Duchovná sila japonských mečov
Monika Mikulcová

Rozhovor s Jurajom VÁŇOM, prezidentom Slovenskej kendo federácie

Meče mu učarovali už v útlej mladosti. V roku 1979 sa stal členom Tovarišstva - skupiny historického šermu, ale viac ho priťahovali ázijské bojové umenia. Po deviatich rokoch sa mu splnil sen a na seminári v Prahe prišiel do kontaku s iaido a kendo. Japonskému šermu, ktorý formuje telo i ducha, zostal verný dodnes. Na jeho duchovný vývoj mal veľký vplyv zenbudhistický majster Róši Kaisen, ktorého žiakom sa stal v roku 1990. O šesť rokov bol ordinovaný za mnícha, kvôli čomu na krátky čas opustil cestu meča. Už viac než desaťročie odovzdáva poznatky z bojových umení svojim žiakom v jednom bratislavskom Centre voľného času detí a mládeže, kde vedie cvičenia kung-fu a iaido. Juraj VÁŇA, prezident Slovenskej kendo federácie, ktorá zastrešuje iaido, kendo a džodo.

Čo ťa priviedlo k chladným zbraniam, k ceste meča? Aké boli tvoje začiatky?

-- Ázijským bojovým umeniam sa venujem už od štrnástich rokov. Najprv som robil karate, potom som po dvoch rokoch prešiel na kung-fu a časom som sa dostal k zbraniam. Mojím najväčším snom vtedy bolo -- z otočenia vytasiť meč a zasiahnuť protivníka do špičky nosa, ktorá by silno krvácala; on by sa zľakol a boj by bol tým pádom ukončený. Zo starého kordu som mal urobený čínsky meč a v lese som trénoval rozseknutie zaveseného zemiaka. Potom som sa dostal do skupiny historického šermu Tovarišstvo starých bojových umení a remesiel. Dozvedel som sa, ako majú vyzerať zbrane a ako sa naozaj používajú.

Šéf Tovarišstva, majster Peter Koza, ktorý je mojím prvým a najvzácnejším učiteľom, vedel, že som unesený ázijskými zbraňami a keď sa bude robiť niečo japonské alebo čínske, som k dispozícii. Uplatnil som sa v rozprávkach, ktoré sa nakrúcali pre televíziu -- Zrkadlo a Rozprávky kvetu kamélie. Využil som v nich aj svoje meče, ktoré som mal v tej dobe už vykuté. Ku skutočnému iaido som sa dostal až v roku 1988 na seminári v Prahe.

Čím ťa oslovila práve japonská cesta meča?

-- Môj dedo -- výtvarník -- sa ma snažil všestranne rozvíjať. Učil ma maľovať, hrať tenis a popri našich filozofických debatách vznikla aj otázka, ktoré náboženstvo je najsprávnejšie. Dostali sme sa k budhizmu. Aj vďaka jeho nasmerovaniu som sa dostal ku kung-fu, čo bol len krôčik k čínskemu čchanu a následne k japonskému zenu, ktorý sa mi zdá najčistejší. Používa najmenej rôznych balastných slov a opisov a ide priamo k problému.

Navyše som bol takou rozpoltenou osobou: na jednej strane až prejemnelý a na strane druhej som to chcel vyvážiť tvrdým športom. A práve to vyváženie, ten stred medzi duchovnou cestou a cestou bojovníka, som našiel v zene. Potom som už nemohol stretnúť nikoho iného než majstra Kaisena. Rok na to, ako som bol ordinovaný za mnícha, mi však môj učiteľ dal na výber: buď iaido alebo mníšstvo. Rozhodol som sa pre mníšstvo a iaido som na istý čas prestal cvičiť. Vtedy mi pomohol priateľ a bývalý žiak Roman Behro, ktorý zobral na seba celú organizáciu tréningov, našiel prvých skutočne kvalitných učiteľov a vybudoval technicky aj duchovne podmienky pre iaido na Slovensku. Jedného dňa som prišiel na to, že to, čo mi Kaisen povedal, neznamená naozaj buď- alebo, ale existuje aj tretia cesta. Od Kaisena som odišiel a cvičím iaido, ktorého celá orientácia je tak pretkaná duchom zenu, že patríme v tomto k najsilnejšiemu dódžo na Slovensku.

K japonskému šermu patrí kendo i iaido. Mohol by si vysvetliť rozdiel medzi týmito dvoma bojovými umeniami?

-- Kendo je jedno z najstarších bojových umení a je najviac spojené so samurajmi. Vyvinulo sa zo smrteľnej formy šermiarskeho umenia. V súčasnosti sa na cvičenie používa zbraň z bambusu s názvom shinai, aby sa zabránilo vážnym zraneniam, a ľahké brnenie bogu. V zápase človek pozoruje svojho protivníka, rýchlo reaguje na jeho pohyby a využíva príležitosť k útoku vedenom vlastnou mysľou.

