Měsíční a Sluneční jasnovidnost IV.
David Sulík

Ušľachtilé médiá

Mesačná jasnovidnosť sa teda dá využiť, ale len vtedy, ak ju dokážeme správne zaradiť, aby sme nepodľahli dojmu, že informácie takto získané k nám prichádzajú rovno z nejakých božských sfér, len preto, že k nám prichádzajú telepatickou cestou cez médium. Astrálna jasnovidnosť iba zrkadlí činy iných bytostí v astrálnej sfére, odráža ich ako Mesiac. Mesačná jasnovidnosť spočíva čisto v pasívnom vnímaní; slnečná v aktívnom poznávaní, tvorbe. Médium samo zo seba žiaden nový poznatok nestvorí, neprinesie do myšlienkovej atmosféry Zeme nič nové. Avšak médium, ak je dosť čisté, môže neskreslene, objektívne odrážať subjektívny svet niekoho druhého. Ak potom vnútorný svet tej druhej osoby nemá len subjektívnu, ale aj nejakú objektívnu, poznávaciu hodnotu, vzniká výnimočná situácia, kedy sa v médiu odráža objektívne poznanie niekoho druhého. Pritom médium príjme poznatky v hotovom znení, informáciu v určitej forme, ktorej zmysel nemusí dokázať svojím vlastným duchom preniknúť. V takejto situácii sa nachádzali Helena P. Blavatská aj Alice A. Baileyová, ktorá nezapiera, že ona sama je prvou usilovnou žiačkou a študentkou svojich vlastných kníh. Podobne prehlasovala o sebe H. P. Blavatská, že je vedená majstrami El Morya a Koot Hoomi. H. P. Blavatská aj A. A. Baileyová teda obe pracovali len ako sekretárky, tlmočníčky či hovorkyne. Najskôr tu však pochopiteľne musel byť niekto, kto tieto poznatky do myšlienkovej atmosféry Zeme priniesol, kto si ich vydobil cez svoje vlastné ja, vlastným úsilím.

Mesačná jasnovidnosť ako pozostatok starolemurského vývoja

Aby sme mohli mesačnú jasnovidnosť hodnotiť naozaj správne, musíme porozumieť jej pôvodu a miestu v evolúcii. V prvej polovici Lemurie bol človek ešte bez vlastného ja, a namiesto neho pôsobili v jeho astrálnom tele hierarchické bytosti, anjeli; rovnako, ako pôsobia v astrálnom tele zvierat, ako skupinové ja zvieracích druhov. Anjeli vpracovali do ľudského astrálneho tela dolnú polovicu lístkov lotosových kvetov, pomocou ktorých lemurský človek vnímal. Časť organizácie svojho astrálneho tela teda človek nezískal vlastnou zásluhou, ale ako dar hierarchických bytostí a tá mu umožňovala tzv. temnú alebo starú mesačnú jasnovidnosť. Mesačná jasnovidnosť bola v Lemurii riadnou, prirodzenou vlastnosťou človeka. Starolemurský človek žil vo svojom astrálnom tele v stave intenzívneho, živého jasnovidného sna, ešte oveľa živšieho, než naše dnešné sny, asi takého, v akom žijú zvieratá. Zato však nemal myslenie a slobodu rozhodovania.

Dnešnému človeku žiari na čele jeho večné ja v aure ako belasý plamienok. Keby sme však pozorovali jasnovidne auru človeka ešte v prvej polovici atlantskej doby, videli by sme, že tento plamienok nebol ešte vnútri v človeku, v jeho hlave, ale že planul ešte niekoľko centimetrov vonku nad ním, pred jeho čelom. Tak, ako toto ja zostupovalo do človeka, budovalo si predný mozog ako nástroj reči a pojmového myslenia - resp. čelná časť lebky sa vývojom klenula stále viac dopredu, až kým sa tento bod, ktorý bol predtým nad človekom, nedostal do vnútra jeho lebky. V tomto dôležitom okamihu je ľudské ja vtelené a človek precitá k sebe samému na fyzickej úrovni, vo fyzickom tele.

Preto vidíme, že pravekému človeku ubieha ešte čelo nápadne dozadu; a že najnápadnejší evolučný pohyb, pozorovateľný na stavbe lebky v praveku, spočíva v tomto klenutí čelnej kosti a rozvoji objemu predného mozgu. Na základe tohto poznania si teraz môžeme uvedomiť, čo vlastne robí hypnotizér. Klasická metóda uvádzania do hypnózy, ako ju v spočívala v tom, že osobu, ktorá mala upadnúť do hypnózy požiadali, aby sa sústredila na nejaký lesklý, trblietavý, pohyblivý predmet asi 5-10 cm pred stredom čela, niečo nad úrovňou očí. Čo teda hypnotizér robí je to, že sa pokúša tento plamienok pozornosti za čelom opäť vylákať von a uviesť tak človeka do stavu bez vlastného ja, v akom sa nachádzal kedysi.

