Miesta, kde sa dejú zázraky (potulky Záhrebom a okolím) I.
Danica Janiaková

Chorvátska metropola má svoju tichú štvrť v historickom Hornom Meste. Na prvý pohľad romantické bývanie, i keď nájomníci sa často boria s problematickými dodávkami vody a tepla. Hneď pri vstupe do tejto časti mesta sa nachádza kostol svätej Kataríny, najkrajší barokový kostol v Záhrebe, s rokokovou výzdobou do ružova - "kostol pre Barbie", ako vykríklo nejaké dieťa pri prehliadke. Je to študentský kostol, študenti z blízkeho gymnázia sa sem chodia modliť pred skúškami. Zdá sa, že to funguje, lebo Záhreb - a vlastne celé Chorvátsko - je plné miest, kde sa konajú zázraky.

KAMENNÁ BRÁNA
Záhrebčanom sa ešte nepodarilo urobiť z celého Horného Mesta pešiu zónu, a tak je Kamenná brána jednou z mála výnimiek, kam autá nesmú. Tu sa totiž naozaj konajú zázraky. Celá pasáž je pokrytá tabuľkami s poďakovaním Panne Márii a sv. Antonovi za záchranu života, zdravia, dokonca za "nájdenie syna po 48 rokoch". Domáci, ktorí prechádzajú bránou, pokľaknú, prežehnajú sa, zapália sviečku; zaneprázdnený manažér s takou istou pokorou ako osamelá dôchodkyňa. Skupinky turistov postoja a vypočujú si výklad sprievodcu podávaný takmer šeptom a s patričnou pietou, pretože možno práve teraz sa tu modlí niekto, kto nutne potrebuje zásah zhora. Legenda hovorí, že pri obrovskom požiari v roku 1731 všetky drevené časti brány zhoreli, vrátane rámu na obraze Matky Božej. Samotný obraz však ostal v popole úplne neporušený. A práve ten je vystavený pod bránou, kde sa nachádza aj kaplnka spravovaná mníškami. K tomuto obrazu sa utiekajú pútnici, jedni, ktorí potrebujú pomoc Matky Božej, druhí, ktorí sa jej za ňu chcú poďakovať.

Sprievodkyňa v Múzeu mesta Záhreb chrlila jeden faktografický údaj za druhým. S legendami sa príliš nezdržiavala, "nemajú racionálne jadro", mávla nad nimi rukou. Ale v príbehu o obraze, ktorý odolal ničivému ohňu, "racionálne jadro" nehľadala, rozprávala ho ako fakt. O zázrakoch sa nediskutuje, tie skrátka sú.

Panna Mária tu má obzvlášť pevné miesto v srdciach a duši veriacich, nazývajú ju "kráľovnou Chorvátska". Medzi nespočítateľným množstvom kostolov, kostolíkov a kaplniek roztrúsených po celej krajine sa vyníma Marija Bistrica, dedina v blízkosti hlavného mesta s kostolom a Madonou s Jezuliatkom z čierneho dreva, ktorá už tristo rokov uzdravuje pútnikov prichádzajúcich na toto posvätné miesto. Za sväté ho vyhlásil dokonca chorvátsky parlament, a to už roku 1715.

LEGENDA,
MOŽNO PRAVDIVÁ
Ak máte sklony k romantike, tak hrad Trakoščan, ktorý tiež nájdete neďaleko Záhrebu, vyplní vaše najtajnejšie predstavy o tom, ako má taký hrádok zrkadliaci sa v jazere a obkolesený parčíkom vyzerať. Rodinu Draškovićovcov jeho prestavba podľa vzoru nemeckých romantických hradov priviedla takmer na mizinu. Dnes môžeme povedať, že to stálo za to. Draškovićovci mali zrejme silne vyvinutý cit pre plynutie energií, pretože slnečný symbol vyrezaný z dreva a zakomponovaný do stola v hosťovskej izbe označuje energeticky najsilnejšie miesto na celom hrade.

Podobný symbol sa na Trakoščane párkrát opakuje, ale už len ako estetický prvok. Jeden z Draškovićovcov bol zrejme na energetické vplyvy citlivý, i keď si ich vyložil príliš kastovnícky. Dal postaviť vlastnú kaplnku, aby sa pri bohoslužbách "energia" jeho rodiny nemiešala s "energiou" služobníctva. Izby na hrade majú v stenách zabudované nenápadné dvere pre sluhov, pretože tí mali zakázané vchádzať tými istými dverami ako ich páni. V rodine nájdeme aj pozitívnu postavu - Julianu Erdödy-Drašković (1847 - 1901), prvú ženu-maliarku s akademickým vzdelaním v Chorvátsku.

Širšie okolie chorvátskeho hlavného mesta sa volá Zagorje. Lemujú ho vinice, kúpele a predovšetkým hrady. Je ich tu údajne stodesať, tridsať nanovo zrekon-štruovaných. K hradu Veliki Tabor sa viaže smutná legenda o nešťastnej láske mladého grófa, ktorý sa zamiloval do dedinskej dievčiny Veroniky, čo sa, samozrejme, nemohlo páčiť jeho otcovi. Starý gróf dal Veroniku - napriek rozhodnutiu sudcov, že sa neprevinila ničím iným, len láskou - zamurovať do stien hradu, no a syn sa mu pominul na rozume. Znelo by to len ako povesť z rodu vymyslených historiek, keby v päťdesiatych rokoch nenašli pri rekonštrukcii hradu v stene lebku. Po analýze DNA sa v jednom zo záhrebských laboratórií zistilo, že patrí mladej žene. Dnes je lebka vystavená na hrade a miestni dedinčania hovoria, že tu občas v noci počuť žialiť nešťastnú Veroniku.

Ak si niekedy prídete pozrieť či už Trakoščan, Veliki Tabor alebo iný z tunajších hradov, určite vyhladnete. Zastavte sa v Grešnej gorici, sedliackom pohostinstve rodiny Desinićovcov. Deti budú nadšené pávom a zajacmi voľne pobiehajúcimi po dvore, vy oceníte ponuku domácich špecialít: zagorske štrukli - vyhlásená štrúdľová špecialita, domáca polievka s rezancami, syr pripravený podľa receptu deda Eduarda, sedliacka misa s klobásou, slaninou a neodmysliteľným pršutom, teda údenou šunkou.

Pri pohári tunajšieho vína ľahšie pochopíte, aký pravdivý je nápis na stene Grešnej gorice: "Dedeki sú naši stari, samo lepo stvari znali, ni im bilo treba leka, klet je bila apoteka". Predkovia, ktorí poznali dobré veci, nepotrebovali lieky, najlepším liekom bol klet (starý chorvátsky výraz pre vínnu pivnicu). No a touto miernou okľukou sme sa dostali k spôsobu života starých Chorvátov a k ľudovej medicíne.