Hraničné stavy I.
Robert Urgela

Podmienkou dokonalého zdravia, pocitov šťastia bez vonkajšej príčiny, schopnosti cítiť nadšenie a úžas, sú tzv. mladé procesy, procesy kontaktnosti, otvárania sa človeka smerom do vonkajšieho sveta. Vo fáze plnej kontaktnosti, človek dôveruje bez potreby dokazovania, s chuťou prijíma informácie a neselektuje ich, neočakáva správne a chybné, ... To je v životnom cykle človeka fáza detstva. Malé deti sú schopné prijímať informácie bez zaujatosti, predpojatosti, ale s entuziazmom, nadšením. Informácie prijímajú priamo, orgánmi nesprostredkovaného prijímania - zmyslovými analyzátormi. Ako človek dospieva, začína priväzovať svoje predchádzajúce skúsenosti, vytvára balík očakávaní. Na to mu slúži orgán nepriameho poznávania, intelekt. Čím intenzívnejšie prebiehajú procesy upevňovania skúseností, čím silnejšie slúžime podvojnému intelektu, tým intenzívnejšie začnú prevládať procesy starnutia organizmu.

Cievny systém, pohybový aparát, nervový systém, a vlastne celý organizmu stráca pružnosť, elasticitu, schopnosť adaptácie. Z hľadiska informácií, nebude človek schopný prijať nič mimo rámca svojich minulých skúseností. Tie ho začnú obmedzovať. Čím sa nazhromaždí viac skúseností, tým sa vytvára viac prekážok v kontaktnosti, to znamená na stranu otvorenia. Získané vedomosti, skúsenosti, sa stávajú prekážkou aj v styku s ľuďmi, ktorý majú iné životné skúsenosti a iné názory.

Akonáhle sa začneme ohraničovať, biologický zákon vypína naše vnútorné stimulátory. Preto sú intelektuáli, vedecké kapacity, erudovaní odborníci v západných oboroch, veľmi často vnútorne prázdny ľudia, bez schopnosti cítiť širokú škálu emócií, s úzkym, obmedzeným svetonázorom. Ich život sa obmedzuje na mechanické jestvovanie. Ak sú stimulátory vypnuté, stráca sa záujem robiť niečo s chuťou a nadšením. Dôvodom na konanie sa stáva odmena z vonkajšieho sveta, peniaze, uznanie druhých, výhody, privilégiá. Človek vtedy realizuje pre niečo, za kompenzáciu, nekoná z potešenia zo samotnej činnosti.

Stav mimo skúseností, znamená zapnutie vnútorných stimulátorov. Pri ich 100 percentnom zapnutí, človek chápe aj z náznaku, jediného slova, alebo aj bez slov. Keď stimulátory pracujú, človek nepotrebuje dokazovanie, argumentáciu, vytváranie konštrukcií prečo je to tak, niet uňho prekážok v kontakte. Dokáže "obtekať" prekážky. To je veľmi podstatný aspekt stavu mimo skúseností. Človeku vyhovuje aj keď je pekne, aj keď prší, aj keď sa mu darí viac, alebo menej, vyspí sa pohodlne aj na drevenej lavici, alebo vie prijať aj človeka s opozičnými názormi. Dokáže obchádzať prekážky ako tečúca voda. Je to stav maximálnej adaptácie. Tu sa objavujú skutočné, číre, čisté, emócie.

Veľké objemy intelektuálnych skúseností vytvárajú filtráciu. Všetko nové sa porovnáva už so známym, uviazaným, pochopeným. V každom kontakte s novou informáciou, podvojný intelekt vyberá, selektuje, delí, na dve strany. Niečo si vyberie, ostatné odmieta, obchádza, podľa minulých skúseností. Takýto človek sa nedokáže prispôsobiť zmenám. Vonkajší svet sa permanentne mení, príroda prechádza cykličnosťou fázových zmien, on však zostáva ustrnulý, pripútaný k starému stacionárnymi pravidlami..

