Tajomstvá Denderského zverokruhu XII.
RNDr. Pavel Smutny

Všeobecná platnosť Bodeho zákona a planéta X

Empiricky odvodená formula vyjadrujúca závislosť relatívnej vzdialenosti planéty od Slnka platí (v rámci tolerancie) aj pre hmotnejšie mesiace Jupitera (Io, Európa, Ganymed a Kallysto). Stačí len porovnať relatívne vzdialenosti mesiacov Jupitera od Jupitera a relatívne vzdialenosti planét (v tomto prípade najvýstižnejšie Jupitera, Saturna, Uránu, Neptúna) od Slnka. Ešte názornejšie to vidieť pri porovnaní obežných rýchlostí zmienených planét (násobené konštantou 1,414, čiže druhou odmocninou z 2, alebo po pridaní faktoru 5,4km/s...) a obežných rýchlostí uvedených mesiacov Jupitera.

Vybraté boli planéty a mesiace, ktorých vzájomné relatívne pomery hmotností sa príliš (rádovo) nelíšia. Ak okolo planéty X obiehali a obiehajú planéty, tak pre ne by tiež mal približne platiť Bodeho zákon.

Planéta X sa najpravdepodobnejšie zbavuje svojich satelitov keď je v perihéliu (periastrone). Vtedy sú satelity od X vymršťované pôsobením maximálnej zotrvačnosti (dráha X má v perihéliu maximálne zakrivenie ) a maximálnou gravitačnou silou od Slnka (zmena približne kruhových orbít satelitov planéty X na eliptické, po kvázi ekvipotenciálnych dráhach Slnko preberá satelity od X, je tu aj analógia s Rocheovou medzou). Po vymrštení majú satelity rýchlosť, ktorej zložky sú

za a.

temer úniková rýchlosť (rýchlosť planéty X)

a za b.

zložka, ktorej veľkosť by sa mala približne rovnať Bodeovej obežnej rýchlosti satelitu okolo X.

Ak Jupiter zachytáva satelity od X, tak tie vlastne u neho musia skončiť s obežnou rýchlosťou ktorej zložky sú

za a.

Temer úniková rýchlosť pre danú planétu (uvažujeme pre Jupiter), je to zložka kolmá na orbitálnu dráhu Jupitera okolo Slnka a rovná sa aj rýchlosti X pri prechode okolo Jupitera

Zložka b.

Rovnajúca sa Bodeovskej rýchlosti satelitu pri opustení orbity satelitu okolo X. Táto zložka z väčšej časti slúži akoby na dobehnutie planéty (v našom príklade Jupitera).

Pri strete satelitu, ktorý opustil planétu X s Jupiterom má satelit rýchlosť, ktorej zložky sú
a. Temer 18,5km/s
b. Bodeovská rýchlosť satelitu okolo planéty X.
Z týchto dvoch zložiek sa rýchlosť 13,1km/s (odpočíta po ich zložení) použije na dobehnutie planéty (Jupitera na jeho orbitálnej dráhe).
Vo výsledku pre rýchlosť pohybu satelitu okolo zachytávajúcej planéty (v našom prípade Jupiter) je teda zahrnutá opäť Bodeovská rýchlosť+5,4km/s. Tento vzťah nie je ale celkom presný, lebo sa tu jednalo o skladanie rýchlosti, čiže uplatňujú sa tu aj funkcie uhlov...
Keď sa opäť pozrieme na tabuľku obežných rýchlostí pre hore uvažované planéty a mesiace, tak je jasné na základe predchádzajúcej úvahy prečo rýchlosti planét sa násobili číslom1,414..., alebo prečo sa pridávala k rýchlostiam planét hodnota 5,4km/s.

Planéty (väčšina, najmä veľké plynné) boli tiež prinesené planétou
X do slnečnej sústavy. Majú teda Bodeovskú rýchlosť, ktorú mali aj ako obežnice X!
Ak k únikom planét z orbít okolo X dochádza tiež najmä v periastrone X voči Slnku (dôvody boli už uvedené), tak planéta po odpútaní od X má rýchlosť buď rovnú súčtu, rozdielu (výslednici po vektorovom skladaní) zložiek rýchlostí, ktoré sú
a. temer úniková rýchlosť X
b. Bodeovská rýchlosť satelitu okolo X.
Ak k úniku dôjde v takej konfigurácii polôh Slnka, X a satelitu, že rýchlosti sa sčítajú (telesá sú približne na priamke idúcej cez Slnko, X a cez satelit), tak satelit môže od X uniknúť s rýchlosťou väčšou ako je úniková rýchlosť od Slnka a pohybuje sa niekde smerom na Alfa Centauri.