Zjednodušene je iaido umenie rýchleho tasenia meča. Ide o systém boja mečom, pri ktorom sa využíva intuícia na to, aby bol protivník zneškodnený rýchlejším vedením protiúderu alebo protiútoku, ako je jeho prvotný útok. V skutočnosti sa cvičí bez protivníka; respektíve jediným protivníkom je vlastná myseľ, pretože napriek tomu, že je dôležité vykonávať techniky presne tak, aby boli aj z bojovej a šermiarskej stránky v poriadku, najväčšia práca je na duchu. Je potrebné udržať vedomie v pozornosti, v stave, v ktorom našu myseľ neťaží ani minulosť, ani budúcnosť. Ide o prežívanie absolútnej prítomnosti.

Hovorí sa, že meč je dušou samuraja. Je zrejmé, že táto zbraň bola neodmysliteľnou súčasťou tvrdých bojovníkov a opatrovali ju ako najväčší poklad. Čo spôsobilo, že s ňou boli takí zžití?

-- Dlhý japonský meč -- katanu -- mohli nosiť len príslušníci vyššej šľachty. Meč bol popri zrkadle a klenote jedným z troch atribútov japonskej cisárskej moci. Išlo o symboly starých božstiev. Meč, ktorý bol predpísanou súčasťou odevu, zabezpečoval samurajom v neskoršej dobe prežitie. Pretože história Japonska je história písaná mečom. Japonský meč pre samuraja znamenal otázku života a smrti. Práca s ním je mimoriadne rýchla, je veľmi ostrý. Učenie narábať s mečom bolo dôležité a ak chcel niekto uspieť v boji, musel mať hlavu úplne čistú. Na to bolo potrebné duševné cvičenie, ktoré robí zo samuraja bytosť, ktorá je v momente nasadenia plne zjednotená so smrťou a odhodlaná zomrieť za ideu svojho pána. Keď som raz samuraj, tak som samuraj celou dušou. Japonci majú zmysel pre povinnosť.

Japonská šľachta sa pridržiavala bojového kódexu, ktorý bol založený na oddanosti svojmu nadriadenému, pánovi. Slovo samuraj znamená ten, ktorý slúži. Takže služba je alfou a omegou tohto kódexu. Samurajom bola smrť ľahostajná. Zomrieť v boji pre nich znamenalo viac ako hľadieť na vlastné priority. Vášne a city boli potlačené. A keďže v momente súboja ich neťažil strach, starosť o rodinu, bojovali naozaj oduševnele. Spojenie meča a ducha bolo veľmi silné.

Čím sa japonský meč líši od iných, napríklad európskych mečov?

-- Technikou výroby i narábania. Prvé meče sa začali do Japonska voziť z Číny. Volali sa ken a časom sa tieto rovné dvojbrité meče menili na ľahko zahnuté, jednobrité, ktoré okolo roku tisíc začali dostávať podobu, akú si zachovali dodnes. K veľkým zmenám už nedochádzalo. Japonský meč má v čepeli okolo 70 centimetrov, plus dvadsať až dvadsaťpäť centimetrov meria rukoväť. Všetky japonské zbrane od dýky až po tie najdlhšie, majú veľmi podobný charakter. Nelíšia sa vo výbave, len v dĺžke. Či je to tanto, wakizaši, tači alebo katana.

Ale šerm je na celom svete podobný, pretože sa prispôsobuje anatómii človeka. Či už šermujeme s kordom, šabľou, s obojručným, gotickým, japonským alebo čínskym mečom, meč zostáva mečom. Treba sa kryť, včasne zaútočiť a správne bodať alebo sekať. Meč má duchovno, s ktorým je človek spätý. Napríklad gotický meč bol symbolom kríža. Starý typ európskeho rytierstva silne ovplyvňovalo náboženstvo a meč ho symbolizoval -- meč ako nástroj ničenia nepriateľa viery. Alebo keď bol križiak v púšti a nemohol sa dostať ku kostolu, zarazil meč do zeme a pokľakol pred ním ako pred krížom. Takže spojenie ducha so zbraňou bolo citeľné aj v Európe, ale časom upadlo, tak ako upadalo aj duchovno.

Výroba japonského meča si vyžaduje špecifický postup. Výrobcovia týchto skvostov patrili medzi vychýrených majstrov. V čom spočíva tajomstvo výroby tejto zbrane?

-- Japonci dovážali prvú oceľ z Číny. Neskôr vyrábali tie najkvalitnejšie meče tak, že zberali naplavenú rudu v potokoch a jazerách a potom ju ukladali na seba, skúvali, čím dostali veľmi nekvalitné železo. Neustálym prekúvaním, metalurgickým spracovaním, navrstvovaním, typickým pre tieto meče, kvalitu zvyšovali, až dosiahla extrémne vysokú úroveň. Po stonásobných prekladoch dostali samotný tvar čepele, ktorú potom zložitým spôsobom kalenia, iným, aký sa používa v Európe, dostali do podoby a kvality japonského meča, o akom kolujú legendy.

