Útecha v temnotách II.
Peter Macsovszky

Rumunsko-francúzsky filozof E. M. Cioran si mohol oprávnene zavzdychať za zašlými antickými časmi, keď zástupy bohov dávali človeku viac šancí manifestovať v duchovnej rovine svoje vnútorné protirečenia, sklony a záujmy. Polyteistický panteón vyčerpávajúco vyjadruje vnútorný svet človeka. Myšlienky, pohnútky, city, ideály sa v takomto panteóne môžu reprezentovať v celej svojej mnohoznačnosti a protirečivosti. V polyteizme je dostatok miesta pre každého.

V rovnováhe tu dokážu koexistovať nielen rôzne, často aj protikladné duchovné predstavy, ale aj rozdielne životné cesty. V nezúženom, nezredukovanom duchovnom priestore sa skrýva aj kľúč k pochopeniu pestrosti života. Súčasťou polyteistického chápania pestrosti života je aj odvaha konfrontovať sa s temnotami. Napríklad v antickom Grécku temnotu ako opozíciu života, okrem mnohých iných prejavov predstavoval boh Hádes. V hinduistickej Indii je to boh Jama, ale aj bohyňa Kálí či Šíva-Ničiteľ.

Hinduizmus, rovnako ako čínsky taoizmus a podobne ako perzský mazdaznan, bez hystérie a bez manichejskej bojovnosti uznávajú, že všetko vo vesmíre je podriadené bipolarite: svetlu a temnote, teplu a zime, dynamizmu a pasivite, elektrine a magnetizmu. Oficiálne kresťanstvo síce uznáva, že jestvuje deň a noc, život a smrť, no súčasne neprestajne zdôrazňuje potrebu boja proti temnotám, pričom je otázne, či vôbec pochopilo, čo je a čo nie je temnota. Oficiálne kresťanstvo vynašlo teodiceu - potrebu ospravedlniť zlo, ktoré jestvuje vo svete stvorenom dobrotivým bohom. Ježiš a stredovekí mystici sa k takýmto ospravedlneniam nepotrebujú uchyľovať. Zlo je rovnako ťažko definovateľné a nevyhnutné ako dobro.

To, čo nazývame temným, je jednoducho manifestácia jednej z dvoch dominantných kozmických energií a preto je groteskné pre prejavy tejto energie vymýšľať démonov a peklá. A je groteskné ospravedlňovať boha za to, že stvoril démonov, keď démonov sme stvorili my. Je síce pravda, že démoni a peklo zviditeľňujú, personifikujú, domestikujú naše úzkosti a prízraky. No potrebné sú azda len na to, aby ľudia mali v rukách niečo konkrétne, niečo, voči čomu môžu vymedziť svoj sen o pohodlnom živote so šťastným koncom.

Určite nejeden kresťan by nesúhlasil s tým, že polyteizmus aj s celým svojím karnevalovým sprievodom tancujúcich vrtošivých bohov a bôžikov dokáže podstatne terapeutickejšie zvládať rozpory medzi každodennou drámou hmoty a hlbinným volaním, ktoré človeka nabáda k príprave ducha na návrat do nehmotnej pradomoviny. Kresťania nesmú rozdrobovať svoje duchovné úsilie, pretože Ježišov výrok o úzkej bráne vedúcej do kráľovstva nebeského pochopili ako uzatvorenie sa pred mnohorakosťou bytia. Ježiš však pravdepodobne naznačoval iba to, že cesta duchovného sebazušľachťovania je prísne privátna, osobná, u každého iná, nevhodná pre druhých. Individuálne cesty ku spáse však opäť pripomínajú polyteizmus a životné príbehy svätých individuálny charakter spásy len podčiarkujú.

Veriaci sa rozhodujú pre svojich patrónov. Vyberajú si obľúbeného svätca, ktorý je im čímsi blízky, k nemu sa modlia, jemu ďakujú za šťastie, k nemu sa utiekajú po riešenie v ťažkých životných okamihoch. Katolicizmus so svojimi početnými svätcami, nech už to znie akokoľvek krkolomne, pripomína vlastne hinduizmus, kde si každý vyberá to najvhodnejšie božstvo. Mnohorakosť rozptyľuje úzkosť monománie. Neodmietanie mnohorakosti otvára cestu ku komunikácii s démonmi a vedie k poznaniu, že démoni nie sú démoni.

Aj šaman komunikuje s démonmi. Vie, že ich nesmie potláčať ani podceňovať. Musí ich prijať a pravidelne s nimi nadväzovať kontakt. Šaman vie, že krajiny plné čudesných pomáhajúcich, ale i nebezpečných síl sa nachádzajú v hlave, a preto, ak s manifestáciami týchto síl chce komunikovať, musí pôsobiť predovšetkým na svoju hlavu. Techniky extázy preto zacieľujú v prvom rade mozog. Šaman vie, že bytosti, s ktorými sa v krajinách nespútanej imaginácie stretáva, musí zviditeľniť pre seba i pre spoločenstvo, o ktorého zdravie sa stará. Podobne sa správa aj umelec, ktorý démonov vynáša zo seba, zviditeľňuje a predkladá ich svetu. Medzi mnohými skvelými príkladmi možno uviesť obrazy Boschove, Grünewaldove, Goyove, Blakeove, Ernstove... Literatúra, najmä náboženská, sa tiež usiluje o zmapovanie vnútorných temnôt. V koľkých mytologických bytostiach sa manifestuje odvrátená strana duševného života!

