Putá lásky I.
Peter Macsovszky

O láske sa dá vyteoretizovať, vymudrovať pestrá hromada, celé more viac i menej originálnych postrehov. Nebude tomu inak ani v prípade tohto textu. Nech sa páči: Láska je ako chemická búrka, vo víre ktorej sme len slabý bezbranný hmyz. Láska nie je "ako" chemická búrka; ona tou chemickou búrkou skutočne je. Búrkou, alebo revolúciou. Neviem, čo je živelnejšie, čo znie hrozivejšie.

Láska je búrka a revolúcia.

Každoročne opakovaná revolúcia, ktorá, presne tak ako to revolúcie majú vo zvyku, nakoniec požerie svoje deti. Nazdravie, dobrú chuť! Príprava na túto revolúciu, pardón, hostinu, začína už vo februári. Potom príde jar, leto - a hodokvas vrcholí. Slnko lúčmi šteklí, hrejivo podpichuje semenníky mužov, nehanebne preniká k lonám žien. Krv sa zahrieva, predstavivosť bujnie, hormóny nervóznejú. Potom nastane (s)explózia, očarenie pochabosťou, chaosom, nenásytnosťou. Potom príde utíšenie. V prípade ľudského rodu je však pokoj po chemickej revolúcii silne zdanlivý. Človek si totiž mnohými spôsobmi dokáže túto "jarnú revolúciu" pripomenúť kedykoľvek. Bičuje svoj jemnocit pre krásu, živočíšnosť, emócie a opäť a opäť sa dostáva do revolučného varu. Bez ohľadu na aktuálne ročné obdobie. V citovom svete človeka je jar neprestajne pripravená na skok.

Túžba po láske, po tom búrlivom, vášnivom cite, ktorý ničí milujúceho i milovaného, si nikdy nedáva pauzu. Človek sa strmhlav vrhá do krútňavy túžby, prestáva sám sebe byť pánom. V ošiali lásky si vlastne uvedomuje, že nikdy nebol pánom svojho života. Takto si uvedomuje, že v kozme pracujú mocnejšie energie než je ľudská vôľa.
Sily príťažlivosti.
Sily elektriny a magnetizmu.
Sily komplementarity.

Šíva obsahuje v sebe ženský prvok - Šakti, ktorá reprezentuje silu Šívovej milosti, možnosť vykúpenia. Darmo je Šíva tvorca a ničiteľ; je v ňom aj milosť a neha.

A potom je tu vesmír podľa taoizmu: jang stimuluje jin a jin dopĺňa jang. Timothy Leary vraví, že život vo vesmíre, a teda aj život civilizácií, je podriadený tomu, čo vyhovuje DNA. Britský biológ Richard Dawkins v knihe Sobecký gen napísal:

"Ať se nachází v těle kteréhokoli pohlaví, bude se gen snažit co nejlépe využít příležitostí, které mu toto tělo nabízí. Tyto příležitosti se mohou lišit podle toho, zda je to tělo samčí či samičí. Múžeme ještě jednou učinit vhodné zjednodušení, že každé tělo je sobecký nástroj, který se snaží udělat co nejvíc pro své geny. Nejlepší postup pro takový nástroj se často liší podle toho, jde-li o samce, nebo o samici. Pro stručnost budeme o jedinci uvažovat, jako by měl vědomé záměry. Stejně jako předtím musíme mít na zřeteli, že jde pouze o jazykový obrat. Ve skutečnosti je tělo nástroj slepě naprogramovaný svými sobeckými geny."

Je láska hrou, ktorú organizujú gény? Väčšina z nás to pripúšťa, no jedným dychom nezabúda pricapiť čarovnú odporovaciu spojku "ale". Áno, láska je hrou génov, je to overtúra reprodukčného procesu. S tým súhlasí takmer každý z nás, pričom, aby svet predsa len nebol taký bezútešný, dodávame, že láska sa môže transformovať na akýsi vyšší druh príťažlivosti, citu, vzťahu. Počiatočný erotický ošiaľ môže prerásť do krásnych, hoci rovnako nestálych duševných kvalít. Z vajíčka erotického pobláznenia sa buď vykľuje priateľstvo, alebo nie. Ak medzi mužom a ženom vznikne puto priateľstva, možno očakávať, že dvojica sa neskôr prepracuje k ešte vyšším duchovným úrovniam.

Hovorí sa o troch druhoch lásky, ktoré sa môže objaviť či prejaviť v ktorejkoľvek oblasti ľudského života. Pre každý z nich máme jedno grécke slovíčko: erós, fílos, agapé.

Psychológ Erich Fromm rozoznáva lásku bratskú, materskú, erotickú, sebalásku a lásku k bohu.
V indickom spise Kámasútra sa píše: "Znalci kámy hovoria, že jestvujú štyri druhy lásky: zrodená zo zvyku, zrodená z predstáv, zrodená z dôvery, zrodená z vnímania všetkými zmyslami."

V kresťanskej civilizácii sa fílos a agapé považujú za prejavy vznešenejšie, vyššie, preduchovnelejšie než erós. Zabúda sa však na to, že aj priateľské a altruistické city, duchovné precitnutia, sú závislé na chémii nášho tela. Očarenie erotizmom, a neskôr sexualitou, vytvára závislosť. Bolo by naivné myslieť si, že transformácia sexuality na fílos a agapé znamená oslobodenie sa od závislosti. Aj hlboký cit a duchovná súhra vytvárajú teda jednoznačnú závislosť. Ak sa rozpadne taký vzťah, v ktorom si muž a žena rozumeli nielen sexuálne, citovo, ale istý čas aj spirituálne, u opusteného partnera sa prejavia silné abstinenčné príznaky. Muky opusteného partnera sú porovnateľné s utrpením abstinujúceho narkomana. Drogová závislosť to nie je len otázka toho, aké chemikálie dávame do svojho tela, ale aj toho, ako sa chémia v našom tele správa pod vplyvom citového rozrušenia. Ak teda pripustíme, že zrod lásky medzi mužom a ženou režírujú sebecké gény, nemôžeme sa čudovať, že partnerský vzťah po tom, ako naplnil poslanie reprodukcie, sa rozpadne.

Gény telá použijú, vyšťavia a potom ich odhodia ako bábky po divadelnom predstavení. Divné nie je to, prečo sa vzťahy rozpadávajú, ale skôr to, že niektoré z partnerstiev sú trvalé.

Čo také stmeľujúce spája muža a ženu, keď už splnili svoju reprodukčnú misiu a plameň sexuality už pohasol? Zvyk? Závislosť? Nejaký iný, subtílnejší druh väzby? Iná forma porozumenia?