Prípad Judáš III.
Peter Pačaj

Po porážke židovského povstania v 70. roku prvého storočia nášho letopočtu, teda približne štyridsať rokov po Ježišovej smrti, a zborení Jeruzalemského chrámu sa Židia, ktorí prežili tú strašnú masakru, rozptýlili v diaspore. To znamená po celom vtedajšom známom svete. Z malej, pôvodne čisto židovskej sekty kresťanov, ktorej príslušníci sa takisto rozišli na všetky strany sveta, postupne vyrástli kresťanské centrá a práve v nich sa časom vytvorili nepriateľské nálady voči Židom. Veľký prílev utečencov do helenistických miest najmä vo východnom stredomorí, v ktorých sa kresťania usídlili predovšetkým, spôsoboval problémy.

Okrem iného aj ostré ideologické zrážky vyplývajúce z rivality medzi jednotlivými kresťanskými obcami podobných vyznaní, často ústiace až do krviprelievania. Práve v priebehu týchto sporov a vzájomného obviňovania, áno i bojov, sa medzi kresťanmi zakorenilo presvedčenie, diktované politickými záujmami, že nie Rimania, ale Židia sú zodpovední za Ježišovu smrť. Táto pôvodne iba polemická zbraň sa postupne vo vedomí ľudí stala historickou skutočnosťou. Nepopierateľným historickým faktom. V evanjeliách podľa Marka, Matúša, Lukáša a Jána možno vysledovať vývoj týchto antižidovských nálad. Netreba zachádzať do detailov, faktom ale je, že kresťania sa v relatívne krátkom čase dištancovali od Židov. Historický Ježiš sa premenil na božského Spasiteľa ľudstva a z Judáša i Židov sa stali nepriatelia celého ľudstva.

Nad svätým mestom Jeruzalemom sa rozprestrela hlboká noc. Milióny hviezd žiarili na temnej oblohe ako diamanty. Nekonečne vzdialené a absolútne ľahostajné voči akýmsi ľuďom na miniatúrnej planéte zvanej Zem. Isto si žiadna z nich nevšimla osamelú postavu uprostred veľkej záhrady ležiacej na vŕšku za hradbami bielokamenného mesta preplneného unavenými pútnikmi. Hviezdy sa nezaujímali o človeka, ktorý sa už čoskoro mal stať vykupiteľom všetkých ľudských hriechov. Zato sa oňho veľmi zaujímali jeho nepriatelia rozťahujúci okolo neho, podľa nich, nebezpečného buriča, svoje siete. Spoza živého plota z cyprusov sa vynorila ďalšia postava v bielom šate. Blížila sa k rabbimu Ješuovi, mysliacemu na veci ľudské i božie. Pomedzi figovníky, olivy a tamarišky záhrady, ktorá podľa tamojšej lisovne oleja, aramejsky "gat šemanin", vošla do dejín ako Getsemanská záhrada.

Príchodzí natiahol ruku a zľahka sa dotkol Ješuovho ramena. Rabbi sa otočil a spoznal svojho obľúbeného učeníka Júdu. Mladého muža, ktorý vždy ochotne vyplnil každé jeho prianie. Statočného pokladníka, ktorý si vždy tri razy rozmyslel, kým zo svojho mešca vydal spolupútnikom mincu. Ješua vedel, že za to na mládenca viacerí zazerali. Vedel tiež, že ľudská zloba hrozí nielen jemu samému, ale aj tomuto dobrému mládencovi. Ješua vedel, že v Jeruzaleme naňho striehne veľké nebezpečenstvo. Tušil, že jeho šance na únik z nachystanej pasce sú minimálne a obával sa, že k jej nastraženiu prispel i ktosi z jeho najbližších. Vedel však naisto, že to nebol tento dobrý človek. Naopak, práve Júda ho v ten deň varoval, že ho hľadá polícia a prosil ho, aby z mesta ušiel. Ješua sa napokon, po skromnej spoločnej večeri na predmestí, odobral cez mestskú bránu do Getsemanskej záhrady, do ktorej mali za nim neskôr prísť aj ďalší učeníci. Neprišiel však nikto, aby svojmu učiteľovi pomohol, aby ho bránil. Iba Júda. Ješua zodvihol hlavu a zadíval sa na nekonečnú hviezdnu oblohu. Nepočúval nástojčivé mládencove slová, opätovne prosiaceho a zaprisahávajúceho, aby spolu utiekli.