Človek slúžiaci starému, nemennému, pevnému, vytvára teórie. Vie presne ako má vyzerať rodina, ako sa má správať mládež, aká má byť politika, alebo ako majú vyzerať susedské vzťahy, akým spôsobom "správne" riešiť ten ktorý problém, osobný, spoločenský či globálny. Posudzuje situácie z pozície pravidiel, ktorých výsledkom sú hraničné stavy. Dosahuje ich človek ktorý postavil vnútorné prekážky v podobe pravidiel. Povie vám čo je dobré, pekné, spravodlivé, morálne. Bude zástancom spravodlivosti, pravdy, dobrého vkusu, alebo správnej výživy. Hraniční ľudia sú veľmi často radcami, radi poučujú druhých, ako majú riešiť problémy, konflikty, situácie v rodine, na pracovisku, v živote. Paradoxne, sú radcami, pričom sú v konflikte so sebou samým. Nie sú schopný prijať nič nového, lebo vyčerpali seba samého. Nedokážu zmeniť svoje poznanie, spôsob myslenia, charakter, psychiku, emócie, fyziológiu. Nedokážu byť prekvapený, žasnúť, byť v údive.

Hraniční ľudia chcú aj ostatných dostať do stavu uzavretia, podriadiť ich pod svoje hranice. Presvedčujú ich aby ich prijali za svoje. Podvedome sa snažia formovať názory okolia podľa seba.

Poučujú alebo vysvetľujú a snažia sa hovoriť rozumne a logicky. Pri nesúlade jeho pravidiel myslenia s odlišnými pravidlami nazerania, opravujú iných, vytýkajú im chyby, obviňujú z omylu, kritizujú. V kontakte s druhými im podsúvajú svoje hranice, niekedy úplne nebadane, utajene. Inštinktívne, mimovoľne vyzývajú k seba obmedzovaniu, pričom vlastne poukazujú na svoje hranice, na to že nie sú schopný progresu, rozvoja.

V konflikte dvoch ľudí má každý svoju vlastnú pravdu, vyplývajúcu s používanej logiky. Konflikt je symptómom toho, že sme došli do momentu, keď nedokážeme byť v zhode, v súlade s vonkajším svetom, niektorou jeho časťou. Držíme sa pevne svojich pravidiel, a iné nevieme akceptovať. Kto s nami súhlasí ten ulahodí, toho pochválime. Kto jedná podľa pravidiel ten je šikovný. Kto s nami nesúhlasí, ten je tupec, hlupák, nerozvinutý, egoista ap. To že sme nepochopili spôsob a dôvod jednania iných, prečo postupovali tak ako postupovali, prečo majú odlišný názor, je prstom ukazujúcim na svoje vlastné obmedzenia.

Ak nájdeme sebe podobných, ktorí získali podobné skúsenosti, získame súhlas, potvrdenie. Ľudia hľadajú potvrdenie seba samého aj vo vonkajšom svete. Skupiny ľudí s rovnakými skúsenosťami stavajú spoločné hranice a snažia sa im prispôsobiť ostatných. Takto vznikajú, vyhranené názory, ideológie, filozofie, presvedčenia, strany a hnutia. Svedčia o objavení sa podobných vnútorných hraníc u skupiny ľudí. Najsilnejšie prekážky, najväčšie vnútorné konflikty máva líder skupiny. Prekážky však nehľadajú vo svojom vnútri, ale vonku, mimo seba. Preto vznikajú spory, hádky, kauzy, obvinenia a konflikty medzi skupinami. Veľmi často a intenzívne sú podsúvané - prípravy na vytváranie vnútorných ohraničení. Médiá, rozhlas, TV, noviny, verejná propaganda, vnucujú ľuďom názory, ktoré vytvárajú vnútorné prekážky.

