O dôstojnosti a umieraní
Ľudmila Hoffmanová - Li

Keď Li poslala tento článok pútnikom, váhala som kde s ním. Otázka posledných chvíľ človeka však s duchovnom naozaj súvisí. V najširšom slova zmysle, ale aj v prostých detailoch. Dotýka a ľudí na oboch stranách brehu. Na jednej strane sú príbuzní, ktorí nevedia, nemôžu zastaviť odchod milovanej osoby. A predsa nechcú byť iba pasívnymi divákmi. Veľmi si želajú, aby ten ich najdrahší nestratil do konca pozemského bytia ľudskú dôstojnosť, aby sa necítil byť osamotený i keď posledný krok musí urobiť sám.

Materiál som rada zaradila aj preto, lebo ako som sa dozvedela práve včera i v novom miléniu, mnohé zdravotnícke zariadenia jednoducho neumožňujú príbuzným zostať pri lôžku umierajúceho! Prečo? Predpisy? Na oddelení jedna osoba navyše? Možné dôsledky? Ale veď odchádza človek! Otec chcel len vo svojich rukách držať ruku syna. Pred tridsiatimi rokmi jeho príchod na svet vítal kyticou, teraz mu chcel znovu prejaviť hlbokú lásku a dodať pocit bezpečia... Čosi ako biela mašinéria mu v tom zabránila. V otcovi navždy zostane pocit nenaplnenej spolupatričnosti a umierajúci syn možno v posledných sekundách pozemského bytia tú ruku hľadal. Kto by sa ale zaoberal pocitami starého pána a človeka, ktorý už nie je medzi nami?!!! Aj tu na pútnikoch, niektorí nad etikou ohrnuli nos, vysvetlili si ju po svojom... človečenstvo však má svoje pravidlá prameniace v hĺbke podstaty tohto slova.

Ospravedlňujem sa za príliš dlhý úvod. Katka B.

Opatera o človeka s nevyliečiteľnou chorobou.

P.S. na začiatku (dalo by sa povedať obrátené P.S.), by som chcela najskôr podotknúť, že článok o hospicoch pozostáva z mojich vnemov, ale aj z údajov získaných z niekoľkých zdrojov, a nie som si istá či som všetky označila. Ono sa tie písmená akosi ukladali, a pozabudla som možno na označenie autora. Týmto sa im(mu), ak naozaj ku tomu došlo, ospravedlňujem, nebol to zámer. Mojim zámerom je pozastavenie sa a najmä upozorniť na určitú fázu života, ktorú mnohí z nás zažívali, resp. zažívajú ako aktéri v rôznej forme a zároveň sa len trošičku snažím pootvoriť dvere do nie veľmi obľúbenej komnaty.

Ľudia majú väčšinou vždy nejaké skryté, či viditeľné trápenie, a kto sa ho nemôže zbaviť, snaží sa s ním žiť. Ale trápenie zdravotne postihnutého, či staršieho človeka je neporovnateľne horšie ako zdravého, ktorého dočasne niečo bolí. Plne pochopiť, vžiť sa do ťažko zvládnuteľnej situácie handicapovaných ľudí, dokáže málokto spomedzi zdravých. Natíska sa otázka, ako možno urobiť život ťažko zdravotne postihnutých znesiteľnejším, dôstojnejším?

Možností a spôsobov je viacej, počnúc od starostlivosti štátu, tretieho sektora, či pomoci bežných občanov na základe lásky k človeku. Lásku k svetu, a tým ku každému človeku, o to viac slabému, nemožno nahradiť nijakou inou láskou, ani zvýšenou láskou k Bohu, ako sa o to snažili preduchovnené prejavy zbožnosti, ktoré na lásku k svetu zabúdali. Z písomných podkladov vyplýva že aj Ježiš sa postavil vo svojej kritike proti takejto zámene (Mk 7,11). Neprípustnosť takejto zámeny je obsiahnutá aj v zaznamenaných Kristových slovách: Milosrdenstvo chcem a nie obeť" (Mt 9,13). Nemožno totiž zdôrazňovať také duchovné hodnoty, ktoré nechjú človeka v zabudnutí. Nemôže byť rozdiel medzi túžbou byť človekom a byť "hľadajúcim", pretože sa nemôžeme stať "duchovne vyspelými" bez toho, že by sme sa chceli stať ľuďmi.

