Prípad Judáš I.
Peter Pačaj

Vypočujte si príbeh, ktorý zmenil svet. Rozprávanie o začiatku našej kresťanskej civilizácie. Odohral sa síce na priedomí božieho príbytku, no medzi ľuďmi, v prachu ulice. Až neskôr vstúpil do mramoru bieleho paláca žiariaceho na azúrovoblankytnom pozadí. To je však už iná história.

Urobme spolu dohodu. Nechajme Bohu, čo je božie. A poďme medzi tých ľudí. Medzi ľudí, ktorí pred dvetisíc rokmi na maličkom kúsočku sveta rozohrali drámu trvajúcu dodnes.

Vypočujte si príbeh, ktorý možno charakterizovať jedinou vetou. Latinským príslovím "PROPRIUM HUMANI INGENII EST ODISSE, QUEM LAESERIS", teda slovensky povedané, "ĽUDSKEJ POVAHE JE VLASTNÉ NENÁVIDIEŤ TOHO, KOMU SME UBLÍŽILI". A ešte jednou, ktorú mohol vysloviť človek menom Judáš "BEZO MŇA BY NEBOLO PRÍBEHU, ANI KULTU".

Ponúkame vám príbeh o Judášovi, jednom z dvanástich Ježišových učeníkov, ktorí sa zúčastnili na legendárnej poslednej večeri so svojim učiteľom. Po nej vraj Judáš učiteľa zradil. Označiac Ho bozkom na tvár, vydal Krista nepriateľom. Ďalší vývoj príbehu je všeobecne známy. Rovnako aj už dvetisíc rokov trvajúci biľag na Judášovom mene. A keby len to. Oveľa horšie je, že Judášovým prostredníctvom ten biľag, to strašné obvinenie, už celé veky lipne aj na celom židovskom národe. Práve preto kauza Judáš vždy bola a stále je veľmi vážnou vecou.

Prípad Judáš je na prvý pohľad jednoznačný a zdanlivo k nemu nieto čo dodať. Prvé pohľady však bývajú až príliš často klamlivé, zavádzajúce, ba dokonca celkom slepé. Príliš jasné prípady zvyknú zapáchať. Vždy, nielen v shakespearovskom "štáte dánskom". Samozrejme, do dnešného dňa sa našlo viacero provokatérov, ktorí sa na udalosti opisované v základných kresťanských cirkevných spisoch, konkrétne v Novej zmluve či Novom zákone, odvážili pozrieť kritickým okom. Dokonca prišli s viacerými novými, logicky znejúcimi hypotézami o skutočnom priebehu udalostí, ktoré vyvrcholili ukrižovaním, smrťou a následným zmŕtvychvstaním Ježiša Krista. Týchto nespokojencov však zaujímali predovšetkým udalosti ohraničené poslednými mesiacmi, možno celým rokom, dvomi, pred Ježišovým zatknutím v Jeruzaleme. Samotný Ježiš však v ich analýzach hrá iba vedľajšiu úlohu. Je síce na scéne tvorenej Palestínou prelomu letopočtov postavou všadeprítomnou, no na javisku sú ostro nasvietení iní. A kdesi zo zákulisia sa ozýva nástojčivé volanie. "Judášov prípad je vymyslená, vykonštruovaná historka!"

Nuž, bolo a je počuť aj také názory, že legenda o Judášovi vznikla až o niekoľko desiatok rokov po Ježišovej smrti a ide vlastne len o metaforu zosobňujúcu vinu Židov za zabitie Krista. Inými slovami, Judáš vraj nikdy neexistoval. Keby to však bolo tak, prišli by sme o úchvatný príbeh. Ostaňme teda radšej pri tom, že Judáš bol postavou z mäsa a kostí. Ibaže, ako všetko, aj jeho príbeh sa asi odohral inak.

