Magické chvenie a zázračné zaklínadlá - VI.
Dr. Mikuláš Jesenský

MAGICKÁ MOC POKLADOV

Pomaly sme sa priblížili k záveru nášho krátkeho exkurzu za legendárnymi i skutocnými pokladmi, ktoré dodnes odpocívajú v zrúcaninách slovenských hradov, lesov i miest, a majú už tú zvláštnu výsadu, že rovnakým dielom patria k histórii, ako aj k legendám. Tradícia hovorí, že všetky tieto poklady sú prekliate, strážené za pomoci rozmanitých kúziel a tajuplných síl, ktoré môžu nálezcu úplne znicit a zahubit. Môžeme to považovat za skutocnost, kedže farbisté príbehy o pokladoch zviedli mnoho dôvercivých, aby na krivolakej ceste za vidinou fantastického bohatstva premárnili do koruny svoj majetok a na konci svojho úsilia ich cakalo len sklamanie, zúfalstvo, ba dokonca aj smrt. V tomto prípade môže teda naozaj visiet nad pokladmi prekliatie: tak sa v Bratislave do dnešných cias zachoval návod, ktorý v 17.storocí spísal páter Erhartus z Bavorska, v ktorom podrobne píše o spôsobe, akým možno prinútit duchov, aby vydali poklad. Tento návod priviezol do metropoly na Dunaji akýsi Hellwig, ktorý pochádzal zo saského Marienburgu a do Bratislavy sa priženil. Nejaký cas býval u svojich svokrovcov na Schöndorfskej ulici, pracoval ako stolár a vo volnom case sa pripravoval na vyzdvihnutie pokladu, ktorý mal byt vraj zakopaný na krížnych cestách za Cerveným krížom. Na zaciatku navrhol vyhladat poklad svojmu ucnovi Gabenauerovi, ale ked sa nedohodli, našiel spolocníka v osobe Jána Hamelíka, ktorý s ním neskôr býval v dome c. 404 na vysokej ulici.

Po starostlivých prípravách sa v pondelok vecer 13.3.1837 vydali na cestu traja pokladohladaci: 48-rocný Hellwig, jeho 14- rocný syn Ondrej a tridsiatnik Ján Hamelík. Manželkám povedali, že idú pracovat k jednému zo Suchých mlynov. V skutocnosti sa však odobrali na podla nich nádejné miesto oproti záhrade mestského sudcu Scharitzera. Na mieste, kde sa križovali cesty, kde vraj pochovali do masového hrobu obete morovej epidémie, hladali tri dni svoj vysnívaný poklad. Tieto nekonecné dni a noci plné cakania, nádeje a sklamaní vyvrcholili poslednú noc v tragické udalosti. 17.3.1837 hlásil presne napoludnie Scharitzer bratislavskému mestskému kapitánovi Krištofovi Pauerovi, že v pivnici svojej záhrady na Motzegrunde objavil tri zohavené mužské mrtvoly. Tieto pozostatky si samotný kapitán prezrel priamo na mieste okolo tretej hodiny. V pivnici bol ešte vždy ostrý zápach dymu a na schodoch a podlahe sa válali podivné predmety: formule na zariekavanie duchov, sviecky, tymián, niekolko kúskov kriedy, nemecké papierové meradlo, medené tabulky s podivnými hieroglyfmi a zabalená knazská štóla. Mrtvoly identifikovali až v mestskom lazarete na základe jednej z kníh, ktorú mali mrtvi pri sebe. Bolo v nej napísané meno Hellwig.

Ako uviedli v protokole "Visum et repertum" hlavný bratislavský lekár dr. Endlicher, mestský lekár dr. Würzler a súdny felciar Ján Schmidt, boli mrtvoly skromne oblecené a na jednej nohe mali natiahnuté plátené papuce. Pod mrtvolami našli uhlie a popol a na tele velké a hlboké popáleniny, ktoré prenikali až ku kostiam a vnútornostiam. Silne vypúlené oci, vyplazené jazyky a krvácanie z nosa, uší a úst poukazovalo, že neštastní hladaci zomreli na následky udusenia. Nájdené predmety túto úvahu potvrdzovali - fajka, svieca, dym, uhlie a popol, spolu s flašou vypitej pálenky dokreslili obraz posledných udalostí.

