Tajné projekty Tretej ríše - část I.
Dr. Miloš Jesenský

Geheime Reichsache "Chronos"

Technológia o polstoročia popredu - Supertajné zariadenie "Glocke" - Životu nebezpečné žiarenie - Na čom pracoval profesor Gerlach ? - Alternatíva k teórii relativity - Kozmický trenažér v hradných pivniciach - "Der Riese": Gigantický podzemný labyrint - Lietajúce disky nad Ksiažom - Katastrofy UFO v Hitlerovej III ríši ?

O skutočnej úrovni tajného nemeckého výskumu nad technológiou odvetných zbraní svedčia azda najlepšie slová z listu amerického generála Hugha Knerra, ktorý adresoval svojmu kolegovi - generálovi Carlovi Spatzovi v marci 1945:

"Zaistenie nemeckého vedeckého a priemyselného establishmentu poukázalo na fakt, že sme alarmujúco pozadu v mnohých oblastiach výskumu a pokiaľ nevyužijeme príležitosť k využitiu aparátu i mozgov, ktoré ho vyvíjali, ostaneme niekde na konci pri realizácii práce, aká už bola uskutočnená."

Okrem nespochybniteľného rozvoja raketových technológií, ktoré sa mali stať chrbtovou kosťou nemeckého vojenského a priemyselného komplexu sa v súčasnosti dostávajú do pozornosti odborných kruhov zatiaľ kusé informácie o supertajných projektoch, ktoré mali už v polovici štyridsiatych rokov 20. storočia predbehnúť aktuálny výskum o viac ako pol storočia. Jedným z týchto programov nesúci krycí názov "Chronos" a neskôr "Laternenträger" bol jedným z priam exemplárnych príkladov.

Už jeho priebežný produkt - "Die Glocke" (Zvon) zariadenie práve tak mechanicky prosté, ako technologicky komplikované je sám osebe nesmiernym rébusom. Zo skromných opisov svedkov vieme, že išlo o masívny objekt v tvare zvonu zhotovený z ťažkého kovu, pravdepodobne z olova s dvojmetrovým priemerom základne . Na jeho vrchnej časti sa nachádzal kovový výčnelok do ktorého zhora viedol mimoriadne hrubý elektrický kábel pre prívod pravdepodobne jednosmerného prúdu.

Vo vnútri objektu sa mal nachádzať zvláštny druh masívneho rotora, ktorého hlavnú časť tvorila dvojica dutých kovových diskov naplnených ortuťou a rotujúcich veľkou rýchlosťou v opačných smeroch vôkol spoločnej osi.

Počas práce zariadenia bola ortuť v diskoch schladená pod bod teplotu tuhnutia a káblom bol privádzaný elektrický prúd s vysokým napätím. Zaujímavá je aj konštrukcia ložiska okolo ktorého dvojica diskov rotovala. Malo priemer dvadsať centimetrov a bolo zhotovené z ťažkého, tvrdého kovu Pred každou skúškou sa do jeho vnútra vložila akási meter dlhá keramická nádržka so stenami chránenými viac ako trojcentimetrovou vrstvou olova vyplnená zvláštnou, zlatisto sa lesknúcou kovovou substanciou s fialovým odtieňom, ktorá si za priemernej teploty udržiavala konzistenciu "mierne roztopeného rôsolu" Z doteraz známych prameňov niesla táto neznáma látka krycí názov IRR SERUM-525 a analogicky má vlastnosťami najbližšie k niektorému z amalgamátov ortuti.

Počas činnosti si zariadenie vyžadovalo dlhodobé a nepretržité napájanie elektrickým prúdom. Po uvedení diskov do potrebného počtu otáčok, čo si vyžiadalo istý čas, nastupoval vlastný test s emisiou špecifického žiarenia, trvajúci približne minútu . Pokusy sa prevádzali v priestore vyloženom keramickými kachličkami a špeciálnymi gumovými rohožkami. Rohožky sa po experimente spaľovali a kachličky umývali akýmsi soľným roztokom. V prípade testov prebiehajúcich v podzemnej komore, bol priestor po viac dvoch-troch pokusoch zavalený ženistami.