Potom sa spoza stromov ozvali hlasy, prebleskli pochodne, zaštrngali zbrane. Rabbi, utečme… Ješua sklopil zrak z hviezd na vydesenú Júdovu tvár. Pohladil ho po líci a povedal mu iba - choď, ja zostanem. Hlasy a svetlá strážnikov sa blížili. Choď, syn môj! Potom Júda so slzami v očiach objal svojho milovaného učiteľa, pobozkal ho na líce a plačúc sa rozbehol do temného kúta záhrady. O chvíľku na to rabbiho Ješuu obkolesila chrámová stráž posilnená hliadkou rímskej pohotovostnej jednotky. Možno tam bol aj ktosi ďalší, ale nedá sa to dokázať. Možno si ten bozk na rabbiho líce neskorší autori vymysleli, no možno, že dojemnú rozlúčku medzi učiteľom a žiakom naozaj niekto videl. Okrem tých hviezd na nebi, samozrejme.

Treba otvorene povedať, že informácie z čias Ježiša Krista, teda z prvej tretiny prvého storočia nášho letopočtu nazvanom práve po ňom, sú väčšinou nejednoznačné, rozporuplné a je ich veľmi málo. Pokiaľ ide o Judáša, nevie sa o ňom prakticky nič. Dôkazy o jeho zrade Ježiša sú pri bližšom preskúmaní nedôveryhodné, ba až smiešne. Judáš nemusel vrchnosti zradiť svojho učiteľa, pretože kňazská polícia o Ježišovom príchode do Jeruzalema i jeho tamojšom krátkom pobyte vďaka množstvu špicľov vedela prvé aj posledné. Sledovala ho totiž na každom kroku. A pokiaľ ho naozaj považovali za takého nebezpečného, ako ho napokon obvinili pri rýchlom súde, ani to nemohlo byť inak. Nebolo ho teda potrebné zrádzať a už vôbec nie označením bozkom na tvár. Judáš nepotreboval peniaze, mal ich dosť, čím padá ďalší možný dôvod na zradu Ježiša. Predovšetkým však mal svojho učiteľa veľmi a oddane rád a takisto rád mal aj Ježiš jeho. Boli si veľmi blízki.

Nie, tu žiadnych tridsať, ba ani tridsať tisíc strieborných nemohlo hrať žiadnu rolu. Pravdepodobnejšie je, že ten príbeh sa odohral inak. Obvinenie Judáša z hanebného činu zrady možno v prvej fáze pripísať najskôr niektorým ďalším učeníkom z Ježišovej skupiny, ktorí s ním prišli do Jeruzalema. Viaceré indície naznačujú, že ktosi z týchto ľudí mal ambície dosiahnuť pomocou svojho učiteľa Ješuu - Ježiša v úlohe mesiáša, na ktorého príchod čakali všetci Židia, isté, povedzme, politické výhody a zisky. Tie ambície možno siahali až po prevzatie moci nad Jeruzalemským chrámom. Inak povedané, po štátny prevrat. Prehnané? Nuž, ani veľmi nie.