Hranice sa podsúvajú napríklad v podobe vonkajších prekážok:
- žijeme v ťažkých časoch
- dnešná mládež je nevychovaná
- pozor na ozónovú dieru
- pozor vaše zdravie môžu ohroziť: alergény v mede, čokoláda, ťažké kovy v potravinách...
- šokujúca pravda o usadeninách vo vode
- nebezpečné toxíny, baktérie, víry, huby...
-- geneticky modifikované potraviny
- hrozba terorizmu
- hrozba konca sveta
- kyslé dažde
- - geopatogénne zóny
- energetickí upíry
- treba bojovať proti ...

Podobne v bežných rozhovoroch na ulici, na pracovisku, so známymi, v rodine, sa snažia hraniční ľudia získať spoluúčasť ostatných. Vyzývajú k odmietaniu, kritičnosti. Pokiaľ sa im to darí, vyjadrujú spokojnosť, keď nie, reagujú odmietavo rôznou intenzitou, v závislosti od situácie. Podstatou takýchto a podobných sťažností a teórií je objavenie sa ohraničení, zužujúcich možnosti človeka, jeho životného priestoru. Sťažovatelia sa odvolávajú na dôkazy, výskumy, svedkov, na názory autorít, bolo to napísané, videli to v TV...V skutočnosti vypovedá o sebe o svojej neschopnosti, ohraničenosti, o svojom strachu, nulovej kontaktnosti . Dokazovanie sa vždy týka iba dokazujúceho, jeho stavu, jeho charakteru a vlastností. Postuluje seba samého.

Poslucháči a účastníci rozhovorov do seba púšťajú hranice, zapínajú obranné mechanizmy, čím obmedzujú svoje fyziologické a psycho-emocionálne funkcie. Pracuje sumarizácia na vytvorenie vnútornej prekážky a následné zúženie funkcií. Tieto provokácie sú namierené proti kontaktnosti človeka do vonkajšieho sveta, a zapínajú uňho režimy pasívnych fáz Nie je možné dlhodobo sa kontaktovať s provokátorom do hraničných stavov, bez toho, aby sme nepodľahli provokácii a sami nepostavili vnútorné hranice.

Po niekoľkých horúcich letných dňoch, som prehodil v rozhovore so susedom pár slov: "Konečne prichádza dážď. Bolo by príjemné vyjsť von, nechať sa osviežiť dažďom." hovoril som s potešením a predstavou príjemnej sprchy z oblakov. "To by bolo nebezpečné, teraz sú kyslé dažde!", znela odpoveď. Keď podľahneme provokátorovi, strácame kontaktnosť a necháme si ukradnúť aj emócie. Niekto vám postaví hranice so slovami: ten film nestojí za nič, tá kniha je zlá, taká hrozná hudba - to sa nedá počúvať, to nekupuj, tam nechoď, tam som bol - nestojí to za nič, nemal by si tak postupovať, mal by si sa proti tomu ohradiť, nedaj sa a poriadne im vynadaj, to sú blbci...A človek sa o pár minút môže stať spoluúčastníkom, a ani nezbadá, že pritakáva, potvrdzuje hranice v kontaktnosti, kritizuje alebo zosmiešňuje a ironizuje.

Keď dokazujeme, že nás podviedli, oklamali, že niekoho neuznávame, neposlúchajú nás deti, že máme hrozného kolegu, suseda, manžela, manželku, tak dokazujeme že neprogresujeme, nerozvíjame sa , nevieme sa adaptovať, prijímať, že staviame hranice. Takýchto ľudí ktorí sa permanentne sťažujú, odmietajú, kritizujú, bude biť aj život a nebudú sa rozvíjať. Stretávajú ich neúspechy, smola. Budú fyzicky aj psychicky slabí, chorľaví a nevýkonný, so a v živote sa budú ťažko presadzovať. Ohraničenosť sa stáva ich charakterovou črtou.