CAROVNÁ MOC POKLADOV

Ako sme videli, okrem neodolatelnej prítažlivosti si poklady zachovávajú akúsi ochrannú silu, ktorá ich bráni, a zároven hladaca vyzýva, aby ich dobyl. Nie nadarmo sa v pocetných legendách stretávame s necistými silami, démonmi, obrami, drakmi, obrovskými ciernymi psami s plamenným jazykom, ktoré poklady strážia a kliatba zase postihne každého, kto objavil nejakú skrýšu. Clovek, ktorý sa vybral hladat dávno stratené a prekliate poklady preto používal ku svojej ochrane pred démonmi rozlicné posvätné predmety a amulety. Medzi ne patrila hromnicná sviecka, vetvicka palmy, posvätené uhlie na zapálenie svetla z kostola, loretánsky zvoncek, posvätená voda, krieda, myrha alebo kadidlo, podobne ako aj nôž, ktorým /pozor!/ dovtedy nikto chlieb nekrájal. Získat tieto predmety nebola až taká jednoduchá záležitost, ako by sa na prvý pohlad zdalo. Hladac pokladov, snažiaci si zadovážit súbor svätenín casto riskoval svoj život v dobe smutne preslávenej vycinaním inkvizície. Kedže sa sväteniny casto naozaj zneužívali k prevádzaniu ciernomagických obradov a blasfemickým rituálom, mohol ich majitel velmi lahko skoncit v plamenoch horiacej hranice. Aj ked bolo známe, že sväteniny slúžia hladacom pokladov na úcely nevinné, ba co viac bohabojné, kedže nimi bojovali proti silám temnoty, ktorým mali vyrvat vlastníctvo dávneho pokladu, oni samotní sa tým nemohli vôbec obhajovat, kedže prisahali, že svoje umenie budú udržiavat v tajnosti.

Najlahšie bolo získanie loretánskeho zvonceka, ktorého svätenie sa konalo vo všetkých chrámoch mariánskeho kultu. Až do 19. storocia sa udržala predstava, že jeho zvuk dokáže zažehnat ohen, odohnat búrku, ci ukoncit dlhé obdobie dažda. Ešte jednoduchšie to bolo so svätenou hromnicnou svieckou, ktorá sa aj dnes v mnohých oblastiach vidieka zapaluje pocas búrky v okne príbytku ako ochrana pred úderom blesku. Naproti tomu bolo možné svätené uhlie, kadidlo a myrhu získat iba s rizikom, ktoré sa dalo obíst v prípade, ak sa hladac kontaktoval s knazom alebo mníchom, ktorý sám pátral po pokladoch.

Skôr ako mohol hladac pokladov svoje nácinie v boji so zlovestnými silami použit, bolo nutné, aby si pre svoje predsavzatie vybral správny den. Najskôr bolo potrebné vypracovat horoskop a z neho urcit najhodnejší cas ku kopaniu. V prípade, že okultné znalosti hladaca neboli na tej úrovni, poslúžil si niektorými zo zemských klúcov, zvláštnymi spismi, ktoré uvádzali zoznam dní, v ktorých možno hladat a vykopávat poklady bez vyhliadky na beznádejnost takého pocínania. Zlí duchovia v urcité dni z vlastnej vôle a bez donútenia odstupovali od pokladov, v iné zase nadprirodzené sily spôsobovali, že sa poklady dali kopat a brat - co však neznamená, že aj vtedy nebolo potrebné vložit úsilie do odhánania temných síl. Ideálna situácia nastala, ked sa tieto dni prekrývali, co sa však stávalo iba velmi zriedka. (Jesenský, M.: Ked démoni spia, Nový den, roc.2, c.197 (25.8.2000), s.10

Nazrime teraz do dvoch nasledovných tabuliek:

Dni, v ktorých zlí duchovia odstupujú od pokladov
Den Troch králov, od polnoci do polnoci, teda od hodiny do hodiny
Hromnicný den celý
Den zvestovania Panny Márie celý
Velký piatok celý
Velkonocný týžden celý
Den Nanebovstúpenia Pána celý
Den Najsvätejšej Trojice celý
Sviatok Božieho tela celú oktávu
Sviatok Sv. Jána Krstitela celá oktáva
Den Zvestovania Márie Panny, od polnoci do polnoci
Den Sv. Krištofa celý
Den Sv. Jakuba celý
Den Nanebovstúpenia Panny Márie celý
Den Ružencovej Márie Panny celý
Den Všechsvätých celý
Den Premenenia Pána celý
Den Nepoškvrneného pocatia Márie Panny celý
Den Narodenia Pána celý

