Duchovný význam odievania VI.
Emil Páleš

Šperky a doplnky

Drahokamy sú pozemským prejavom foriem vedomia, ktoré sú v duchovnom svete cnosťami. Cnosti sú duchovné drahokamy. Ak chceli ľudia zviditeľniť dojmy ušľachtilých, rýdzich kvalít, ktoré vanuli z aury niektorých ľudí, nachádzali vo vonkajšom, fyzickom svete len dva, ale vlastne len jeden materiál do priezračna zušľachtenej hmoty, aká budila rovnaký morálny dojem vzácnosti, rýdzosti, pravosti: krištáľovočisté svetlo hviezd na nebi a drahé kamene pod zemou.

Šperky z drahých kameňov a vzácnych kovov sa umiestňovali často na významné energetické body v aure (ind. lotosy, čakry): nad temeno hlavy (diadémy, koruny), čelo (čelenky), krk (nákrčníky), srdce (náhrdelníky), pupok (opasky), náramky na zápästiach a členkoch, prstene. Dnes sa s prikladaním drahokamov a polodrahokamov na tie isté miesta experimentuje v liečiteľstve.

Nie je jedno, či človek nosí na nejakom mieste na tele nejaký doplňujúci prvok. Rozlične zdôraznené body a línie, aj keď len namaľované alebo našité na šatoch alebo na tele, upriamujú nepretržite vedomie na niečo. A čím sú "zbytočnejšie", čím viac "prekážajú", tým viac na seba "upozorňujú", tým viac vedomia si vyžadujú, a tak ľudia spätne formovali svoju aurickú bytosť. Napríklad tilak, znamenie na čelách indických žien. Má im neustále pripomínať ich vyššie ja; priťahovať pozornosť k miestu medzi obočím.

Alebo kráľovská koruna. Nie je nepodobná svätožiare - zlatý prstenec nad temenom hlavy. Z krvi takého kráľa-svätca sa skutočne uvoľňuje svetelný éter, ktorý vystupuje cez hlavu nahor vo forme svetelného stĺpu, ktorý ho spájal s vyššími svetmi. Veď preto (a prečo iné!) sa hovorilo o "osvietenom kráľovi", ktorý vládne "z vôle Božej". Kráľ stál na vrchole viditeľnej, ľudskej pyramídy a tvoril napojenie na neviditeľnú hierarchiu. Koruna tak zviditeľňovala niečo, čo tam skutočne bolo. Neskôr potom, pravda, to bolo aj tak, že znázorňovala niečo, čo tam už v skutočnosti nebolo.

No pôvodne koruna vykladaná drahými kameňmi tu nebola len na okrasu, ani nie na to, aby sa kráľ pochválil, aby ohuroval svojím bohatstvom; drahé kamene boli nad temenom hlavy rozložené do celkom určitých geometrických tvarov a usmerňovali, čistili aurické prúdy. Koruna bola najvzácnejším predmetom v kráľovstve. Bez nej zostal národ odrezaný od duchovných bytostí, ktoré ho viedli.

Alebo takzvané slnečné medailóny, ktoré sa nosili na hrudi. Slnko má zvláštny vplyv na ľudské srdce a vôbec na ľudskú hruď. Dnes už aj vedci vedia, že je to tak. Pred asi štvrťstoročím prišli na to, ako úzko sú ľudská krv a srdce späté s rytmami slnečnej činnosti. Na slnku sa napríklad objavia škvrny - a na zemi sa zvyšuje počet srdečných infarktov v tie dni aj na päťnásobok. To, na čo dnes vedci prichádzajú tak pracne, pomocou prístrojov, vnímali kedysi ľudia ako samozrejmosť, v bezprostrednom zážitku. A keď chceli tento svoj zážitok znázorniť, čo urobili? Zavesili si na srdce zlatý prívesok v podobe slnečného kotúča. To ako keby hovorili: hľa, toto je moje vyznanie o tom, že slnko má vplyv na moje srdce.

Ľudia o týchto veciach vedeli. Niektoré významné osobnosti - ako Tomáša Akvinského alebo Alexandra Veľkého - znázorňovali na starých obrazoch so slnkom na hrudi. Keby ste preštudovali spôsob, akým sa tieto osobnosti začlenili do histórie, prišli by ste na to, prečo. Tomáš Akvinský aj Alexander boli inšpirovaní duchovnými mocnosťami Slnka.

Mnohé z toho, čo kedysi takto zmysluplne vplynulo do odievania, nám neskôr zostalo v nejakej premenenej podobe ako súčasť odevu, ktorej význam už nikto nechápal. Napríklad vyznamenania. Jedným z najvyšších československých vyznamenaní bol tzv. rad bieleho leva. Nosil sa uprostred hrude, zavesený na stuhe okolo krku. Bol metamorfózou niekdajších slnečných medailónov. Pravda tí, čo dnes takéto rady udeľujú, nemajú ani poňatia o tom, čo majú v skutočnosti znamenať. A tak ho môžu poľahky udeliť aj osobám, ktorých srdce je od slnečných síl celkom odrezané.

