetky kryštály jednotlivo sú priezračné, biele, ale všetkých dvanásť má potenciál splynúť do jediného - čierneho. Indiáni hovoria, že tie predmety "zasiali na zemi bytosti z hviezd ešte v časoch, keď sa prirodzene pohybovali medzi ľuďmi". Odišli, keď sa zem ponárala do nižšej vibračnej úrovne. Predmety sú ukryté na rôznych miestach: v Tibete, v Španielsku, v Anglicku, v severnej Amerike a v Hondurase, ktorý bol kedysi súčasťou civilizácie Atlantída. Ľudia z hviezd však vraj znovu začnú prichádzať na zem; prídu ako veľkí učitelia národov, ako mimoriadni obdarení duchovní vodcovia. Podľa arabskej legendy sa asi tisíc rokov pred narodením Krista v arabskej púšti našiel zvláštny predmet z čierneho materiálu. O jeho pôvode a účele nikto nič nevie, a tak je opradený mnohými legendami. Z púšte ho preniesli do nenápadnej dedinky Makoraba a dlhé roky o ňom verejnosť nevedela. Dnes ho prísne strážia, pretože je to vraj veľmi neobyčajný kameň. Každý, kto sa ocitne v jeho blízkosti, sa dostane do extázy a v zlomku sekundy pochopí tajomstvá vesmíru, minulosti, i budúcnosti. Ide o tajomný kameň "Kaaba", ktorý sa dnes nachádza v Mekke (bývalá Makoraba) a ku ktorému každoročne putujú tisíce vyznavačov Islamu. Nikto však nemá možnosť vidieť ho. Je dôkladne zabalený do čierneho hodvábu a zo schránky ho vraj nikdy nevyberajú.

Povráva sa, že to môže byť pozostatok po stratenej civilizácii a pôvodne sa pravdepodobne nachádzal na vrchole Veľkej Cheopsovej pyramídy. V púšti ho možno ukryli egyptskí veľkňazi, keď na územie Egypta vtrhli barbari alebo keď krajine hrozila katastrofa. Na niektorých kamenných kvádroch Veľkej Cheopsovej pyramídy sa našli pukliny, ktoré svedčia buď o zemetrasení alebo o inej kataklizme, ktorá ju zrejme postihla niekedy v minulosti. Podľa Alexandra Gorbovského ("Hádanky Antiky"), sa na území Indie našla ľudská kostra, rádioaktívna 50 krát nad normálnu úroveň. O podobnom náleze hovorí aj americký autor Charles Berlitz. Pri vykopávkach starovekých miest Mohendžodáro a Harappa na území Pundžábu a Pakistanu sa tiež našlo niekoľko vysoko rádioaktívnych kostier. A Wilhelm Konig, nemecký archeológ a inžinier, prezentoval verejnosti niekoľko tisícročí starú elektrickú batériu, ktorú našiel na území Iraku. Podobné sa tu používajú dodnes medzi jednoduchými remeselníkmi, ale také isté poznajú aj v Číne a v Indii. A v "Hakaltha" (právo Babylončanov), sedem tisíc rokov starom dokumente, ktorý preložil Y. N. Ibn A´Haron, sa okrem iného hovorí o "pravidlách pri používaní lietajúcich strojov".

Mnohí teoretici sa nazdávajú, že tieto nálezy svedčia o návštevníkoch z vesmíru v ďalekej minulosti alebo o existencii technicky vysoko vyvinutých civilizácií v dávnoveku, ktoré vedeli využívať (a začali zneužívať) nukleárnu energiu. Na tieto skutočnosti upozorňuje aj český autor Ludvík Souček v knihách: "Tušenie tieňa" a "Tušenie súvislostí", ktoré náš čitateľ pozná. Na citátoch zo starých indických textov dokazuje, že prehistorické civilizácie bojovali medzi sebou nukleárnymi zbraňami a s použitím lietajúcich strojov. Einstein, krátko pred smrťou, v úzkom kruhu priateľov údajne vyhlásil, že nukleárna energia je v 20. storočí len znovu-objavená. A niektorí sa domnievajú, že pra-civilizácie nielenže mali vedomosti o elektrine, ale ovládali aj tajomstvá gravitačného a magnetického poľa a vibrácií mikročastíc, ku ktorým sa my dopracovávame iba teraz. Vysoko rádioaktívne kosti z dávnej minulosti však ešte nemusia byt dôkazom, že dávnoveké národy medzi sebou bojovali nukleárnymi zbraňami. Môžu napríklad svedčať o tom, že ľudia v minulosti žili v prirodzenom vysoko rádioaktívnom prostredí. Ak zem v minulosti z nejakých prirodzených príčin nechránila silná vrstva ozónu a magnetické pole ako dnes, z vesmíru mohlo prenikať žiarenie širokých škál. Rádioaktivita teda mohla byť v tom čase veľmi vysoká a živé organizmy sa jej jednoducho prispôsobili.

O tejto možnosti sa hovorí aj v súvislosti s výskytom psoriázy v ľudskej populácii. Niektorí odborníci pokladajú toto ochorenie práve za následok neprispôsobenia sa určitej časti obyvateľstva prirodzenému poklesu rádioaktívneho žiarenia v prostredí. Posledné výskumy dokazujú, že akákoľvek, čo i len malá nerovnováha v podmienkach životného prostredia, môže spôsobiť obrovské kataklizmy oveľa rýchlejšie a ľahšie, než sme si kedy mysleli. A na druhej strane: čo i len malá zmena môže mať pozitívne dôsledky: prudké skoky vo vývoji druhov, pozitívne mutácie. V poslednom storočí, počas prudkého rozvoja leteckej dopravy, sa na celom svete objavilo množstvo pozostatkov po kolosálnych stavbách, umelých násypov v tvare zvierat, obrazcov obrovských rozmerov na izolovaných náhorných plošinách, atď. Záhadou je zatiaľ i sieť umelých tunelov - kanálov, ktoré museli byť často vyhĺbené v tvrdej skale a o účele ktorých sa vo vedeckom svete stále ešte živo diskutuje. Mnohé sú na niektorých miestach zavalené a práve to ich prieskum veľmi komplikuje. Je to napríklad systém hĺbkových tunelov a vrtov, vedúci z Limy, hlavného mesta Peru na pobreží oceánu, do Cuzca, bývalého hlavného mesta impéria Inkov, až k bolívijskej hranici. Keďže sú už väčšinou polozasypané a miestne obyvateľstvo má z nich poverčivý strach, nie je veľká nádej, že budú v najbližšej dobe lepšie preskúmané. Medzi miestnymi ľuďmi sa povráva, že starovekí Inkovia v nich nastražili množstvo zákerných pascí, aby odplašili neželaných návštevníkov. Inkovia však prvým Európanom tvrdili, že ich oni nevybudovali. Sú vraj prastaré; využívali ich, ale nevedia kto ich vyhĺbil.