Úskalia psychickej manipulácie - I.
Ragnar

Objavujú sa otázky, v čom vlastne spočíva psychologická manipulácia, pričom nie je vždy celkom jasné, prečo je vlastne nebezpečná. Táto diskusia býva ťažká práve v súvislosti s rôznymi náboženskými spoločnosťami, o ktorých sa zvykne hovoriť ako o sektách. Nie je označenie nejakého spoločenstva slovom "sekta" v skutočnosti len ohováraním, len prejavom závisti zo strany tradičných náboženstiev?

Domnievam sa, že takto položená otázka neprinesie nič dobré. Ide totiž o posilňovanie obviňovania, podozrievania - pričom sa odvádza pozornosť od skutočného problému, ktorým je (pravda, okrem iných) psychická manipulácia. V čom vlastne psychická manipulácia spočíva? Čo to je? Prečo je nebezpečná? Akými nástrojmi pracuje? A najmä - ako sa možno pred ňou chrániť? Odpovede na tieto otázky sa hľadajú ťažko - to, čo ponúkam v tomto článku, nech slúži len na podnietenie premýšľania a hľadania vlastnej nezávislej cesty. V skutočnosti totiž o nič iné nejde, len o to, ako zachovať slobodu človeka - slobodu zhromažďovať informácie a na ich základe sa slobodne rozhodovať.

Problém psychickej manipulácie je v tom, že bráni človeku práve v tomto - berie mu právo na slobodné rozhodnutie. Ak považujeme slobodu človeka za hodnotu, za ktorú je dobré sa zasadiť, potom nás problém psychickej manipulácie nemôže nechať ľahostajnými. Kto ju naopak považuje za bezcennú ilúziu, toho si hneď na začiatku dovolím upozorniť, že ďalšie čítanie tohto článku je pre neho zbytočnou stratou času.

Stať sa cieľom psychickej manipulácie môže skutočne každý. Reči o tom, že ľudia, ktorí nachádzajú útočisko v rôznych sektách, extrémistických politických alebo záujmových skupinách, sú labilní, psychicky narušení alebo nebodaj trpiaci poruchou súdnosti, sú nepodložené a nemajú oporu v tom, čo je známe zo skutočnosti. Práve naopak - typickými kandidátmi na vstup do podobného spoločenstva sú ľudia, ktorí sa vyznačujú vysokou, často nadpriemernou inteligenciou, vysokými morálnymi hodnotami, úprimnosťou. Bývajú často nespokojní so stavom spoločnosti, s ľahostajnosťou väčšiny voči problémom, ktoré oni vidia - väčšina si však pred nimi zakrýva oči.

Nie je im ľahostajný osud planéty, venujú sa ochrane životného prostredia, pomáhajú chudobným ľuďom alebo sa venujú iným oblastiam. Ich záujmy a snahy ich však často posúvajú na okraj spoločnosti - často sa totiž cítia svojimi vrstovníkmi, spolužiakmi či známymi nepochopení; môže ich práve zdanlivo paradoxne sprevádzať pocit osamelosti. Navyše, v stretnutí s realitou si často uvedomujú svoje obmedzené možnosti, ohraničenia vlastných schopností. A sú s tým nespokojní, chceli by na sebe pracovať, rozvinúť svoj potenciál. Túžia po osobnostnom raste, zmene osobnosti. Táto snaha je na jednej strane chvályhodná, na druhej - veľmi zradná.

V takejto situácii sa totiž ľudia často stávajú náchylní stať sa objektom manipulácie. Človek sa vtedy stáva totiž vnímavejším na ponuky a "ponuky", ktoré mu sľubujú pomoc v jeho ťažkostiach. Obrazne povedané, kto v sebe nosí otázku, potrebu, veľmi rýchlo nájde zdroj, ktorý by mu mohol poskytnúť odpoveď a uspokojiť potrebu. Pritom o manipulácii hovoríme vtedy, keď ide o zneužitie momentálnej prevahy - informácií, intelektu, výrečnosti, odhadu toho, čo ľudia chcú počuť a dostať, znalosti rôznych psychologických techník... - a toto zneužitie sa týka ovplyvnenia schopnosti rozhodovať sa a konať vo vlastný prospech, v súlade so svojimi hodnotami.

