Tajné projekty Tretej ríše - část IV.
Dr. Miloš Jesenský

Zo všetkých budov má táto bizarná stavba azda najbližšie k tzv. "mucholapke", teda konštrukcii slúžiacej k testovaniu letúnov kolmo štartujúcich a pristávajúcich pri oboch menovaných manévroch. V hornej časti disponuje solídnymi úchytkami k napnutiu siete, vychytávajúcej sledovaný objekt pri možných nekoordinovaných pohyboch. To, že v Ludwikowiciach nachádzame pri základni tejto divnej konštrukcie betónový bazén môže znamenať, že v ňom zhromaždený objem vody mohol eventuálne stlmiť pád objektu zachyteného hornou sieťkou.

Takmer identická konštrukcia bola vybudovaná Nemcami aj v okolí obce Brzecze pri Oswienčime a pracovali na nej väzni tejto najväčšej fabriky na smrť. Piliere tunajšej "mucholapky" sú takisto vztýčené nad okrajmi veľkého bazénu, čo nemôže byť náhodou. Celá záležitosť je o to zaujímavejšia, že existujú doklady o kooperácii laboratórneho komplexu v Lubiaži a táborom Auschwitz. V prvom prípade Nemci využívali prácu neveľkej skupiny osvienčimských väzňov, na ktorých neskôr robili akési experimenty.

Uvedené indície umožňujú aspoň hypoteticky rekonštruovať zámery nemeckých konštruktérov, aké mali s technologicky náročným zariadením "Zvon" plánovaným ako súčasť pohonnej jednotky diskoplánov - V - 7. Teraz je azda čas vrátiť sa k našej pôvodnej otázke o skutočných možnostiach projektu "Chronos" s ambicióznym cieľom ovládnutia gravitačnej sily k pohonu lietajúcich objektov. Odpoveď možno obsahujú materiály, ktoré sa objavili v Nemecku niekoľko rokov dozadu a napriek tomu, že sa im dostalo istého druhu popularity, ich skutočný význam nebol docenený dodnes. Z dochovaných záznamov vyplýva kľúčová úloha muža číslo jeden v nemeckej fyzike tamtých čias - profesora Walthera Gerlacha (1889-1979).

Väčšina kusých prameňov sa zhoduje v zásadnom význame, ktorý sa v projekte "Chronos" pripisoval výskumu a testovaniu zariadení emitujúcich mimoriadne intenzívne elektromagnetické pole o vysokej frekvencii. Viacerí svedkovia sa zhodli v názore, že na tejto úlohe pracovali vývojoví pracovníci pobočky AEG-Telefunken v Lubiaži. Súvislosť so "Zvonom" nevyzerá z tohto aspektu až tak nepravdepodobne - v opise efektov jeho testovania vystupujú aj zmienky o silnom elektromagnetickom poli. Podobne aj šéf projektu, profesor Gerlach bol expertom práve v oblasti generovania silných magnetických polí. Iné odkazy nachádzame na niektorých kópiách technických výkresov nacistických diskoplánov. Zariadenie označené ako "Zvon" tu naozaj nájdeme, hoci jeho funkcia nie je z dochovaných schém príliš zrejmá. Spravidla sa nachádza v kruhovitom, pohyblivom zariadení, čo by mohlo sugerovať myšlienku o dodatočnej (smerovej) pohonnej jednotke .

Ak máme veriť správam krúžiacich v početných publikáciách a na webových stránkach niektorých autorov, práce na vývoji nacistického diskoplánu započal vývoj prvého zo série takýchto extravagantných leteckých modelov - Vril - 1 , projektovaný v tridsiatych rokoch bližšie neurčenou skupinou konštruktérov na okolí Augsburgu. Išlo o neveľký, pokusný prototyp s priemerom 5 metrov známy tiež pod kódovým označením RFZ-1 (Rundflugzeug-1). Letún bolo veľmi ťažké účinne ovládať a po dosiahnutí výšky 60 metrov sa pre technické potiaže zrútil, hoci sa jeho pilotovi - istému Lotharovi Waizovi podarilo bez vážnejších zranení opustiť kabínu .

