Magické chvenie a zázračné zaklínadlá - IV.
Dr. Mikuláš Jesenský

POKLADY V TATRÁCH

V roku 1946 objavil znalec tatranskej prírody Ivan Bohuš spolu s Rudolfom Mašlonkom, vtedajším správcom Téryho chaty, vo vedlajšom úvale Javorovej doliny povyše Žabieho plesa starobylý znak, vytesaný do brala v podobe luku s napnutou tetivou a nasadeným šípom. Šípka ukazovala, tak ako v dobrodružných románoch, k tmavému otvoru, ktorý sa cernel v stene protilahlého skalnatého zrázu. Hoci znak bol nepochybne velmi starý, cudné bolo to, že ho niekto nedávno obnovoval, aby ho z urcitého miesta bolo lepšie vidiet a že plnil funkciu zvláštneho ukazovatela ešte i dobe nie celkom minulej. Ked sa však nálezcovia o niekolko týždnov vrátili s fotoaparátom, bolo už skalisko s obrazcom zavalené sutou, ktorá sa zrútila zo zvetranej steny Javorových veží. Hoci sa tajomný obrazec nepodarilo dokumentovat, istá ostáva jeho spojitost s textami tzv. zemských klúcov, ktoré kolovali na území Slovenska už od 15. storocia napísané slovenským, polským alebo nemeckým jazykom, popretkávané nárecím, latinskými vsuvkami, tajnými kabalistickými šiframi a magickými znakmi.

Niektoré z nich zaplnili ledva jeden hárok, iné, podrobnejšie, tvorili celé zväzky, knihy, ci objemné folianty, všetky však spolocne hovorili o úkrytoch neslýchaných pokladov a náleziskách zlata. Tie odjakživa lákali dobrodruhov prechádzajúcich vtedy nehostinnou pustatinou medzi tatranskými štítmi. Zažltnuté, cervotocom prelezené stránky, popísané nezrozumitelnými znakmi, s mapkami a návodmi, predstavovali v tom case nemalú hodnotu v ociach svojich majitelov, ktorí si ich kupovali alebo odovzdávali za neúmerne vysoké ceny. Inokedy boli tieto rukopisné skvosty predmetom dedicského konania, ktoré sa odohrávalo v prísne konšpiracnej atmosfére a ich hladanie bolo rovnako tažké, ako cesta za pokladmi, ktorú mali vyznacovat. (Jesenský, M.: Záhady Dr. Jesenského. Poklady v Tatrách, Slov. Republika Víkend, roc.4, c.47 (22.11.1996), s.13)

Tak napríklad beliansky richtár Adam Kaltstein po svojej smrti zanechal na Bujacom vrchu svoj zemský klúc synovi, ten však na hladanie pokladov rezignoval. Nikto už dnes nezráta, kolko odvážlivcov vo svojich torbách skrývalo zemské klúce, potkýnalo sa s nimi po zladovatených skalnatých chodníkoch, hlbokých stržiach, v mraze i v temnotách rôznych dier a tunelov, ktoré objavili medzi rozoklanými balvanmi a skalami. Ohmatané stránky svedcia o tom, kolko casu museli venovat ich majitelia lúšteniu rozlicných kryptogramov, ktorými texty len tak hmýrili, a ako si lámali hlavu nad cudnou geografiou, ktorou oplývali. Keby sme tak nazreli ponad plece odvážneho cestovatela, ktorý si prezerá svoju ohmatanú knižocku v mihotavom svetle ohníka, skrytý v provizórnom úkryte pred snehovou búrkou kdesi vysoko v Tatrách, zistili by sme už zo samotného úvodu, že za ich pisatelov pokladali úspešných hladacov pokladov, ktorí samotní nestacili vycerpat až do dna objavenú skrýšu a chceli sa krátko pred smrtou podelit o svoje bohatstvo.