Táto tabulka podliehala v dobových traktátoch modifikáciám, ktoré zahrnali aj iné cirkevné dni a sviatky. V uvedenom prehlade napr. nenájdeme den Sv. Vavrinca, ktorý mnohí hladaci pokladov považovali za mimoriadne priaznivý pre ich zámery. Záhadne znejúca formula "Den Troch králov od polnoci do polnoci, teda od hodiny do hodiny" znamená, že v tento dátum temné sily odstupovali od pokladov na celú dobu, zatial co inokedy - ako napr. v "Den Premenenia Pána celý" to robili len od východu do západu slnka.

Dalšia tabulka by mala informovat o dnoch, v ktorých bolo hladanie a kopanie pokladov obzvlášt ulahcené:

Vybrané dni, v ktorých sa darí hladat, kopat a brat poklady
1.,2.,3.,4.,5.,15. a 16. januára
1.,2.,3. februára
1.,2.,3. marca
15. a 17. mája
V septembri až októbri 4.,15., 16.a 22 dna mesiaca

Ak sa na tieto tabulky pozrieme bližšie, konštatujeme, že dní, ktoré boli vhodné k hladaniu pokladov nebolo príliš mnoho. Ked totiž zlí duchovia od ukrytého bohatstva odstupovali, vtedy - ako naschvál - bolo poklad ovela tažšie nájst, pretože sa vtedy bránil vlastnou prapodivnou silou. Dokonca aj pocet tých niekolko dní, ktoré patrili k súbežným termínom oboch tabuliek, podliehali dalším obmedzeniam. V cirkevný sviatok sa hladac nemohol pustit do práce, ak malo ostat jeho svedomie cisté (co malo, ako dalej uvidíme význam naozaj zásadný), v inom prípade (napr. 2. januára) bol povrch zeme pokrytý hrubou vrstvou snehu, ktorá znemožnovala pátranie. Podmienkou hladania pokladu bolo cisté svedomie, ako aj oslobodenie mysle od hriešnej túžby po bohatstve. Magické spisy doporucovali, aby adept rozjímal nad tým, ako bude z nadobudnutého pokladu rozdávat chudobným almužny, podporovat misie, kostoly, ci kláštory a šírit na všetky strany dobrodenie.

Summa summarum: poklad vydobytý magickou cestou z "božskej pokladnice" prírody mal slúžit nábožným cielom. K tomu, aby sa však hladac k cielu svojho snaženia dopracoval, musel patrit k zasvätencom metallognomickej vedy, hermetickej náuky o "plodnosti zeme" ukrývajúcej poklady. Metallognómia však poskytovala iba všeobecné doporucenia k hladaniu pokladov. V dalšej fáze adeptovho pátrania musela pristúpit práca s virgulou, ktorej zásady formuloval už v 16. storocí nemecký mág a alchymista, doktor Theophrastus Paracelsus von Hohenheim. Paracelsus doporucoval, aby prút lieskového kríka, ktorý mal poslúžit k výrobe virgule, bol odrezaný pocas dna východu hviezdy Lucida Corona, t.j. 25. marca. O tom, že to nebola jednoduchá záležitost hovoria nasledujúce riadky samé za seba: "Ked chceš rezat tie virgule, dbaj aby si bol úcastný omše svätej a odriekal štyri žalmy pokánia a pri omši aby si opakoval s knazom Confiteor a Evanjelium sv. Jána - Inprincipiam erat Verbum ... A ked už budeš mat rezat tie virgule, pristúp k tomu miestu, kde sú, a odriekaj znovu evanjelium sv. Jána celé, a ked už budeš rezat, hovor tieto slová: Vyrástol prút z korena Jasseho, a vyjde kvet z jeho korena. A berúc do ruky virgulu, žehnaj sa v mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého. Amen."