Ako sa takáto manipulácia deje? V tomto momente zabudnime na nejaké vládnutie paranormálnymi, nadzmyslovými či nepochopiteľnými schopnosťami. Manipulátori sa zaobídu s oveľa jednoduchším vybavením. Vnútiť svoju vôľu druhému človeku je síce pravdepodobne možné rôznymi spôsobmi, no vo väčšine prípadov sa to deje na základe pomerne triviálnych nástrojov počas komunikácie medzi ľuďmi. Dodajme, že o manipulácii - na rozdiel od presviedčania a argumentácie - hovoríme vtedy, keď človek vnucuje druhému svoju vôľu s využitím nekorektných, nečestných postupov. Preto sme to vyššie nazvali zneužitím momentálnej prevahy. Mimochodom, o psychickej manipulácii sa často hovorí v súvislosti so sektami a deštruktívnymi kultmi, ale v skutočnosti je takmer každodennou, hoci nezdravou súčasťou bežnej komunikácie. Preto aj niektoré príklady, ktoré budeme uvádzať, budú často z bežného života alebo z toho, ako sa predstavujú na verejnosti napríklad politici či iní predstavitelia.

Preberieme si teraz niektoré základné nástroje psychickej manipulácie. Čitateľ azda prepáči, že nebudeme uvádzať nejaké hotové recepty, ako sa ubrániť manipulácii - základným nástrojom totiž ostáva stále len pozornosť a ostražitosť, kritický odstup a skúmanie. Prehľad, ktorý dávame do pozornosti, si takisto nekladie nároky na úplnosť. Má byť skôr len prehľadom toho, na čo sa netreba zabúdať zamerať:

1. Klamanie a polopravdy - ľudia uvádzaní a udržiavaní v klamstvách a polopravdách potom žijú akoby vo svete sci-fi, očakávajú niečo, čo nemôžu dostať. Tieto klamstvá a polopravdy sa často zámerne šíria aj o zakladateľoch hnutí s cieľom vytvoriť zdanie ich kompetencie, skúseností. Smerujú k vytvoreniu falošného ideálu "nadčloveka". Na priame otázky o jeho živote, minulosti, kvalifikácii, resp. skutočnej či domnelej trestnej činnosti odpovedajú členovia deštruktívnych kultov vyhýbavo, prípadne vôbec. Takisto nie sú schopní alebo ochotní zhrnúť záujemcovi náuku kultu v niekoľkých stručných a výstižných vetách.

2. Tendenčné interpretácie skutočnosti - v prípade takzvaných psychokultov dochádza k dezinterpretácii napríklad v súvislosti s varovaniami psychológov a psychiatrov pred nebezpečenstvami plynúcimi z neuváženého používania niektorých techník. Psychológovia a psychiatri sú označovaní za nepriateľské osoby. Šíria sa polopravdy až vyslovené lži o údajne žiarlivom odmietaní objavu zakladateľa psychokultu, ktorý by údajne "úplne rozbil" dovtedajšiu výstavbu psychológie. Problém však nastáva, akonáhle majú predstavitelia psychokultu preukázať objektívnu, kontrolovanú účinnosť techník, ktoré predávajú. Psychoterapeutické techniky, napriek tomu, že u nich preukázať úspešnosť nebýva vždy ľahké, sú predmetom rozsiahleho výskumu a bez podobného preukázania výsledkov nie je možné niektorú techniku priradiť k overeným. Psychoterapia však stále čaká na geniálne objavy a akonáhle sa preukážu ako účinné, nemá veľký problém akceptovať aj na pohľad veľmi netradičné prístupy. Problém je, že psychokulty zväčša napriek bombastickým rečiam napríklad o "Novej vede o duševnom zdraví" nič nové a skutočne prospešné neprinášajú.