Aj keď som zrejmé nezaraditeľná do hocijakého "izmu," nedá mi necitovať Alberta Schweitzera: - Kresťan nesmie zostať vodou, ktorá zostáva len v podzemí a nikdy nevytryskne na povrch, aby osviežila ľudí a im slúžila. "Máme byť vodou, ktorá nájde cestu, aby sa stala prameňom, pri ktorom môže človek utíšiť svoj smäd" (Albert Schweitzer: Nauka úcty k životu, Praha 1974, 59). Slovo kresťan nech si každý zamení na to, čo mu jeho je.

Tieto myšlienky sú mi veľmi blízke, sama sa intenzívne zaujímam o hospicové hnutie a snažím sa využívať vlastné sily a na pomoc človeku. Aj keď v tomto smere sa ešte len rozbieham.

Práca so zdravotne postihnutými a staršími občanmi a ich rodinami vyžaduje človeka celého, schopného trpezlivo načúvať a s prístupom hlboko ľudským a súčasne profesionálnym; človeka schopného pracovať predovšetkým v tíme, ktorého je neoddeliteľnou súčasťou. Mimo vysokú odbornosť vo svojej profesii si práca vyžaduje človeka, ktorý má skutočne a bezvýhradne rád ľudí. Musí byť vyrovnaný sám so svojou smrteľnosťou. Preto by mal každý pracovník, rovnako zdravotník ako aj sociálny pracovník, prejsť cvičením, aby bol naozaj vyrovnaný so svojou smrteľnosťou. Najdôležitejšie sú vlastnosti zrelej osobnosti - citová vyrovnanosť, odbornosť, životné skúsenosti, životný optimizmus, kultivovaný spôsob komunikácie, kladné osobnostné vlastnosti.

Je dôležité, aby bol sociálny pracovník nielen profesionálnym odborníkom, ale predovšetkým človekom. Empátia je základným predpokladom úspešnosti jeho práce. Dôležitými vlastnosťami sú aj altruizmus, ochota, iniciatívny a asertívny prístup plný životného optimizmu a pozitívneho myslenia.

Dôležitá je schopnosť pracovať v tíme, zvyknúť si, že sa úlohy členov tímu prelínajú a uvedomiť si, že všetci členovia tímu ťahajú za jeden koniec v prospech klienta. Správny odhad situácie pomáha sociálnemu pracovníkovi rýchlejšie a efektívnejšie riešiť problémy v prospech klienta.

Harmonické rodinné zázemie a dobré rodinné vzťahy mu pomáhajú vykonávať túto prácu dobrovoľne, nezištne a s radosťou.

Práca s ťažkou chorobou až smrťou je veľmi náročná na psychiku človeka. Preto je veľmi dôležitá starostlivosť o vlastnú duševnú hygienu. Rovnako ako zdravotníckemu personálu tak i sociálnemu pracovníkovi, hrozí stav nazývaný syndróm profesionálneho vyhorenia. Ide o akýsi druh vyčerpanosti a únavy, kedy už človek pracuje ako robot, bez záujmu a potešenia, nemôže už človeku nič dať, pretože on sám sa cíti byť na dne. Najlepšou ochranou je prežívanie radosti zo zmaximalizovania kvality života chorého, či staršieho človeka. Treba sa zmieriť i s tou možnosťou, že si bude pracovník nosiť prácu domov, aj keď sa to nemá. Smrť vyvoláva natoľko silné emócie, že nie je možné sa ich jednoducho zbaviť. Nedá sa proti nim bojovať, treba ich prijať také, aké sú .

Hospicová starostlivosť je špecifická v tom, že sa jedná o staroslivosť o človeka s nevyliečiteľným ochorením. Ľudia s chronickou nevyliečiteľnou až neliečiteľnou chorobou prežívajú rôzne obťažujúce príznaky, často s dominanciou bolesti. Lipnú na živote, nevedia akceptovať realitu smrti a dožadujú sa pokračovať v kauzálnej liečbe choroby v nádeji na predĺženie života, aj za situácie kedy kauzálna - príčinná liečba je vyčerpaná a sama môže zväčšovať utrpenie. Starostlivosti o občanov s týmto postihnutím sa hovorí paliatívna liečba. Je skutočnosťou, že intenzívna paliatívna liečba môže predĺžiť život.

