HVIEZDY ŤANŠANU 4. ukážka
Vasilij Vasilievič Lenský

Statný mladý muž nehybne sedel. Hoci bol obrátený chrbtom k nám, cítil som, že oči má zatvorené. Meditoval. Počúval zurčanie rieky a zároveň vnímal aj za hranicami dosahu sluchu.
Boli sme na návrší, asi 100 metrov od neho. Zrazu podstata jeho telesného a vedomého stavu začala nadobúdať podobu sústreďovania sa, dostali sme sa do poľa jeho pozornosti. Neobrátil sa, no začal hýbať energiou Čchi v tele. Vzápätí sa sviežo zodvihol, priblížil sa k brehu a za sprievodu ľahkého výkriku zlomil nohou topoľ.
„Zbadal nás“, vysvetlil som ostatným. „Škoda topoľa. Bol krásny, zdravý, svieži.“
„Prečo ho tak skolil?“, opýtal sa Abdybaj.
„Vystríha nás.“
„No predsa nás nevidí“, divil sa Jedik. „Veď je otočený chrbtom, a my sme za stromami.“
„To je práve ono “videnie“, o ktorom sme hovorili. Neskôr sa vám to pokúsim vysvetliť, no teraz poďme k nemu. Vykročil som smerom k mladému mužovi.
Mládenec sa nepohol ani vtedy, keď nám pod nohami zaškrípali okruhliaky. Preskočil som na druhú stranu rieky s premetom tak, že som sa ocitol zoči voči mládencovi. Mladík sa na mňa díval.
„Je slepý na konkrétne“, poznamenal som, keďže jeho telo bolo v bojovej pohotovosti. Na moje ústretové gesto odpovedal kývnutím a vstal.
„Vasilij“, predstavil som sa.
„A toto je Abdybaj a môj brat Jedik“.
„Moje meno je ťažké pre rusov“, bez cudzieho prízvuku odpovedal mladík. „Volajte ma Dun.“
„Si z rodu Ša?“, spýtal som sa
Prikývol a obrátil zrak bokom, smerom k zlomenému topoľu. Sám sa cítil trápne. Veď koľko krát si sľuboval, že nevybuchne pri vidine nebezpečenstva. Náš priateľský výzor prijímal ako výčitku.
Zodvihol som veľký kameň a hodil som ho na druhý breh rieky. Mladík nadšene ocenil takýto „rekord“.
„Chceli by sme sa zastaviť vo vašej osade,“ obrátil som sa na neho.
„Zaujímame sa o spôsob života ľudí. Okrem toho si musíme doplniť zásoby.“
„Môžete sa zastaviť u nás,“  povedal Dun. „Iba sa musím opýtať deduška.“
Osada ležala vo zvlnenom údolí. Hory sa tu mierne zvažovali. Horské svahy pokrývala na pohľad hladká zeleň. Miest CHUM tu bolo málo. Osada bola umiestnená v priestore charakteru TAO, podobajúcemu sa  malej náhornej planine. Na pohľad to vyvolávalo pocit radosti, ľahkosti, priestornosti. Bolo tu cítiť čistotu.
Dun nás viedol k svojmu domu. V diaľke bolo vidieť zhovárajúcich sa mládencov. Jeden z nich hvizdom vyplašil koňa, dohonil ho v plnom cvale a skočil naň v letku. V sedle sedel lepšie ako na stoličke. Ostatní chlapci začali hodnotiť toto číslo. Mladík k nim pricválal a prudko zabrzdil. Kôň zastal ako prikovaný a mládenec preletel ponad jeho hlavu, a keď urobil salto, ocitol sa na nohách pri svojich priateľoch. Dun s uspokojením zaregistroval, že sa na to všetko pozerám  s nadšením.
V jednom z neveľkých dvorov som uvidel dievča, ktoré kráčalo akosi zvláštne. Splývavosť a mäkkosť jej chôdze sprevádzali neustále, sotva badateľné zastavenia. Nebol to tanec.
„Vyťukáva Čchi!“, díval som sa s nadšením. Všetci čakali, pokiaľ som sa ja kochal.