ARTHUR EDWARD WAITE - otec moderného tarotu II.
Zuzana Vilikovská

SPOLOČENSTVO RUŽOVÉHO KRÍŽA
Nie však koniec jeho myšlienky na rozikru-ciánske spoločenstvo - s členmi svojej skupiny Zlatého úsvitu založil 9. júla 1915 Fellowship of the Rosy Cross, Spoločenstvo Ružového kríža. Na ustanovujúcom zhromaždení boli prítomní desiati Fratres (bratia) a jedna Soror (sestra). Členovia nemuseli byť slobodomurári ani Angličania, a počet členiek čoskoro prevýšil počet mužov. Vylúčil egyptské a pohanské vplyvy v ri-tuáloch, symboly boli výlučne kresťanské. Jedinou hlavou bol sám Waite, žiaden post nevyžadoval slobodomurársku kvalifikáciu.

Waiteho počiatočný rezervovaný, ba priam negatívny postoj k slobodomurárstvu sa postupne menil, a keď zareagoval na výpady záhadnej Francúzky Diany Vaughanovej a Gabriela Jogande Pagea voči poprednému americkému slobodomurárovi Albertovi Pikeovi, údajnému satanistovi, a slobodomurárstvu všeobecne, knihou Devil-Worship in France (Zbožňovanie diabla vo Francúzsku), prinieslo mu to vďačnosť bratov, zvlášť Westcotta a Yarkera.

Aj pôvodný skeptický postoj voči rozikruciánstvu, vyjadrený v knihe The Real History of Rosicrucians (Skutočná história rozikruciánov), sa zmiernil. Neskôr vyšlo najavo, že celý útok proti "satanským slobodomurárom" bol podvrh a mystifikácia, ale to mu neubralo na zásluhách. Waite sa pohrúžil do diela Claudea de Saint-Martin a venoval pozornosť novovzniknutému Martinistickému rádu francúzskeho okultistu Papusa (dr. Gerarda Encaussea), od ktorého sa však roku 1902 odklonil. Martinizmus pre Waiteho stelesňoval "súhrn mystických doktrín, a nie murársky rituál". Príklon k martinizmu predstavuje významný bod v jeho kariére, lebo dielo Louis Claude de Saint-Martin sa stalo jeho prvým o tzv. "tajnej tradícii" a nasmerovalo ho k slobodomurárstvu. Ďalšou pohnútkou bola jeho slabosť pre rituály, tie ho v Zlatom úsvite neuspokojovali ani z hľadiska formy, ani z hľadiska obsahu.

19. septembra 1901, vo veku 43 rokov, prijali Waiteho do Runymedskej lóže č. 2430 vo Wraysbury v anglickom Buckinghamshire. Neprejavil však nadšenie ani nad murárskymi rituálmi, ani nad svojimi bratmi - mnohí z nich boli prostí nevzdelanci. On sa však tešil veľkej obľube, jednak pre záľubu v ezoterike, jednak preto, že bol londýnskym riaditeľom Horlickovej potravinovej spoločnosti (v rokoch 1900-1909). V roku 1910 sa stal Majstrom Runymedskej lóže a istý čas bol aktívny v hnutí a pravidelne sa zúčastňoval zhromaždení až do roku 1920, keď sa presťahoval do grófstva Kent. Putá so slobodomurárstvom postupne slabli, hoci oficiálne zostal členom materskej lóže až do smrti.

PRECÍTENIE BOHA
Waite pri svojom horlivom štúdiu a hľadaní došiel k záveru, že všetky ezoterické praktiky a rituály, alchýmia, židovská kabala, legenda o Svätom grále, kresťanský mysticizmus i slobodomurárstvo vedú rôznymi tajnými chodníčkami k jedinému cieľu - k priamemu precíteniu Boha. Bol presvedčený, že všetky uvedené smery majú spoločné korene i spoločný koniec, a že správna interpretácia vedie k duchovnému osvieteniu. Ani k založeniu vlastného rádu ho neviedla túžba po moci, ale úsilie preniesť do života svoje staré ideály a myšlienky

Jeho Tajná rada rituálov pomaly umierala na suchoty, a hoci sa ju pokúsil oživiť v roku 1922, neuspel. Úspešnejší bol pri propagácií "tajnej tradície" prostredníctvom svojich kníh. Na začiatku kariéry sa pokúsil presadiť ako básnik, ale nemal veľký ohlas, a hoci neskôr spracoval všetky rituály svojho Spoločenstva Ružového kríža vo veršoch, zameral sa sebakriticky skôr na prózu a predovšetkým na literatúru faktu. Po Tajnej tradícii slobodomurárstva, publikovanej roku 1911, vyšla o desať rokov neskôr Nová encyklopédia slobodomurárstva, ktorá vyvolala búrlivú diskusiu a mnohé kontroverzie. Waite poctivo študoval pramene, literatúru, ale nevyhol sa jednostrannosti. Ignoroval fakty, prispôsoboval si ich, vysmieval sa inak zmýšľajúcim bratom, určité obdobia a osobnosti celkom vynechal. Skrátka, narábal s faktami veľmi voľne. Napriek tomu mu nemožno uprieť významné miesto v dejinách slobodomurárskej literatúry.

SÚKROMNÝ ŽIVOT
V roku 1888 sa po prvý raz oženil s Adou Lakemanovou, s ktorou mal dcéru Sibylu. Po smrti Ady roku 1924 vychovával dcéru sám a v roku 1933 si vzal Mary Schofieldovú. Na živobytie si zarábal ako básnik, prozaik, vydavateľskou činnosťou i pôsobením v potravinovej spoločnosti. Napísal a preložil mnohé knihy o alchýmii, hermetike, mágii a slobodomurárstve. Umrel 19. mája 1942 v Bridge pri Canterbury v anglickom grófstve Kent. Nesmrteľným sa stal hlavne vďaka svojim tarotovým kartám, ktoré sú zároveň jednoduché, pochopiteľné aj pre začiatočníkov, a zároveň pre zasvätenejších plné symbolov odkazujúcich na staršie mystické a ezoterické náuky.

Odporúčajú ich tarotovým novicom, ale aj skúsení "vykladači" sa k nim vracajú a nachádzajú v nich stále nové vrstvy a roviny symboliky. A to aj dnes, v roku 2002...