Jablko Adama a Evy - alebo čo spoznali na hadov podnet?
Andrej Mentel

"Keď vládneš slovom, vytváraš svet."

Úvaha, ktorú predkladám, bude kacírska z viacerých strán. Nábožní ľudia mi budú vyčítať primálo posvätnej úcty pri narábaní so Slovom Božím, vedecky a teologicky vzdelaní ma zas upozornia na nekorektné narábanie s prameňmi, na miešanie hrušiek s jablkami a na ignorovanie zásadných prác na túto tému. Ezoterikom bude moja úvaha pripadať primálo tajomná až banálna a fantastom príliš suchá. Prečo ju teda vôbec píšem? Povedzme preto, že ide o tému, ktorá provokuje už len samým svojím bytím. Nenecháva človeka ľahostajným. Vyzýva na zápas. Vo vnímavej duši totiž vyvoláva spomienku na dávnu, temer zabudnutú éru blaženosti, na pôvodný, ničím nenarušený stav pôvodnej rajskej čistoty. Na stav pred vyhnaním z raja. Prečo sa vlastne museli prví ľudia pobrať kade ľahšie? Čo vlastne spáchali, keď sa nad nimi zamračila božia tvár?

Kniha Genesis nám tu podáva nasledujúci obraz: Prví ľudia sa v stave rajskej blaženosti mohli stretávať so všetkým živým a hovoriť priamo so samým Bohom. Bolo im dovolené jesť ovocie zo všetkých stromov okrem toho, ktorý rástol uprostred Edenu. Boh im ovocie z tohto stromu zakázal pod hrozbou smrti (či smrteľnosti). No Diabol (ohovárač) v podobe hada sa takémuto presvedčeniu vysmial: "Vaše oči sa otvoria a budete ako Boh a budete vedieť, čo je dobré a zlé." (Gen. 3, 4). Okamih, v ktorom sa museli priznať Bohu so svojím skutkom, poukazuje na jednu z vlastností nadobudnutého poznania: človek si uvedomuje svoju nahotu a hanbí sa za ňu pred Bohom; uvedomenie si nahoty je tu kľúčové, pretože v histórii viedlo k mnohým účelovo skresleným výkladom. Kým sa však k tomu dostaneme, pozrime sa na to, aké boli následky tohto skutku pre prvých ľudí: Adam a Eva boli vyhnaní z raja a uvrhnutí do pozemských podmienok. Ľudí viac nemala živiť sama príroda, ale namáhavá práca na pôde. Mala ich sužovať bolesť a choroba, život mal mať vymedzenú dĺžku. Ženy mali rodiť deti v bolestiach. Ak by sme chceli chápať mýtus o Raji ako rozprávanie o ľudských dejinách, potom by sme mohli povedať, že vyhnaním z Edenu vznikla kultúra neolitického roľníka a pastiera dobytka. Nás však bude zaujímať niečo iné: Aké to bolo poznanie, ktoré spôsobilo toto oddelenie človeka od pôvodnej blaženosti? Čo znamenali hadove záhadné slová - "Budete ako Boh"?

V priebehu dejín sa toto miesto vykladalo mnohými spôsobmi. Často - a podľa nášho názoru účelovo - sa zdôrazňovala sexuálna stránka tohto "poznania dobra a zla". Zdanlivo na to navádza príklad o nahote. Na popularite takéhoto chápania sa podpísali antické vplyvy pochádzajúce z neoplatonizmu a gnózy, ktoré ovplyvnili myslenie prvých cirkevných Otcov, na západe najmä Sv. Aurélia Augustína z Hippo. Odpor k všetkému telesnému síce nebol otvorene vyslovovaný, napriek tomu sa však niesol počas celého "dlhého stredoveku" - od 4. až po pol. 19. storočia. No domnievame sa, že tento výklad neobstojí; veď dvojica prvých ľudí už v stave pôvodnej blaženosti mala mať otvorenú cestu k sexu. Kniha Genesis hovorí priamo o tom, že v Božom pláne bolo normálne rozmnožovanie ľudského rodu: "Preto muž opustí svojho otca a svoju matku a nasleduje svoju ženu a budú jedným telom. A boli obaja nahí, muž i žena, a nehanbili sa." (Gen. 2, 24-25).