Hospicová starostlivosť je akoby domáca, začína vtedy, keď nemožno dúfať v predlžovanie života, sústreďuje sa na kontrolu symptómov a zlepšenie kvality zostávajúceho života. Je charakterizovaná interdisciplinárnym tímovým prístupom, symptomatickou kontrolou - s dôrazom na liečbu bolesti, celkovou rehabilitáciou, dobrou komunikáciou, psychologickou podporou, radami pre rodinu, pozornosťou duchovným potrebám, kvalifikovanou tímovou starostlivosťou o umierajúceho a jeho pozostalých. Človek , ktorý vyžaduje paliatívnu liečbu má prospech z tímového prístupu, ktorý zlepšuje kvalitu života.

Myšlienka hospicu vychádza z úcty k životu a z úcty k človeku ako jedinečnej, neopakovateľnej bytosti. Určená je pre pacientov v záverečnom štádiu ich ochorenia, teda v čase, keď ich ochorenie prestalo reagovať na kauzálnu (príčinnú) liečbu.

Hospic chorému garantuje, že:
- Nebude trpieť neznesiteľnou bolesťou
- V každej situácii bude rešpektovaná jeho ľudská dôstojnosť.
V posledných chvíľach života nezostane osamotený.
Naši starší rodičia dobre poznali heslo - memento mori - pamätaj na smrť. Naša generácia skôr žije heslom - zabudni na smrť. Vyčlenili sme starých, postihnutých a chorých do okrajov miest a obcí. Väčšina z tých, ktorí nás predišli do večnosti, zomreli v nejakej inštitúcii. Ale smrť patrí k životu. Nemali by sme pred ňou zatvárať oči. Nie je toho málo, čo môžeme urobiť.

V súčasnosti vnímam ako podstatné aktívne pôsobiť domácou hospicovou starostlivosťou - kedy sa dá pomáhať aktívne, priamo v prostredí, kde sa chorý nachádza. Pri návšteve v rodinnom prostredí je dôležité všímať si nielen potreby starého človeka, ale aj potreby jeho rodinných príslušníkov. Vyškolení dobrovoľníci môžu poradiť s ošetrovaním chorého, môžu poskytnúť poradenstvo na koho sa môžu s čím obrátiť a tiež môžu na pár hodín prebrať starostlivosť o chorého na svoje plecia ako aktívnu a praktickú pomoc rodine. Návštevy robia vyškolení dobrovoľníci a sú bezplatné. Súčasťou podpory domácej starostlivosti je tiež požičovňa zdravotných pomôcok. Požičiavanie invalidných vozíkov, elektromotoricky polohovateľnej postele, WC stoličky, antidekubitálneho matracu, a ďalších pomôcok.

Aj keď podpora domácej starostlivosti má a vždy bude mať veľké opodstatnenie, najmä pri návštevách chorých v nemocnici si stále viac uvedomujem potrebu hospicu, ktorý by poskytoval dôstojné podmienky a mohol napĺňať reálne potreby pacientov v tomto - tak ťažkom - období ich života. Je v ňom možné zabezpečiť vysoko odbornú zdravotnú a ošetrovateľskú starostlivosť 24-hodín denne ,prítomnosť lekára v objekte 24-hodín denne,ubytovanie príbuzných pacientov priamo v zariadení podľa kapacitných možností ,duchovnú službu podľa želania pacienta,kultúrne podujatia v spoločenskej miestnosti. Za týchto podmienok s láskyplným personálom je možné zabezpečiť dôstojné a zmysluplné prežívanie dní chorého človeka. Človek ako neopakovateľná bytosť potrebuje uspokojiť potreby spájajúce sa s rešpektovaním ľudskej dôstojnosti a psychickej pohody. Potrebuje komunikáciu, získanie dôvery, pocitu bezpečia a prejavovanú lásku. Základom je zmiernenie duševného utrpenia, často krát stačí pohladenie, stisk ruky alebo iné neverbálne prejavy súcitu. Pacientovi je dobré nechávať nádej, ktorá v ňom prebúdza novú životnú energiu. Depresia, hnev, úzkosť, strach a osamelosť sa spolu s fyzickou bolesťou podieľajú na celkovej bolesti pacienta.