Nasledovalo dalšie zaklínadlo:

"Aby ste ma, prútky, skrze znamenie Svätého kríža viedli a povedali slová, a pravdu všetku bez rozlicného klamania, kde sa zlato, striebro, alebo nejaký poklad nachádzat môže. Zaklínam vás v mene Božích mien: Emmanuel, Sabaoth, Agia, Tetragrammaton, Agias, Athanatos, Jehova, Adonai, Sodai, Hemousion, Messias, Alpha et Omega, Zaciatok a Koniec, abyste ma viedli a na mieste ukázali, kde je zlato, striebro, alebo akýkolvek poklad ukrytý bez akéhokolvek oklamania. Po druhý krát vás zaklínam skrze Pána Boha, ktorý mna i zvyšok sveta stvoril, aby ste ma viedli na tie miesta, kde boli poklady schované. Po tretí raz vás zaklínam skrze Troch svätých králov, Gašpara, Melchiora, Baltazára, ako ich hviezda ku skutocnému a urcitému miestu Pravdy bez žiadneho oklamania priviedla, tak aby ste ma priviedli bez všetkého klamstva k urcitému miestu kde zlato, striebro, peniaze, alebo akýkolvek poklad leží. Amen."

Okrem týchto citovaných formuliek existovali ich pocetné variácie, ktoré však spájali viaceré charakteristické vlastnosti: forma zaklínania, odvolávanie sa na tradíciu Troch králov, ako patrónov všetkých hladacov, ci použitie kabbalistických božských mien, ktoré by celkom urcite priviedli na hranicu každého, kto by sa o nich neopatrne zmienil pred nohsledmi Svätého ofícia.Predpokladajme, že hladac pokladov po dlhom pátraní konecne nadabil na miesto, kde by sa mali vyskytovat zakliate poklady. V tej chvíli sa dostával ku slovu predpis hovoriaci o tom, že:

"Ked chce niekto v zemi vidiet nejaké poklady alebo peniaze, nech vezme olejcek z bieleho maku, liadok, sol, sadlo z ježa a z toho má urobit mast a natriet si dlan. Ked ju má natretú nech vezme do druhej ruky pokrývku, a tak uvidí v zemi všetko ako v zrkadle."

Ako svojrázny druh "geologického radaru" malo to zvláštne nácinie ukázat to, co sa nachádzalo pod zemou, teda aj úkryty strašných dravcov, brlohy obývané démonmi, gigantické kosti obrov a drakov, v ktorých dnes poznávame skelety pravekých medvedov. Ale aj ked sa bolo coho obávat, hladac pokladov sa cítil viac-menej v bezpecí. Jeho pohnútky boli cisté a šlachetné a ochrana nebeských mocností mu pripadala natolko skutocná, že sa nemusel bát vycínania démonických síl.

Po pohlade do útrob zeme, kedy sa hladac presvedcil, že sa naozaj nachádza na mieste, ktoré sa pokúšal odhalit casto aj niekolko rokov, zacala dalšia etapa namáhavej magickej práce. V jej zaciatku vysypal vzrušený adept zo svojej torby všetko, co potreboval k príslušným obradom, ktoré viedli k vyzdvihnutiu zakliateho bohatstva. Najprv použil loretánsky zvoncek, ktorým zvonil na všetky strany, aby odohnal démonického strážcu pokladov a súcasne upozornil dobrých duchov - Zyron Sylphos - na svoj príchod. Zvuk posvätného zvonceka im mal dat najavo, že jeho úmysly sú cisté a šlachetné.

Potom zapálil posvätené uhlie, hodil nan posvätné kadidlo a okiadzal vyhliadnutý okrsok zeme, ktorý chcel vyrvat temným mocnostiam. Tento postup opakoval trikrát, pricom kreslil na zem tri kružnice, ktoré postupne okiadzal a priradoval k nim nápisy vyjadrujúce rôzne podoby božskej moci, ktoré mali vzdorovat silám zla. Ked kružnice s nápismi boli hotové, vykracoval adept za ich hranice a v smere štyroch svetových strán kreslil z dvoch trojuholníkov vytvorené šestramenné hviezdy, ktoré vyzdobené posvätnými symbolmi mali predstavovat dalšiu "magickú palisádu" proti útokom mocností zla.



Pokračování příště

Uvedeno ve spolupráci se serverem www.putnici.sk