Jednako nám však uvedené príklady z knihy Genesis pomôžu odhaliť pravdepodobný význam tohto obrazu a priblížiť sa tak k pochopeniu, akéže to poznanie bolo, ktoré nás odtrhlo od pôvodnej blaženosti. Poďme po poriadku: Kým sa prví ľudia správali podľa nariadenia Boha, neuvedomovali si svoju nahotu. Akonáhle však zjedli povestné ovocie, stala sa pre nich nahota problémom. Inak povedané, uvedomili si vzájomnú odlišnosť. Prirodzené - fyzické - rozdiely medzi mužmi a ženami sa stali v temer všetkých kultúrach na svete podkladom pre všeobecné rozlišovanie vecí na dve proti sebe stojace skupiny: mužské/ženské, svetlé/temné, horúce/studené, posvätné/svetské, slnečné/mesačné. Možno povedať, že z vedomia súčasnej odlišnosti a spriaznenosti dvoch protichodných princípov sa tvorila univerzálna osnova, na základe ktorej vznikali ďalšie a ďalšie kategórie tvoriace kultúrne poznanie. Do prvotného hriechu - ako sa zvykne neuposlúchnutie Božieho príkazu tiež nazývať - ľudia síce rozpoznávali (a dokázali aj pomenovať) zvieratá a veci okolo seba (naznačuje nám to Gen. 2, 19-20), ale zjavne šlo len o rozlišovanie na základnej úrovni. Nešlo ešte o vytvorenie abstraktných kategórií; "mená", ktoré dával Adam zvieratám, ešte nemohli slúžiť ako nástroj myslenia. To sa udialo až po prvotnom hriechu.

Domnievam sa, že ovocie zo Stromu poznania neprinieslo prvým ľuďom nič menšie, ako schopnosť myslieť v pojmoch. Ak sa dovtedy stretli s nejakým predmetom, zvieraťom, stromom, tak "vedeli", ako sa voči nemu zachovať. Ich inteligencia bola podobná zvieratám. Žili v súlade s celým svetom, s jeho poriadkom; fyzická smrteľnosť pre nich nepredstavovala problém. Tak boli vlastne "nesmrteľní" - nevideli rozdiel medzi životom a smrťou, nevedeli, že ich dni sú zrátané. Neťažilo ich vedomie, že sa možno už tento večer nevrátia domov. To prinieslo až rozlíšenie života a smrti ako pojmov, nie ako konkrétnej reality (dýcham - žijem; dusím sa - celé moje telo volá po vzduchu; nedostávam vzduch - postupne hasnem). Ešte vyššiu úroveň abstrakcie predstavuje rozlíšenie dobro/zlo. O pôvodnom stave, ako ho opisuje kniha Genesis, sa dá predpokladať, že sa v ňom prví ľudia riadili rozlišovaním v póloch bolesť/slasť, ako je to aj u iných živočíšnych druhov. Morálny nárok Boha, "zvedenie" hadom a podobné javy už predpokladajú vedomé rozlišovanie medzi abstraktnými kategóriami dobra a zla. No pochopenie týchto kategórií bolo nad sily prvých ľudí. Eva jedla, lebo "videla, že (ovocie) zo stromu je dobré na jedenie a že (strom) je potešením pre oči." (Gen. 3, 6). Hanba a pocit viny sa objavil až po "poznaní dobra a zla".

V čom je však pojmové myslenie také "nebezpečné", prečo sa vlastne mali stať prví ľudia podobnými Bohu? Odpoveď nie je ťažko nájsť: myslenie v pojmoch umožňuje vytvárať svet. Pojem je abstraktná veličina. Nie je to dokonca ani slovo samo. Slovo (či akýkoľvek znak; môže to byť hoci aj obrázok) vzniká priradením niečoho hmotného (napríklad zvuku či kresby) k nehmotnej, logickej veličine. K pojmu. Naše oči dokážu vidieť svetlo rôznych vlnových dĺžok - v mozgu to vytvára vnem farby. No týchto "farieb" je nekonečne veľa. To, čo my nazývame "červenou", má určitý rozsah - červená je niečo iné ako oranžová, ružová... Kde končí červená a začína oranžová? Kde presne prechádza oranžová do žltej? Oči zachytávajú len svetlo. Mozog (rovnako náš ako živočíchov) registruje "farbu" ako bod na spojitej palete. No až myseľ vtláča tejto palete mriežku, hranice, ktoré oddeľujú jednotlivé farby.

Nie je teraz dôležité, že tieto hranice sú neostré a každý, kto vyrástol v určitej kultúre, ich má trochu - ale nie podstatne - iné. A práve tieto "mriežky" nám vytvárajú v mysli logické jednotky, o ktorých hovoríme. Teda pojmy. Či sa políčka mriežky spoja s výrazmi jazyka a utvoria slová, to je teraz nepodstatné. Pojmy majú niektoré vlastnosti, vďaka ktorým sa s nimi veľmi dobre pracuje: v prvom rade, sú prakticky nezávislé na vnímanej skutočnosti. Môžeme mať pojem jednorožca bez toho, aby sme sa s ním stretli. Stačí, aby sme o ňom počuli a rozpoznali ako účelné vytvoriť si v mysli takúto "tehličku myslenia". Pojmy sa ľahko preskupujú, združujú, nachádzajú sa medzi nimi vzťahy... Umožňujú vznik metafory a tak aj symbolu: červená zástava sa v "reálnom svete" javí iba ako kus látky, ktorý v nás vzbudzuje určitý farebný vnem. My však vieme, že znamená revolúciu. Ako? Červená je farba preliatej krvi. Na základe vonkajšej podobnosti alebo vnútornej spätosti vznikajú dve formy "prenosu významu" - metafora a metonymia. Ibaže "význam" nemožno prenášať medzi skupinami konkrétnych, skutočných predmetov, ale len medzi pojmami.