Ak k úniku dôjde v konfigurácii polôh (približne na priamke idúcej cez Slnko, satelit a X), tak satelit (perspektívna planéta) odchádza z orbity od X na samostatnú orbitu okolo Slnka s rýchlosťou rovnajúcou sa minimálne takmer úniková rýchlosť X mínus Bodeovská rýchlosť (Bodeovská rýchlosť pohybu satelitu okolo X).

Keď X je v periastrone (vzdialenosť do 120 miliónov km od Slnka), tak vďaka priblíženiu značne hmotnej X (25 x hmotnosť Jupitera) dochádza k zmenám aj na Slnku (vyššia slnečná aktivita, X môže pritiahnuť výrony častíc, hmoty, ovplyvniť magnetické pole Slnka). Nastáva obdobie maximálnej slnečnej aktivity.

Zmeny v počte, rozmiestnení a veľkosti planét (a ich mesiacov) našej slnečnej sústavy môžu byť aj na základe uvedených faktov oveľa častejšie a radikálnejšie ako sa v kozmogonických hypotézach doteraz predpokladalo. Planéta X je teda akýmsi prenášačom planét a mesiacov, ktoré majú zrejme pôvod v mieste najväčšej tvorby a aj koncentrácie hviezd a plynných obrých planét v M42 v súhvezdí Orióna, čiže v Egyptskom Duate, rodisku bohov, teda hviezd a planét! Transfer ide zrejme líniou najmenšieho gravitačného odporu cez systém Síria až k nám.

Spoločné symboly a dejové línie Senmutovej astronomickej mapy a Denderského zverokruhu.

Okrem niektorých, už spomínaných súvislostí sú na oboch výjavoch ako ďalšie použité spoločné (akčné) prvky znázornené pohyby muža s barlou, hviezd a sokola(ov). Pre názornejšiu predstavu je nevyhnutné porovnávať obrázky a to napríklad den1soznakmibh a senmutpce.

Postava muža s barlou je v Senmutovej astronomickej mape zobrazená pri niektorých, pre pohyb X voči Slnku, Zemi dôležitých miestach, a to konkrétne pri prekročení dráhy Uránu, pri prechode popri orbite Saturna, Jupitera., pred a po pretočení (naklonení) Zeme. Muž s barlou zaujíma obdobné pozície aj pri zázname v Denderskom zverokruhu. Rovnaké analógie platia aj pre pohyby hviezdy a sokola. Dôležité je aj porovnanie uhlov (vzhľadom k rovine ekliptiky), pod ktorými bola X viditeľná na oblohe. Prechod X cez rovinu ekliptiky je zaznamenaný pri prechode X popri orbite Saturna v Senmutovej hviezdnej mape ale aj v Denderskom zverokruhu.

Dráha planéty X (podľa Senmutovej mapy) pri približovaní sa X ku Slnku na úseku od Uránu po periastron klesá od uhla viditeľnosti na oblohe približne 20 stupňov nad ekliptikou po zhruba 20 stupňov pod ekliptikou pri orbite Jupitera. V Denderskom zverokruhu sú tieto uhly tiež také, ale pohyb akoby išiel spod roviny ekliptiky smerom nad ňu.

Keď si ale uvedomíme, že na Denderskom zverokruhu sú ako cirkumpolárne súhvezdia súhvezdia južnej hviezdnej oblohy (nie severnej, ako tomu je v súčastnosti), tak všetko sa zhoduje. Prečo sú zápisy polôh X (z oblohy) do zverokruhu a do hviezdnej mapy tak vizuálne odlišné? V Denderskom zverokruhu sú plohy X voči súhvezdiam zodiaku a jednej nebeskej pologuli zobrazené do kruhovej mapy, ktorá je priemetom pologule (oblohy) do roviny. Takáto mapa hviezdnej oblohy dobre zachytáva smery a uhly v ktorých X bola viditeľná na nočnej, prípadne aj dennej oblohe.

Senmutova hviezdna mapa zaznačuje v sebe nielen polohu X na oblohe, ale aj vzdialenosť X od Zeme (Slnka), pričom priemet vzdialeností (X od Slnka) je robený do roviny kolmej na hlavnú poloos eliptickej dráhy X. Sú tu okrem iného pomerne presne zaznamenané vzdialenosti X od hlavnej poloosi jej dráhy, čiže aj dĺžka vedľajšej poloosi pre dráhu X.