A vezmime si nakoniec ešte jeden prekrásny príklad: opasok. Opasok vznikol tak, že človek cítil: uprostred tela som rozdelený tak, ako žiadne zviera Zviera nemôže nosiť opasok; nemá hornú a dolnú polovicu. Zviera zostalo na štyroch, s vodorovnou chrbticou, zahľadené do zeme. Ale do človeka vstúpil duch, zodvihol, vzpriamil prednú polovicu jeho tela; odpútal ju od prísne deterministického prírodného poriadku. Premenil prednú končatinu na univerzálny nástroj tvorby. Časť inštinktívnej sexuálnej sily sa premenila na myslenie. Je teda v opasku istá vznešenosť, skrytá magická sila; tak, ako sa to hovorilo už o Jánošíkovi. Rímskym prostitútkam bolo prísne zakázané nosiť opasok. Keby prostitútka nosila opasok, nebola by to pravda; to by klamala. A to je to krásne na starých časoch, že oni si ešte uvedomovali význam všetkých týchto vecí.

Budúcnosť módy

Čo dodať na záver? Kam by mala smerovať móda dnes? Dnes by bolo treba opäť vytvoriť oblečenie z ducha doby. Ale aj tak, aby bolo výrazom individuálneho duchovného. Mali by sme založiť skutočnú vedu vedomého utvárania oblečenia podľa jeho duchovného významu a podľa jeho spätného pôsobenia na duchovno človeka.

Dnešný módny diktát je vecou reklamy a má spoločné viac s obchodnými záujmami než s tým, čo zákazník skutočne chce alebo potrebuje; alebo s tým, čo je naozaj krásne. Bizarné, chaotické, umelé nápady svedčia skôr o nedostatku inšpirácie, než o jej prítomnosti. Značkoví výrobcovia haute couture sa nám snažia nahovoriť, že pravzor Krásna sa každé dva mesiace mení.

Kvalitné módne návrhárstvo sa dá chápať vo vzťahu k jednotlivcovi len ako inšpirácia. Je strašná hanba, ak niekto mení šatník zakaždým podľa toho, čo diktuje módna sezóna. Dokazuje tým, že je úplne bezduchá, bezmyšlienková, dutá osoba. Každý by mal utvárať svoj zovňajšok podľa svojej vyššej duchovnej bytosti. Tá sa nemení každý rok alebo štvrťrok. Sú aj snobi, ktorí majú v šatníku stopäťdesiat párov topánok a šiat len preto, aby ich v spoločnosti nevideli dvakrát v tom istom. Ukazujú tým, že nemajú o svojej duchovnej bytosti ani poňatia; že nie sú vnútorne ničomu verní; nevedia, ktorej duchovnej bytosti slúžia.

Aj rôzni špecialisti na módu, ktorí chcú druhých odborne poučiť o tom, čo "sa hodí", zvyknú zabudnúť na to, že duchovná bytosť každého človeka je iná. V duši každého človeka žiaria iné ideály. A na to môže prísť len on sám. O tom, ako má chodiť oblečený, môže dnes v konečnom dôsledku rozhodnúť len každý samostatne. Je hanba, ak sám nevie, čo je preňho krásne.

Je hanba pre národ, ak nevie, ako má chodiť oblečený. Ak napríklad všetci Japonci začnú odrazu, ako úderom prútika, chodiť v európskych oblekoch, je to nanajvýš podozrivé. Človek sa nemôže zbaviť dojmu, že tu došlo k nejakej kultúrnej kapitulácii, hodnotovému vákuu, prerušeniu spojenia s duchom národa; že sa tu hromadne preberajú vzorce správania, ktoré tu organicky nevyrástli, ktoré títo ľudia sami nevytvorili a ktorým preto ani v skutočnosti nerozumejú. Hoci aj tento jav sa dá chápať azda ako prirodzený, aspoň dočasne, ako obdiv jedného národa k druhému, ktorý v nejakom období kultúrne vedie, a vôľu učiť sa od neho. No trvale asi sotva. A to platí aj pre Slovensko. Slovenská národná duša čaká, kým prestaneme pochabo pobehovať za všetkým, o čom druhí povedia, že je to výborné; a kým si ju láskavo všimneme. Našou úlohou je pretvoriť všetky jej krásy do architektúry, do spoločenských vzťahov, do života. Votkať túto nádhernú duchovnú bytosť aj do našich odevov; aby sa odev stal opäť nositeľom posvätného, slávnostného rozmeru našich životov.