Ježiš hlásal koniec sveta násilia a príchod kráľovstva božieho. Nebol, samozrejme, ani zďaleka sám. Podobných kazateľov sa vo vtedajšej Palestíne pohybovalo viacero. Nech sa už Židia hlásili k farizejom, saducejom, esejcom, zelótom, alebo akejkoľvek inej strane či sekte, všetci bez výnimky túžobne očakávali príchod mesiáša. Osloboditeľa spod jarma rímskych uchvatiteľov a znevažovačov viery. Mesianizmus, viera v príchod božieho vyslanca na zem, ktorý urobí poriadok, bol v Židoch hlboko zakorenený. Nečudo, že presvedčivý mesiáš mohol spôsobiť politické zemetrasenie na celom Blízkom východe. Ježiš na to nesporne mal predpoklady. Isto si to kdekto, vrátane niektorých Ješuových učeníkov, uvedomoval.

Po ceste do Jeruzalema na najväčší židovský sviatok Paschy možno niektorí ľudia z Ježišovho okolia kalkulovali aj s politickým vystúpením. Buď sami, alebo, čo je pravdepodobnejšie, v súčinnosti s niekým čakajúcim v svätom meste. Ktovie. Prudká, nepochopiteľne tvrdá a nekompromisná reakcia úradu veľkňaza vyložene vnucuje myšlienku, že za príchodom toho nenápadného rabbiho Ješuu, Ježiša Krista, bolo čosi viac. Veľkňazi mali pevne vo svojich rukách okrem cirkevnej aj svetskú moc. A ani o jednu sa nikdy nehodlali s nikým deliť. Preto tvrdé obvinenie, tvrdý trest. Preto Kaifáš riskoval aj roztržku s rímskym prokurátorom Pilátom Pontským, ktorému sa dokonca nerozpakoval vyhrážať samotným cisárom Tiberiom. A keďže Pilát mal pred cisárom oprávnený strach, ustúpil a podpísal rozsudok nad kazateľom Ješuom. Umyl si síce rituálne ruky, no krv nevinného človeka mu na nich ostala.

Prípad Judáš už asi nikto nikdy nevyrieši. Zo stôp a indícií, ktoré sa v tejto histórii nachádzajú na mnohých miestach v nezanedbateľnom počte, však okrem iných možno skombinovať aj hypotézu o slušnom človeku. Tá hovorí, že Judáš nebol žiaden zradca, ale naopak obeť ľudí, ktorí jeho obvinením chceli zakryť vlastnú vinu. Judáš sa im jednoducho hodil. Učeníkom nasledujúcim Ježiša a vlastné ambície a neskôr aj šíriteľom novej kresťanskej viery. Autorom cirkevných textov. Hodil sa im okrem iného preto, že bol slušným človekom. Veru, mnohé hovorí pre túto smutnú verziu. Slušný človek je totiž dodnes vhodnou obeťou slúžiacou na vytvorenie zástupného vinníka. Je naivný, bezbranný, ľahko zneužiteľný. Slušný človek je pre najrôznejších gaunerov vyloženým pokladom. Slušný človek je totiž slaboch. Je dopredu diskvalifikovaný, porazený. Práve pre svoju slušnosť sa nevie gaunerom postaviť na účinný odpor. Jednoducho, nedokáže byť taký, ako oni. To platí dnes a určite platilo aj za Ježišových čias. Napokon, aj on sám vlastne doplatil na svoju dobrotu.

Bože, veď je to celé také jednoduché. Praví vinníci, alebo prinajmenšom spoluvinníci, osočili nevinného človeka, aby zakryli vlastné previnenie. Pošpinili dobré meno človeka i celého národa. Z Judáša i Židov urobili synonymum zrady. Neuvedomili si však, že urobiac z Judáša zlosyna, súčasne navždy označili i seba. Znamením hanby. Judáš je totiž hanbou všetkých zlých ľudí, všetkých pokrytcov a hlupákov.

A ešte čosi. Judáš je čiastočne v každom z nás. Navyše každý máme v sebe to nutkanie vytvárať nových Judášov. Záleží iba na tom, či mu podľahneme, alebo nie. Mnohí stále bozkávame Kristov na líca a súčasne ich zrádzame. Málokedy si však uvedomíme, že tým predovšetkým zrádzame sami seba.