Iným príkladom provokácie je priamy útok, agresia, odmietanie iným človekom. Predstavte si že ste sa zobudili do krásneho rána, Vonku svieti Slnko a spievajú vtáci. Príjemne sa ponaťahujete, nikam sa neponáhľate, v duši vládne sviatok. S radosťou vyjdete von, alebo do práce, kde sa na vás oborí nahnevaný sused, či kolega, s prívalom výčitiek, kritičnosti, alebo nadávok. Pokiaľ neudržíte vo vnútornom Kozme nekonfliktnosť a pustíte sa s ním do sporu, tak ráno vystrieda noc, fyziologické funkcie sa preorientujú na fázu pasivity, vnútornej reorganizácie. Neodchádzate len z kontaktu s daným človekom, ale sa uzatvárate komplexne. Človek si môže rovno ísť ľahnúť. Fungovať v aktivite a pracovať v takomto rozpoložení nebude možné. Človeku začne všetko vadiť, a jeho činorodosť vystrieda znechutenie, pocit nepohodlia, začne bojovať s okolím a aj sám proti sebe. V spore niet víťaza, lebo sa každý z oponujúcich, presadzujúcich sa uzatvára, jeden voči druhému. Múdrosť východu učí, že kto túži po víťazstve má strach z prehry, čo je obrannou reakciou vypínajúcou kontakt s vonkajším prostredím.

Pre rastliny, zvieratá a človeka, platí rovnaký biologický zákon. Keď sa nachádzajú v hraničnom stave, s nulovou kontaktnosťou, pričom nie sú schopní adaptovať sa na zmeny Makrokozmu vo svojom vnútri, tak sú bité, odstrkované. U zvierat, takýchto slabých, jedincov ich druhovia nepustia k potrave, ktoré potom rýchlo hynú.

V hraničnom stave reagujeme citlivo na cennosti, na naše pomyslené hodnoty. Najviac oceňované sú tie, ktoré sme zaradili, inštinktívne, na vrchol vertikálneho hierarchického rebríčka. Tie sú cieľmi našich snažení, tie sú dôležité a vzácne. Môže to byť úspech , sláva, majetok, postavenie, privilégiá, uznávanie okolia, moc, autorita atď. Líšia od toho, či dominuje pasívna, alebo aktívna fáza uzavretia. Podľa toho formujeme naše vzťahy k sociálnemu prostrediu. Ako už vieme vo fázach otvorenia sa na západe nachádzajú len malé deti. Napríklad dozrievajúca mládež je činorodá, s charakterom súťaživosti, túžbou presadiť sa. Mládež ľahko získa emócie radosti pri vydarenom vzťahu k opačnému pohlaviu, pri úspešnom zvládnutí skúšok, alebo pri dobrej aktívnej a veselej zábave . Mládenci sa tešia keď dokážu vypiť viac než ostatní, keď porazia pri stávke svojho soka, alebo keď vyhrajú športové zápolenie, či získajú dievča o ktoré javia záujem viacerí. U dievčat sa stimulátori zapnú keď o ne prejavujú záujem chlapci, keď jedna predbieha v móde, účese a v imidži druhú, alebo keď sa prihlásia na súťaž krásy, či na zaujímavý konkurz. Sú to symptómy aktívnej fázy začínajúceho sa uzavretia.

Táto aktívna fáza jinového typu dáva človeku emócie radosti z úspechu, činorodosť, spokojnosť zo sebapresadzovania. U dospelých sa stimulátory zapínajú pri získavaní cenností, ktoré ešte u detí neexistujú. Dospelí sú citliví na umelo dohovorené cennosti, ktorými sa stali niektoré fyzické nevyhnutné podmienky života, ako miesto na bývanie, oblečenie, nábytok, predmety užívania, peniaze, alebo dopravný prostriedok. Nenechajú si siahnuť na svoje hodnoty, bránia si ich. Vlastnosťou myslenia sa stáva snaha o získanie a rozmnoženie cenností. Túžba pokračovať v ich získavaní vytvára trápenie, strádanie, konfliktnosť. Človek sa stáva strádajúcim, nemá nikdy pocit dostatočnosti v zhromažďovaní a zveľaďovaní svojich vecí. Najprv chce jedno, potom ďalšie, cennejšie a tak ďalej. Najprv stačí malý byt, potom väčší, ďalej chata, dom, vila ... Pre deti tieto ciele snaženia, ešte hodnotu neznamenajú.