Viem, že výrobe meča sa venovali aj tvoji žiaci...

-- Moji priatelia, s ktorými som cvičil, Roman Behro s Jurajom Kubincom, začali ako prví na Slovensku oficiálne vyrábať meče klasickým spôsobom. Tejto práci venovali ako samoukovia obrovské úsilie. Všetko si naštudovali z literatúry a ich meče dosahovali výnimočnú krásu a kvalitu. Niekoľko týchto skvostov som mal v rukách. Došlo to až tak ďaleko, že Juraj odišiel do Japonska, kde sa istý čas učil výrobe meča. To, čo sme kedysi vyrábali, aby sme si naplnili nejaké potreby, pretože nebolo možné si tu meč zakúpiť, sa nedá porovnať s ich precíznou prácou. Meče vyrábali na zákazku a išlo o trojmesačnú prácu. Len zháňanie materiálu zabralo veľa času a dlho trvá aj prekladanie čepelí. Celá záležitosť brúsenia je veľmi zložitá. Potom prichádza kalenie, ktoré je veľkým rizikom: buď meč vyjde, alebo nie. Okrem toho treba vyrobiť rukoväť, všetky ozdoby, a to so správnym citom, aby to nenieslo znaky ľudovoremeselnej výroby a nebolo poznačené slovanstvom. To boli naozaj roky práce.

Kedysi vyrábal meče aj historický šermiar z Prievidze Ján Lenhárt. Vytváral zbrane pre jednu historickú skupinu a vyrobil prvé najkvalitnejšie a najkrajšie katany, ktoré sa na Slovensku objavili. Sám som bol vlastníkom jedného takéhoto meča. Má obrovskú duchovnú silu; obdivuhodná energia bola vložená do výroby čepele, na ktorej je veľmi vzácne gravírovanie v podobe draka. Celý meč má obrovskú charizmu. Až takú, že keď naň človek pozrie, zamrazí ho. Často som mal s tým mečom veľké problémy. Niekoľkokrát som sa s ním porezal. Najmenšia nepozornosť voči tomu veľmi ostrému meču pri cvičení bola okamžite potrestaná krvou. Aj keď som sa mal tohto meča vzdať, diali sa zvláštne veci. I v tom je spojenie človeka a meča, ktoré sa dá veľmi ťažko opísať. Tým, že sa mu venovala pozornosť, došlo k nejakému prepojeniu.

Aké ďalšie meče sa ocitli v tvojich rukách, v tvojom vlastníctve?

-- Úplne prvý meč bol vyrobený zo starej dôstojníckej kordovej čepele. Dlhú dobu som s ním cvičil a nakoniec som z neho spravil dve dýky, pretože prišli zbrane, ktoré sa viac podobali na japonské. Istý čas som cvičil s mečmi vyrobenými v Tovarišstve, ale boli skôr scénické. Mali síce tvar japonských mečov, ale ich vypracovanie slúžilo len scénickému prejavu. V roku 1986 som narazil na inzerát, v ktorom jeden muzikant okrem gitary ponúkal aj samurajský meč, ktorý si doniesol zo zahraničia. Hneď som za ním vycestoval do Rožňavy a meč som od neho kúpil. Išlo o iaito, meč určený na cvičenie, vyrobený zo silnej hliníkovo-zinkovej zliatiny. Mal presný tvar japonských mečov, všetky náležité proporcie a slúžil potom ako vzor všetkým mečom, ktoré sa začali na Slovensku vyrábať. Bol vyrobený v Japonsku a veľmi som si ho cenil. Časom mi Janko Lenhárt urobil kovanie z ocele a ten meč bol asi tou najkrajšou zbraňou, akú som kedy mal. Nikdy by som sa ho nevzdal, ale prišiel som oň nedobrovoľne. Vylúpili mi kanceláriu v Centre voľného času, ukradli mi všetky mníšske atribúty i zbrane.

Pri používaní a udržiavaní meča existovala v Japonsku veľmi prísna etiketa, ktorá sa zachovala dodnes. Mohol by si popísať niektoré z týchto zvykov?

-- Etiku a etiketu vymysleli ľudia, aby zabránili chaosu. Keďže japonský meč je mimoriadne ostrý, pri ľubovoľnej manipulácii by sa ľudia mohli dorezať či dosekať. Preto sa meč odkladal určitým spôsobom a keď sa čistil, tak sa to dialo osamote, odvrátene od ľudí. Odložený meč by nikto nemal vziať do rúk bez dovolenia majiteľa. Keď sa priblížim k majstrovi, meč odpášem a priložím si ho k telu ostrím dozadu. Ak meč podávam niekomu na pozretie, vezmem ho do oboch rúk ostrím k sebe, aby to nevnímal ako hrozbu. Pred tým, než začnem cvičiť, vykonám pozdrav meču. Sadnem si do seiza a robím meču poklonu. Nastupuje sústredenosť, koncentrácia a pretínam vzťahy s okolím.