Text väcšinou vyznieval ako testament, ktorý mal dedicovi odovzdat tajomstvo jeho bezstarostnej budúcnosti. Necudo, že mnohí ludia uverili správam, ktorých úprimnost a presvedcivost museli zapôsobit na každého, kto sa tažko potýkal so svojim životom. Tažko rekonštruovat pôvodný úmysel autorov týchto diel, isté je, že postupom casu sa geografia zemských klúcov stávala coraz nejasnejšia a to hlavne zásluhou nedostatocných znalostí alebo nedbalosti kopistov. To však hladacom pokladov vôbec neprekážalo a svoje neúspechy pripisovali vlastnej osobe, morálnym a orientacným nedostatkom, eventuálne zlomyselným duchom, ktorí poklad strážili. K coraz zamotanejším textom prispievali aj svojrázne skratky, ktoré sa autor nepokúšal vysvetlit alebo boli predmetom osobného zasvätenia. Podla dochovaných rukopisov zo sedemnásteho storocia, bolo možné miesto zakopaného pokladu odhalit na základe nasledujúcich znakov:

Na mieste uloženia pokladov nerastie vysoká tráva.

Objavujú sa tam svetlá, iskry alebo plamene, a to vecer alebo ešte pred svitaním.

Sneh sa tam topí skôr, ako na iných miestach.

Nevyskytuje sa tam srien, ani rosa.

Nie je tam zelen, alebo je akoby vypálená od slnka, prípadne úplne chýba.

Cloveka, ktorý takým miestom prechádza, sa zmocnuje strach a telo mu meravie.

Zhasínajú tam svetlá bez príciny.

Vo dne i v noci tam blcí plamen, z ktorého ide strach.

Ak sa na takom mieste vyskytujú kríky, sú zakrpatené a ich lístie býva sivé, modré alebo inej zvláštnej farby, co najlepšie vidno pocas jesene.

Podla tvrdenia väcšiny zemských klúcov boli najbohatšie skrýše pokladov umiestnené v blízkosti Žabieho jazierka. Podla opisov však možno usúdit, že nešlo o niektoré z terajších Žabích plies v Tatrách, a ak naozaj existovalo a zaniklo, mohlo ležat niekde nad Suchou dolinou pod ladovým štítom. Dnes sa však toto, rozlohou malé, ale hlboké pleso, údajne obývané zlatými žabami, nachádza len v legendách, ktoré hovoria o tom, ako pricinením nebeských mocností zaniklo, ked už nemohli zniest pohlad na to, kolko neštastia a biedy sa medzi ludmi v honbe za pokladmi napáchalo.

Povesti o tatranských pokladoch sú však ešte stále živé.(pozri napr. Cižmár,J.: Povesti o zlatých pokladoch tatranských, Sb. MSS 10, 1905, sv.I, s.66-74) Ivan Bohuš sa v roku 1988 podelil o prekvapenie nad súcasnými hladacmi pokladov nasledovne: "Bolo to kedysi na jesen roku 1955. Horskej službe v Starom Smokovci dorucila pošta cudný návrh, podpísaný dvoma mládencami z Jindrichovho Hradca. List plný tajnostkárskych zvratov v podtexte prezrádzal, že pisatelia mali správy o nejakých miestach, ktoré by sa vyplatilo navštívit a prezriet, no svoj zámer boli schopní uskutocnit len za pomoci vodcu, ktorého by za diskrétnost tiež štedro odškodnili. Najskôr som si myslel, že sa prezradili ilegálni držitelia zemského klúca, ktorý pár dní predtým ukradol neznámy páchatel z výstavy starej tatranskej literatúry v popradskom múzeu. V tom som sa však mýlil. Pisatelia mali po sedemnást rokov a svoj nový odpis "Spisu do Tatier ku Trom Turnam" získali za flašu ovocného vína od cloveka, ktorý ho prepísal z rocníka XII/1907 Zborníka Slovenskej muzeálnej spolocnosti. Velmi lahko sme ich presvedcili o nereálnosti ich úmyslu, ale podciarkujem: o to cielavedomejšie a nadšenejšie objavujú teraz so svojimi rodinami skutocné poklady nádhernej tatranskej prírody." (Krásy Slovenska c.8/1988)

Isteže, môžeme s citovaným autorom súhlasit, že v Tatrách poklady takéhoto druhu existujú. Nezodpovedaná ostáva však otázka, kto a za akým úcelom vytesal tajomné znaky v Belanskej jaskyni, v Javorovej doline, ci v severných rozsadlinách Kominárskeho vrchu. Preco vlastne vyludnené, divé a nedostupné Tatry pritahovali hladacov pokladov ? V com spocíva oná tajomná moc, ktorá tu pritahuje ludí od najdávnejších cias ? Vedeli azda dávni hladaci pokladov o niecom, o com už dnes nevieme?



Pokračování příště

Uvedeno ve spolupráci se serverem www.putnici.sk