V záverečnej etape projektu sa experimenty preniesli spod zeme do terénu - nacistickí vedci využili k tomuto účelu tri železničné vagóny označené červeným krížom - v jednom z nich sa nachádzal "Zvon" a ďalších napájacie zdroje, transformátory a ďalšie zariadenia, ktoré sa pripájali k stožiarom blízkej siete vysokého napätia. Železničná súprava bola dodatočne vymazaná z registrov železničného riaditeľstva v Opole a v závere experimentov zdevastovaná plameňometmi a následne rozrezaná acetylénovými horákmi.

Začiatok testu sprevádzali charakteristické prejavy: výrazná, modrasto sfarbená žiara v bezprostrednej blízkosti zvonu ako aj výboje prejavujúce sa na okolitých elektrických inštaláciách (prepálené káblové vodiče a žiarovky) až do vzdialenosti stovky metrov.

Najzáhadnejším efektom bola emisia intenzívneho žiarenia, o ktorého povahe sa však môžeme iba dohadovať. Z dochovaných informácií vyplýva, že to bol hlavný dôvod pre rozpustenie prvej výskumnej skupiny v dôsledku tragickej smrti piatich zo sedmičky zainteresovaných vedcov. Neskôr bol počas testov evakuovaný celý výskumný personál na vzdialenosť 150 metrov za súčasného použitia individuálnych ochranných pomôcok - gumových skafandrov s veľkými červenými priezormi na masívnych helmách. Technické práce vykonávalo väzenské komando z tábora Gross-Rosen pod označením RWS-1.

Už spomínané žiarenie predstavovalo pre Nemcov nepríjemné prekvapenie, ktoré zdržalo výskumné práce. Vykazovalo deštrukčný účinok na štruktúru biologických tkanív prejavujúci sa u personálu širokým spektrom patologických účinkov od vredovitých ochorení, cez poškodenie centrálneho nervového systému, problémy s pamäťou, spánkom a rovnováhou až po zápaly svalovej hmoty. Počas experimentov boli v blízkosti Zvonu umiestnené do zorného poľa kamery súbory pokusných organizmov a to práve tak rastlín (machy, papradie, huby, plesne), ako aj živočíchov (jašterice, myši, hady, žaby, hmyz, mäkkýše), prípadne vzorky organickej hmoty: bielok slepačieho vajca, krv, svalovina, či mlieko. Podliehali poškodeniam rôzneho stupňa, pričom prevažovala deštrukcia samotnej štruktúry tkaniva, separácia jednotlivých zložiek telesných tekutín (krvi) a iné. Existujú správy, podľa ktorých väčšina vzoriek podľahla pod vplyvom emisie Zvonu úplnému zničeniu prostredníctvom vytvárania bližšie neohraničených kryštalických štruktúr (majme na pamäti, že tieto informácie nepochádzajú od špecialistov).

Detailne boli zmeny študované na zelených rastlinách, ktoré počas piatich hodín od ukončenia testu vybledli, prípadne zosiveli v dôsledku zmeny chemického zloženia chlorofylu. Zvláštnosťou ostáva, že takto postihnutá rastlina prežívala ešte asi týždeň, načo došlo k jej extrémne rýchlemu rozkladu do mazľavej konzistencie, bez zápachu a bez zrejmej účasti bakteriálnych procesov .

Tieto fenomény sa pre nemeckých vedcov stali predmetom najväčšej pozornosti a to predovšetkým za účelom ich eliminácie, čo predovšetkým svedčí proti myšlienke o priamom využití zvonu ako zbrane. V období od 10. januára 1945 sa podarilo vďaka technickým úpravám znížiť počet poškodených vzoriek na 12-15% a od 25. marca až na úroveń 2-3%. O tom, že uvedený aspekt patril k tým najvýznamnejším svedčí aj samotná organizácia výskumov.

Pokračování příště

Uvedeno ve spolupráci se serverem www.putnici.sk