Vznik pojmového myslenia nás teda vzdialil od súladu s poriadkom prírody. Dovtedy prví ľudia "plynuli s prúdom", od prvotného hriechu sa postavili proti tomuto poriadku a začali si utvárať svet podľa vlastných predstáv. Narážali na obmedzenia - ich telá boli slabé a podliehali chorobám, morálny poriadok, ktorý si ľudia vytvorili, často vnášal do medziľudských vzťahov nespravodlivosť, normy sa dali vykladať v prospech jednej či druhej skupiny - ale vždy existovala nádej na nadviazanie skutočného vzťahu s Pôvodcom a Tvorcom života, nech si ho už tá či oná skupina ľudí predstavovala tak či onak. No odkedy si ľudia vytvorili vlastnú, v očiach Boha nedokonalú a biednu morálku, odkedy objavili pojmy dobra a zla a začali nimi merať svoje skutky, vzniklo v živote človeka rozštiepenie na dve nezlučiteľné línie: na líniu božskú, v ktorej kráča celé stvorenie - celá príroda stvorená podľa biblického mýtu Najvyšším tvorcom - a na líniu ľudskú, ktorá sa môže len viac či menej priblížiť k tej božskej. Už zrodením v ľudskej podobe prichádza jedinec na svet oddelený od božskej línie a neexistuje spôsob, ako toto oddelenie zrušiť; to je obsahom neskoršieho učenia o "dedičnom hriechu", ktorý sa začal práve tým opustením božskej koľaje, nastúpením vlastnej cesty.

Má však toto chápanie oporu v starovekom myslení? Veď na náš výklad sme používali predstavy súčasnej filozofie a vied o mysli. No už letmý pohľad do starovekého myslenia nás presvedčí, že podobné chápanie nebolo v Stredomorí ničím nezvyčajným. Najmä v gréckom myslení sa opakuje motív vzniku sveta, keď je nerozlíšenej hmote "vnútený" poriadok, usporiadanie. U Pythagora zo Samu "hmota" ako taká ani neexistuje, predstavuje len určitú možnosť vzniku sveta. To, čo dodáva svetu realitu - bytie - nie je podľa neho hmota, ale usporiadanie, vzťahy. Z nich za najčistejšiu (a preto prvotnú, základnú) formu vzťahu považoval kvantitatívny vzťah, teda číslo. Číslo u Pythagora nie je len nástroj opisu sveta; ono je jeho podstatou, pretože vtláča chaosu - nerozlíšenej hmote - štruktúru. Hranice a vzájomné vzťahy - teda presne to isté, čo robia naše pojmy. Platónove idey pôsobili rovnako. Boli praobrazom pre "hmotné veci", no nie v mysli človeka, ale - mohli by sme povedať - v univerzálnej mysli sveta. Ak to potiahneme ďalej, tak zúčastňovať sa na tvorivom myslení vlastne znamenalo pliesť sa Bohu do remesla, byť mu podobným... Veď aj evanjelista Ján uviedol svoje evanjelium známymi veršami: "Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo. To bolo na počiatku u Boha. Skrze neho povstalo všetko, čo povstalo a bez toho nepovstalo nič z toho, čo povstalo." (Jn 1, 1-3).

Pochopiteľne, ak príbeh o Raji vezmeme ako skutočný mýtus, tak akékoľvek podobné úvahy stratia zmysel. Pre mytologické myslenie je príznačné, že mýtus nemá žiadne "bočné", alegorické či iné významy. Ľudia boli jednoducho nesmrteľní, boli blízko k Bohu a netrápili ich zvyčajné strasti pozemskej existencie. Raz však tento čas blaženosti musel skončiť - inak by tak ľudia žili nepretržite. Musel nastať počiatok strastiplnej púte prinášajúcej rovnako bolesť a utrpenie, ako aj krátke záblesky vrcholného vzopätia ducha spojeného s posvätnou hrôzou; vtedy si človek spomenul na "tamten čas" (illud tempus), v ktorom to všetko ľudia nezažívali. Ibaže my nehovoríme o Príbehu o vyhnaní z Raja ako o mýte, ale ako o literárnej látke použitej hebrejským náboženským géniom na osvetlenie inej, hlbšej pravdy. Pravdy prinášajúcej spásu, oslobodenie. Ako taký sa potom tento Príbeh mohol stať doslova žiaričom významov a zdrojom mnohých možných výkladov. Pritom oficiálny, cirkevný výklad je tu len jedným z mnohých možných.



Uvedeno ve spolupráci se serverem www.putnici.sk