Predstavte si nasledovný obrázok. Mierne zvlnená krajina osádzaná vinicami, nad ktorými kde tu trčia datľové palmy, na medziach rastú figovníky, trsy tamarišiek a cyprusov. Za vzdialené vrchy zapadá sýtočervené slnko a končiacemu dňu vyhrávajú cikády. Obďaleč sa ligoce hladina veľkého jazera. Na brehu rybári opravujú siete. Po kľukatej prašnej ceste prichádza k brehu jazera skupina ľudí. Unavení, zaprášení, navidomoči chudobní pútnici. Usadia sa kúsok od rybárov. Vytiahnú z uzlíkov skromnú poživeň a začnú večerať. Takmer všetci majú len posúchy s cesnakom a cibuľou, sušené datle, sem-tam kúsok ryby a trochu zeleniny. Jeden z pútnikov sa od svojich druhov vzdiali a usadí do piesku pri deravom člne vytiahnutom na breh. Ostatní jeho samotu venovanú rozjímaniu rešpektujú a polohlasne sa rozprávajúc, oddychujú. Keď vidia, že ich rabbi, učiteľ, ukončil meditáciu, vstanú a podídu k nemu. Na jeho dobromyseľné gesto sa usadia do polkruhu. Kazateľ začína hovoriť. K pútnikom sa o chvíľu zvedavo pridajú aj viacerí z rybárov. Rabbi káže, ľudia zaujato načúvajú pokojnému, plynulému toku jeho slov. Po obvyklom podobenstve pokračuje vykresľovaním sveta, v ktorom bude vládnuť ľudská láska. Kázeň nie je dlhá. Učiteľ ju skončí vhodnou alegóriou a pripomenutím dňa posledného božieho súdu.

Aj to však pokojne, s náznakom úsmevu na perách. Pútnici sa rozprávajú o učiteľových slovách, o obrazoch, ktoré im vykreslil, niektorí sa sporia o ich zmysel, ale všetci majú dobrú náladu. Ich rabbi totiž vo svojich kázňach nestraší pekelným ohňom, večným zatratením, nehromží, nevyhráža sa božou pomstou, nenadáva. Preto im je po každej kázni tak akosi blažene pri srdci. Rabbi volá k sebe jedného z mladých pútnikov, učeníkov. Rozpráva sa s ním navidomoči veľmi priateľsky. Medzitým vôkol vzbĺkne niekoľko ohňov. Z blízkej dediny dostávali pútnici darček od bohatého sedliaka. Mladého baranca. Aj trocha vína sa nájde. Bude hostina. Nad vinicami, palmami, vŕškami i vodnou hladinou sa rozprestrela tichá, velebná, pokojná noc. Vysoko, prevysoko nad hŕstkou ľudí žiaria milióny hviezd. Pokoj ľuďom dobrej vôle v tej najčistejšej podobe.

"Židia zabili Krista, mesiáša!" Toto obvinenie, ktoré napriek tomu, že ho vyslovili ľudia, spôsobilo ľudským rozumom nepochopiteľné, obrovské zlo, trvajúce už neuveriteľných dvetisíc rokov. Začalo to však celkom nenápadne. Pravdepodobne kdesi v tej bukolickej krajine na brehu jazera, pri ktorom kázal chudobným pútnikom rovnako chudobný rabbi menom Ješua. Možno to začalo práve vtedy, keď si po kázni učiteľ privolal k sebe mladého učeníka a dlho sa s ním priateľsky rozprával. Ten mladík sa volal Júda. Podľa všetkého sa od ostatných pútnikov, učeníkov, ktorí sprevádzali rabbiho Ješuu po prašných cestách Galiley, líšil. Už na pohľad mal na sebe kvalitnejší odev, no aj v mešci mu častejšie ako ostatným štrngali mince. Bol od svojich spoločníkov nesporne vzdelanejší a hoci to nedával najavo, od väčšiny z nich aj oveľa inteligentnejší.

Možno to všetko začalo práve na prahu tej velebnej noci, keď po dlhom priateľskom rozhovore rabbi Ješua požiadal učeníka Júdu, aby sa im staral o ich spoločnú pokladnicu. Ustanovil ho pokladníkom skupiny pútnikov. A byť pokladníkom je nevďačná funkcia.

Uvedeno ve spolupráci se serverem www.putnici.sk