Taoizmus: most medzi šamanizmom a alchýmiou - IV.
Peter Macsovszky

Alchýmia v taoizme

Doteraz sme si povedali, že taoizmus ako kozmické mystické, prírodné náboženstvo alebo teda prírodná filzofia, má svoje korene v šamanizme a že sú známe dve vetvy: Tao ťia (filozofia) a Tao ťiao (náboženstvo). Treťou, trochu skrytou líniou taoizmu je alchýmia. Možno to ani nie je skrytá línia a možno to ani nie je tretia cesta taoizmu: alchymistické prvky obsahuje aj filozofický aj ľudový náboženský taoizmus. Preto je dôležité, že ak hovoríme o taoizme, nesmieme obísť alchýmiu. Vo filozofickom taoizme má alchýmia viac alegorickú, metaforickú, spirituálnu podobu, kým v taoizme náboženskom sa alchýmia upriamuje aj na výrobu liečiv či na prácu s kovmi. Obe vetvy taoizmu však jednoznačne obsahujú aspekty alchýmie upriamenej na upevňovanie zdravia a to tak psychického ako fyzického. Vlastne, uznávajú jednotu zdravia, takže ho nedelia na psychické a fyzické...

Čínska alchýmia má s európskou alchýmiou nejeden styčný bod. Sú hypotézy, podľa ktorých alchýmia pochádza vlastne z Číny a do Európy sa dostala sprostredkovane cez Indiu a arabský svet. Iná teória hovorí o tom, že alchymistické predstavy vznikli simultánne na rozličných miestach, teda tak napríklad v Egypte, ktorý v očiach stredovekého i renesančného európskeho alchymistu bol skutočnou domovinou tohto kráľovského umenia, ako v starej Číne. Je však evidentné, že aj v európskej aj v čínskej alchýmii možno hovoriť o prúdoch spirituálnej, metalurgickej a farmaceutickej alchýmii. Taoistické alchymistické koncepcie pravdepodobne vznikali pod vplyvom poznatkov, ktoré nahromadili generácie čínskych kováčov, výrobcov zbraní. Techniky, ktoré sa odovzdávali formou iniciácie, odkazujú do vzdialenej minulosti, možno až k protošamanským praktikám, z ktorých sa niektoré zachovali v obdivuhodných cvičeniach taoistov. Ide najmä o rôzne dychové a pohybové cvičenia, takmer až mimetické tance, gestá, pohyby. Sem môžeme jednoznačne zaradiť aj bohatý systém ozdravných techník známych pod názvom čchi kung. Výraz čchi označuje všadeprítomnú, všeprenikajúcu, vyživujúcu kozmickú energiu, kým slovo kung znamená umenie či remeslo. Takže čchi kung znamená umenie ovládania kozmickej energie. Súčasťou čchi kungu je aj tchaj-ťi-čchuan, o ktorom už bola reč. O čchi kungu treba ešte aspoň v krátkosti povedať, že združuje množstvo techník, no napriek tomu ho možno rozdeliť do dvoch hlavných prúdov:

Na vonkajšie cvičenia - wai-tan - je to systém denných dýchacích cvičení; a na vnútorné cvičenia - nej-tan - čiže na cvičenia, ktoré preferujú sústredie sa na centrá životnej energie v tele. Majstri taoistickej alchýmie, ktorá sa do tej podoby, ako ju poznáme dnes, sformovala okolo 6. storočia nášho letopočtu, si staré metalurgické návody postupne začali vykladať ako alegórie. Ako ukážku môžem uviesť rady magika Li-Šao-t üna cisárovi Wu tiovi:

Obetujte peci a budete môcť uskutočniť zostup transcendentálnych súcien. Potom bude možné premeniť prášok rumelky na žlté zlato. Keď bude vyrobené žlté zlato, môžete z neho zhotoviť nádobu pre nápoj a pre potravu, a vtedy bude predĺžená dĺžka vášho života...

Vidno, že aj taoistickí alchymisti mali na zreteli to isté, čo európski: upevnenie zdravia, predĺženie života, elixír nesmrteľnosti, čiže nájdenie metód, ako sa dopracovať k filzofickému zlatu. A zlato filozofov, ako na to poukazuje európska alchymistická tradícia, veru nie je obyčajné zlato: Aurum nostrum non est aurum vulgi...

Čínske alchymistické postupy, ktoré mali zabezpečiť zdravie, odstrániť príčiny chorôb, chradnutia a možno aj smrti, možno rozdeliť do troch veľkých skupín:

a) vyživovacie a zdravotné
b) dychové a mimetické
c) alchymistické

Podľa jedného z najväčších čínskych alchymistov Ke Chunga predĺženie života možno dosiahnuť aj bez alchymistických techník, no nemožno ho urobiť večným. Podľa taoistickej skúsenosti - naschvál používam výraz skúsenosť - zdravie človeka úzko súvisí s jeho vnútornou vyrovnanosťou. Takže vlastne aj taoistické exemplá, príhody a podobnenstvá môžeme považovať za akúsi skrytú alchýmiu: pretože konkrétnym telesným cvičeniam sa adept mohol venovať iba vtedy, ak už nadobudol vnútornú vyrovnanosť. Tá predpokladala určitú psychohygienu, vnútorné očistenie, ba dá sa povedať, až vyprázdnenie mysle. Cesta, ktorá k takejto prázdnote viedla, sa mohla realizovať iba prostredníctvom nenásilnosti a zbavenia sa vnútorných psychických blokov a kŕčov. Išlo teda o uplatnenie jedného z kľúčových princípov taoizmu - princípu wu wej, ku ktorému sa v ďalšej kapitole vrátime, aby sme si ho podrobnejšie ozrejmili, a to nielen z čínskeho hľadiska. Teraz by som však uviedol jeden zo zásadných čínskych alchymistických textov. Autorom je majster Lü Jen a text má názov: Tabuľka sto znakov