Rovnako, ako má človek svoje potreby, tak isto má i svoje práva, ktoré musia byť rešpektované. Tieto práva sú zakotvené v Charte zomierajúcich (USA), ktoré uvádzam:

• Mám právo na to, aby sa so mnou až do smrti zachádzalo ako s ľudskou bytosťou.
• Mám právo na nádej, a nezáleží na tom, že sa mení moja životná perspektíva
• Mám právo vyjadriť svoje pocity a emócie týkajúce sa starostlivosti o mňa.
• Mám právo na stálu zdravotníckou starostlivosť, i napriek tomu, že sa cieľ "uzdravenie" mojej choroby mení na "zachovanie pohodlie a kvality života".
• Mám právo nezomrieť opustený.
• Mám právo byť ušetrený bolesti.
• Mám právo na poctivé odpovede na svoje otázky.
• Mám právo nebyť klamaný.
• Mám právo na pomoc rodiny a na pomoc pre rodinu v súvislosti s prijatím mojej smrti.
• Mám právo zomrieť v pokoji a dôstojne.
• Mám právo uchovať si svoju individualitu a mám právo na láskavé pochopenie svojich rozhodnutí a názorov.
• Mám právo byť ošetrovaný pozornými, citlivými a skúsenými ľuďmi, ktorí sa pokúsia porozumieť mojim potrebám a ktorí budú prežívať zadosťučinenie z toho, že mi budú pomáhať tvárou v tvár smrti.

Dodržiavanie týchto práv je predpokladom pre pokojnú a dôstojnú smrť.

Je dôležité si uvedomiť že služba ľuďom, odkázaným na pomoc iných, nás samotných obohacuje a obdaruváva a často krát aj núti ku uvedomeniu si žitia prítomného okamihu a pestovania takých vzťahov , aby nebola prípadná nemoc druhého záťažou, ale príležitosťou prejaviť a prežívať lásku. Veľakrát smrteľne chorý človek veľmi ťažko znáša pocit, že je niekomu na "obtiaž" a možno jemu samotnému by bolo ľahšie poslúžiť, než si nechať slúžiť. Pyšný človek s tým môže mať problém. Uvedomujem si však, aj keď to môže znieť čudne, že práve pokorujúca nemoc môže byť liekom na pýchu a tým aj oknom ku poznaniu a záchranou. Pri pohľade, ako koľkokrát až ťažká choroba rodinného príslušníka dokáže radikálne prehodnotiť rebríček hodnôt a urobiť si poriadok, dať "do poriadku" vzťahy, odpustiť, objať ...si uvedomujem ako zbytočne človek koľkokrát vyhrocuje situácie, je neústupčivý, tvrdý, hašterivý, naháňajúci sa za ilúziami, mamonom, postavením... A zrazu až choroba nastaví neúprosné zrkadlo zbytočnosti týchto krokov. Skúsme sa zobudiť skôr, keď máme v sebe ešte dostatok, niektorí možno aj prebytok, energie, ktorá môže obdarúvať a snažiť sa pravdivo pozrieť na seba, s už klišeovitými slovami " Kam kráčaš človeče...

Smerujeme ku starobe a preto na záver citujem modlitbu skôr narodeného, ktorú uverejnila, vášnivá propagátorka hospicov MUDr. Marie Svatošová:

"Pane, cítím, že stárnu. Tuším, že už brzy budu patřit mezi staré. Ty to víš také. Chraň mne přede vším, co dělá staré lidi tak neoblíbenými. Chraň mne upovídanosti. Dej, ať si nemyslím, že se musím při každé příležitosti ke všemu vyjádřit. Dej, ať uznám, že také někdy nemusím mít pravdu. Osvoboď mne od pošetilé touhy chtít každému dávat jeho záležitosti do pořádku. Chraň mne toho, abych se druhým vnucoval se všemi podrobnostmi svých všedních dnů. Dej mi trpělivost, když si mi druzí stěžují na své trápení, ale naopak zapečeť mé rty, když mám chuť se šířit o svých vlastních rostoucích bolestech a chorobách. A když o tom přece mluvím, dej, ať to činím tak, aby tím nebyla zastírána Tvá dobrota. Dej, ať jsem ochotný ku pomoci, ale ne uspěchaný. Starostlivý, ale ne panovačný. A konečně nedopusť, abych zůstal sám. Potřebuji několik přátel, milý Pane, dobrých přátel. Ale to víš Ty také!

Amen.

Pozn. redakce: informace v článku se vztahují na zákony a zvyklosti na Slovensku, domnívám se však, aniž to mám ověřené (to připouštím), že v Česku nebudou tak velké rozdíly a proto i pro českého čtenáře (který tvoří většinu) bude i tak zajímavý a podnětný. Jitka Přikrylová

Uvedeno ve spolupráci se serverem www.putnici.sk