A potom sú tu aj spisy, ktoré chcú byť sprievodcom na ceste ku konečnej katarzii. Táto cesta, ako sa dozvedáme z takých diel ako Tibetská kniha mŕtvych, Egyptská kniha mŕtvych, Islamská kniha mŕtvych či Ardáj Víráz Námag, chápaná ako Perzská kniha mŕtvych, sú plné pestrých, ohromujúcich i desivých vízií a zážitkov. Skutočnosť, že takéto knihy jestvujú, svedčí o tom, že je nevyhnutné, aby človek pohľadom neuhýbal pred tým, čo by najradšej zamietol pod koberec alebo zavrel do skrine. Aj veľkí spisovatelia modernej literatúry si to uvedomovali: Dostojevskij nám ukázal celé légie zbesilých démonov. Mnohí ho odmietajú, pretože jeho príbehy o pozemskom pekle pôsobia deprimujúco.

Lenže Dostojevskij, podobne ako prírodní šamani, predvádza terapeutické divadlo, karneval. Alebo Gorkij. Gorkého knihy taktiež nikoho nerozveselia; ktožeby jasal od dobrej nálady nad riadkami ako tieto: "Vo vzájomných vzťahoch ľudí bolo veľa číhavej zloby a tá bola práve taká nevyliečiteľná ako ustatosť ich svalov. Ľudia sa už rodili s touto chorobou duše, dedili ju po otcoch, choroba ako čierna tôňa ich sprevádzala až do hrobu a v živote ich nahuckala na mnohé skutky, odporné svojou bezcieľnou ukrutnosťou." A predsa: človek, duchovne, duševne i telesne nivočený dôsledkami vykorisťovania, človek opustený a nezamestnaný, človek zbavený perspektívy môže pri takejto literárnej konfrontácii s mučivými stránkami každodenného života pookriať, v takejto temnote môže zrazu nájsť útechu. Pretože nejasné, neuchopiteľné pekelné sily sú zrazu stransparentnené, možno sa k nim priblížiť, preskúmať ich, nadviazať s nimi dialóg, znovunastoliť rovnovážny stav. Človeku napokon nepomôže, ak prostredníctvom svojej duše a svojho tela nestvárni démonické sily, ktoré znútra rozpínajú. Šokujúcu podobu dal týmto infernálnym energiám vo svojom románu Šatuni Jurij Mamlejev.

O beštialite hovorí celkom otvorene, pokojne, bez hysterických komentárov. Mamlejevove postavy sa prostredníctvom stupňovania zvrátenosti pokúšajú nájsť v sebe i vo svojom okolí transcendentno. Povrchový či povrchný "šťastný život" je pre nich neprijateľný, lebo znemožňuje dotknúť sa toho, čo človeka presahuje. Napríklad jedna z postáv vraví: "Však je šťastie tá najodpornejšia vec na svete?... Ľudia musia vyhlásiť ťaženie proti šťastiu... A potom uvidia nové svety..."

Nové emocionálne svety otvára napríklad aj dynamická populárna hudba. Nie vždy je šťastným riešením smútku a stresu upokojujúca, relaxačná, ezoterická hudba. Niekedy sa človeku uľaví v rockovom besnení. Rockové hviezdy svojím spôsobom fungujú ako šamani: svojím excentrickým prejavom, extravagantným výzorom a extatickými gestami na pódiu upútavajú pozornosť démonov v nás, čiže pozornosť choroby, a vyťahujú z nás na povrch energie, ktoré nie sú ani zlé, ani dobré, len príliš dynamické, aby ich bolo možné ignorovať a potláčať. Rockové hviezdy, samozrejme, nie sú čarodejníci, nevedia čarovať, a hoci sa kontaktujú s mocným svetom imaginácie, svoje schopnosti dokážu nasmerovať len do divadelného prejavu. Hoci nie sú medicinmani, ich činnosť nevdojak môže pôsobiť liečivo. Rocková hudba nie je niečo, čo by bolo treba démonizovať, kriminalizovať a vylúčiť zo sveta duchovných pátračov. A tak vôbec netreba zatracovať význam takých intepretov ako napríklad Nick Cave, Tom Waits, The Cure, The Swans, Dead Can Dance, Sex Pistols... Treba si medzi nimi nájsť tých, s hudbou ktorých temnota v nás dokáže najzrozumiteľnejšie, najúčinnejšie komunikovať. Pretože útechu možno nájsť všade, nielen na vopred vymedzených, svetlom zaliatych miestach...