Pestuj energiu, zabudni na slová a stráž ju.
Ovládni myseľ, konaj nekonaním.
V činnosti i tichosti nezabúdaj na pôvodný zdroj.
Nie je tam žiadna vec; koho iného hľadáš?
Pravá stálosť by mala byť citlivá k ľuďom;
pri jednaní s ľuďmi je podstatné nebyť zmätený.
Ak nie si zmätený, tvoja podstata je prirodzene stála
a keď je tvoja prirodzenosť stála,
energia sa prirodzene navracia.
Keď sa energia navráti,
elixír sám od seba kryštalizuje,
voda s ohňom sa mieša v nádobe.
Jin a Jang vyvstávajú, meniac sa zas a zas
všade vytvárajú zvuk hromu.
Biele mraky sa zhromažďujú na vrchole,
sladká rosa omýva polárnu horu.
Keď si sa napil vína dlhovekosti,
túlaš sa slobodný; kto by ťa mohol poznať?
Sedíš a počúvaš melódiu bez strún,
jasne chápeš mechanizmus tvorenia.
Všetkých týchto dvadsať veršov je rebríkom
vedúcim priamo do neba.

Autor v poslednom verši spomenul rebrík; je to onen biblický Jakubov rebrík či rebrík známy z alchymistickej symboliky gotických katedrál? Práca energií v tele však nebude účinná, pokiaľ pre ne nebude uvoľnený dostatočný priestor. Preto sa v čínskej alchýmii kládol veľký dôraz - podobne ako v buddhizme - na prázdnotu a čistotu. Lu Tung-pin v Zápiskoch z oblačného hniezda píše:

Dokiaľ je v mysli ešte jedna jediná neovládnutá myšlienka, potom ešte nie je podstata človeka v jednote; dokiaľ je dych ešte mierne nepokojný, potom život človeka nie je v bezpečí. Je nevyhnutné dosiahnuť bod, keď myseľ a dych spočívajú jeden v druhom a myšlienky sú zabudnuté uprostred samotného myslenia...

Môžem uviesť ďalší príklad:

Liu I-ming v Priamom výklade, ako porozumieť skutočnosti píše: Duchovné učenie má dva hlavné ciele -- vyprázdniť myseľ a naplniť brucho. Vyprázdniť myseľ znamená vyprázdniť ľudskú myseľ, pričom zmyslom je kultivácia podstaty. Naplniť brucho znamená naplniť myseľ Tao; jeho zmyslom je kultivácia života...

Tu by som mohol uviesť paralelu z Evanjelia podľa Matúša: Potom Ježiš vošiel do chrámu, vyhnal všetkých, ktorí predávali a kupovali v chráme, peňazomencom poprevracal stoly a predavačom holubíc lavice a riekol im: Napísané je: Dom môj bude sa volať domom modlitby, ale vy robíte z neho peleš lotrov.

Majster Eckhardt interpretuje túto pasáž v takomto zmysle: Chrám, príbytok Boha, symbolizuje ľudskú dušu; aby sa božská podstata mohla naplno prejaviť, musí byť chrám úplne vyprázdnený.

Peňazomenci a kupci predstavujú rôzne koncepcie, duchovné túžby a ambície, ktorá môžu byť dobrého zamerania, no svojom prítomnosťou aj tak rušia čistotu chrámu.

Zdá sa mi, že taoistickí majstri, buddhistickí mnísi a aj kresťanskí mystici mali na mysli taký stupeň prázdnoty, kde niet vôbec ničoho; niet nijakého rojčenia, nijakého sentimentalizmu, nijakej vizualizácie. Pretože to sú všetko iluzórické obrazy k túžbam a želaniam pripútaného ega. Tieto túžby nám zastierajú výhľad -- na seba, na našu podstatu. Túžby a následné sklamania sa môžu stať zdrojom poučenia, samozrejme, no nesmú byť v chráme... Telo je príbytok duše a duša je príbytok ducha.

Taoistický mudrc Lao c´v 49. kapitole Tao-Te-ťingu hovorí:

Múdry -- vo vzťahu k svetu --
zostáva plachý a uzavretý,
svoje srdce však rozširuje na celý svet.

A v tomto citovanom úryvku jasne môžeme vidieť, že odvracanie sa taoistického mudrca od sveta sa nedeje navonok, ale iba vnútorne. Taoista navonok naďalej ostáva v službách sveta. Takéhoto taoistu stelesňuje druhý najväčší filozof taoizmu -- Čuang-c´. Jeho existencia -- na rozdiel od Lao-c´ho -- nebola iba záležitosťou legiend. Pravdepodobne žil v období medzi rokmi 369 až 286 pred naším letopočtom. O Majstrovi Čuangovi možno smelo povedať, že to on uviedol do praxe taoizmus. Zatiaľ čo Lao-c´iba spísal svoju životnú múdrosť, svoje názory a postrehy, zatiaľ Čuang-c´sa ich snažil aplikovať v praxi. Vo svojich textoch sprístupnil taoistické myslenie v maximálnej možnej miere: použil zrozumiteľné exemplá, prírodné motívy, humorné príbehy, anekdoty i dialógy.