Vyhnanie z raja

V onom detskom štádiu vývoja ľudstva, za lemurských čias, keď človek ešte nebol zodpovedný za seba, ale žil bezstarostne "v raji", však ani žiadne vlastné ja ešte nevyhnutne nepotreboval, lebo ho vo všetkom viedli anjeli, ktorých pôsobenie vo svojom astrálnom tele cítil a samozrejme nasledoval, ako dieťa vedené za ruku. Astralita Zeme bola v tom čase ešte čistá a človek sa mohol vedeniu svojich astrálnych zmyslov plne odovzdať. Súčasne s tou udalosťou, ktorou začína zostup ľudského ducha na zem, a ktorú Mojžišove knihy opisujú ako "zvod hada", kedy človek (Adam) musel opustiť raj a obliecť si "zvieraciu kožu" a dorábať chlieb v pote tváre, zasiahli do astrality človeka a celej Zeme luciferské bytosti a znečistili ju egoizmom a vášňou. Tu začína problém voľby medzi dobrom a zlom, hriechom a cnosťou, ale aj vývoj slobodnej, za seba zodpovednej ľudskej individuality, ktorá jediná môže medzi dobrom a zlom rozlišovať. Pokusy vracať sa v súčasnej dobe opäť do stavu "bez ja" teda nie sú veľmi rozumné, lebo teraz sa už človek nedostane naspäť do raja, ale nanajvýš do "falošného neba" alebo skôr do pekla, ktoré sa medzitým rozpútalo v astrálnej sfére. Tým, že nás anjeli odovzdali nám samým, odovzdali astrálnu sféru do moci a správy človeka. Odvtedy zemská astralita nie je už len zrkadlom čistej múdrosti hierarchických bytostí, ale obsahuje aj lož; zaplnila sa myšlienkovými formami subjektívne vytvorenými človekom pod vplyvom luciferských bytostí. Tým činom všetky médiá, ktoré sa chcú ďalej opierať len o svoju astrálnu vnímaciu schopnosť, prepadajú nevyhnutne zmätku a strate orientácie.

Doznievanie mesačnej jasnovidnosti v árijskej epoche

Stará mesačná jasnovidnosť doznievala v zoslabenej podobe ešte aj v časoch poatlantských; a bola do určitej miery opodstatnená ešte v treťom poatlantskom kultúrnom období, egyptsko-babylonskom, v rámci árijskej epochy. No nebola už oprávnená v štvrtom kultúrnom období, grécko-rímskom. Až do čias starého Babylonu a Egypta bola spoločnosť ešte do značnej miery formovaná a usmerňovaná vyššími bytosťami, na základe starej jasnovidnosti, cez zjavenia a veštby kňažiek a kňazov, vykladačov snov a znamení, proroctvá sybíl atď. Síce na inej úrovni, ale predsa, bolo ľudstvo stále ešte vedené anjelmi, ako v starej Lemurii. V priebehu grécko-rímskeho kultúrneho obdobia sa však človek už vymanil spod vplyvu veštieb, božstiev a démonov, a oprel sa celkom o svoje vlastné myslenie. S príchodom Krista stará mesačná jasnovidnosť definitívne stratila svoje opodstatnenie. Kristovo narodenie, ten obraz Jezuliatka v jasliach, symbolizuje zrod vyššieho ja v duši človeka.

Prichádza Pán, ktorý má urobiť nový poriadok v zblúdilých a zatemnených dušiach. Astrálne médium totiž, ak je skutočne čisté, môže vnímať maximálne anjelov, t.j. neskresliť obrazy, ktoré anjeli do jeho astrálneho tela vkladajú. V starej Babylónii sa však na inom stupni zopakoval aj starolemurský pád; sexualita, predtým preniknutá posvätnou nevinnosťou, bola hromadne znesvätená a mesačná astralita pošpinená. Udržať starú mesačnú jasnovidnosť bolo stále ťažšie a vyžadovalo stále drastickejšie a umelejšie opatrenia. Naivná, nevedomá čistota už nebola možná. Aby si nejaká osoba mohla zachovať čistotu, a nepošpinila sa svetom, musela by žiť v úplnej izolácii od sveta, čo by znamenalo silnú retardáciu jej osobného vývoja. Rímske vestálky žili v ústraní, aby mohli zasvätiť svoj život službe, ktorá spočívala v strážení plameňa cudnosti; a ak svoj sľub čistoty porušili, potrestali ich pochovaním za živa.