3. Odvádzanie pozornosti - akonáhle človek položí členovi kultu konkrétnu otázku týkajúcu sa niečoho, čomu nerozumie, často dostane odpoveď, že sa to dozvie v nasledujúcej prednáške alebo že ide o príliš zložitý problém na to, aby sa dal zodpovedať niekoľkými vetami.

4. Skreslenie logiky - zámena príčiny za následok, uvádzanie súvislostí, ktoré jednoducho neplatia. Na túto manipulačnú techniku si treba dávať pozor veľmi ostražito; netreba sa nechať oklamať zahmlievaním. Kto nevie odpovedať na jasne položené otázky týkajúce sa toho, o čom hovorí, pravdepodobne buď nevie, o čom hovorí, alebo zámerne zavádza.

5. Citové vydieranie - odvedenie pozornosti z faktov na city, zväčša sa však týkajúce zástupného problému. Táto hra sa objavuje na verejnosti rovnako, ako aj v súkromnej komunikácii. Možno len dodať, že na verejnosti bývajú časté útoky na súcit alebo pocit viny, kým v súkromí sa častejšie objavuje hra o vďačnosti a nevďačnosti. Typickým útokom na súcit je napr. žobráčka so slabo oblečeným dieťaťom v mraze; hra na pocit viny sa často vyskytuje pri náboženských kázniach (obľúbené príklady bývajú napr. z oblasti sexuality, kde ide o zneužitie "citlivej struny" nastavenej našou kultúrou)

6. Zaštiťovanie sa morálkou, ľudskými právami - svojím spôsobom aj tu ide o obrátenú logiku: ak niekto postavil svoju rétoriku na tom, že "svet je zlý" a náprava vedie cez členstvo v "tom jedinom pravom" spoločenstve, je to práve použitie tejto techniky - to spoločenstvo je totiž rovnakým obyvateľom "zlého sveta" a kto chce, posúdi jeho prínos aj sám. Stručne povedané, samochvála smrdí a strom poznáme najlepšie po ovocí.

7. Používanie vedeckej a pseudovedeckej, v každom prípade však nejasnej a zahmlievajúcej terminológie. Ide tu o vzbudzovanie zdania dôveryhodnosti nepodloženým odvolávaním sa na vedecké autority. Obmenou tejto techniky je vytvorenie nového slovníka, ktorý pomenúva často dávno známe veci novými názvami. Tento druh zahmlievania je dobre známy z Orwellovho románu 1984. Nová spoločnosť pod dohľadom Veľkého Brata potrebuje novú reč - newspeak. Jazyk sa stáva nástrojom moci, kto vládne jazykom, má možnosť manipulovať. No pre podriadených osvojenie nového slovníka neznamená vyrovnanie svojej pozície s ovládajúcimi - znamená to len toľko, že pristali na ich hru. Fanatický dôraz na doslovné chápanie výrazov je potom obranou podriadených, keďže neporozumenie jednotlivému slovu predstavujú tí, ktorí majú moc, za závažnú prekážku v duchovnom vývoji. Reálne je to však univerzálna odpoveď na akékoľvek námietky voči "technike" - dokonca vrátane zívania pri štúdiu.

8. Zastrašovanie - typické v rôznych pseudonáboženských spoločnostiach; týka sa však nie len posmrtného života (pôjdete do pekla!!), ale aj tohto pozemského (vyhrážanie sa, telefonáty, vydieranie na základe údajov, ktoré získali od členov). Zvlášť silné je vzbudzovanie strachu v súvislosti s možným odchodom člena zo skupiny. Aby si sekta udržala svojich členov, často na nich vyvíja nátlak, ktorý ústi až do fóbie pred vonkajším svetom a pred návratom do neho. Mimochodom, zastrašovanie používajú aj viaceré environmentálne skupiny (v podobe vykresľovania najhorších možných scenárov, často jednostranne a čiernobielo v podobe buď/alebo), čím pochopiteľne vzbudzujú nedôveru a reálnej ochrane životného prostredia tým viac škodia, ako pomáhajú.

Pokračování příště