O nejaký čas neskôr vznikol zdokonalený prototyp Rundflugzeug-2 (RFZ-2) s priemerom 20 metrov. Riadenie však naďalej ostávalo značným problémom, čo rozhodlo o jeho vylúčení z okruhu sľubných vojenských technológií.

V ďalšej fáze sa malo vývoja ujať špecializované pracovisko SS Entwicklungstelle IV, ktorého konštruktéri sa pokúšali o zdokonalenie letových vlastností diskoplánov poháňaných elektromagnetickým pohonom. Nasledovným úspešným prototypom sa mal stať diskoplán Haunebu - I s priemerom 25 metrov, charakteristický veľkými, protibežne rotujúcimi diskmi, či Haunebu-II s o päť metrov väčším priemerom s unikátnym systémom štyroch generátorov elektromagnetického poľa, jedným umiestneným centrálne a s troma menšími, stabilizujúcimi.

Vznikali aj plány, pri ktorých sa ambíciami nešetrilo - nezávisle od projektov inžinierov Mietheho, Schrievera, Habermohla a Belluzza, o ktorých sme písali už v našej predošlej knihe, mali vznikať ďalšie diskoplány radu "Haunebu", omnoho väčšie a so schopnosťou vzlietnuť aj kozmického priestoru.

Zachoval sa aj plán obrovskej kozmickej stanice projektovanej v Zeppelinových továrňach pod kryptonymom "Andromeda - Gerät". Zvažovalo sa bojové využitie nového letúňa. Prvým krokom k nemu mal byť let "stíhacej" verzie diskoplánu "Vril-I" vyzbrojeného 30 mm leteckým kanónom a guľometmi. Pohon "Vrilu-II" prešiel údajne veľkými zmenami a mal byť neskôr využitý v diskopláne V-7. Najviac prepracovaným lietajúcim diskom mal byť však až "Haunebu-III", dokončený v posledné mesiace vojny v jednom prototype, ktorý absolvoval 19 skúšobných letov. V literatúre sa stretneme aj stvrdením, podľa ktorého dostali v marci 1945 závody Dornier prvé objednávky na sériovú výrobu, zatiaľ čo sa pri výstavbe predchádzajúcich prototypov angažovali zamestnanci firmy Arado. Z rozhodnutia Adolfa Hitlera dostal prioritu projekt Victora Schaubergera, o ktorom sa podrobnejšie zmienime neskôr.

Ako uvádza Igor Witkowski, vo Veľkej Británii bola v roku 1999 odtajnená zvláštna tridsaťdva stránková správa o zariadení "Magnetstromapparat", ktoré malo tvoriť pohonnú jednotku diskoplánov rady Haunebu. Z uvedeného dokumentu vyplýva, že na tomto projekte pracoval tím pod vedením istého inžiniera Hansa Colera, von Unruh, Franz Haid zo závodov Siemens-Schuckert, ako aj laboratórium AEG-Telefunken.

Najpodivnejším aspektom celého prípadu je samotná existencia výskumu a teoretického bádania nad problémom umelého generovania gravitácie rozpracovaného O.C. Hildenbergom a W. Gerlachom už na počiatku tridsiatych rokov. Na prvý pohľad by sme si mohli myslieť, že sa vedci v Tretej ríši mohli sotva dopracovať k nejakým reálnym výsledkom, pokiaľ nebola formulovaná teória o vzťahu tohto fenoménu k elektromagnetizmu, navyše s ignoranciou Einsteinovej teórie relativity. A predsa - podaril sa im zásadný krok, ktorý predčil vtedajšiu úroveň poznania minimálne o päťdesiat rokov. Prekvapuje na tom predovšetkým fakt, že objavy prebehli za veľmi krátku dobu - Nemci bezpochyby udelili programom "Chronos" a "Laternenträger" jednu z najvyšších štátnych priorít, vynaložili na ne ohromujúce prostriedky, čo navodzuje dojem skalopevného presvedčenia v istotu tohto konania akoby podopreného rukolapnými dôkazmi.

Už v našej predošlej knihe sme upozornili na možný zdroj takýchto informácií - haváriu, či zostrelenie mimozemských kozmických lodí na území pod kontrolou Hitlerovej brannej moci . Jednou z nich mohla byť už predtým spomínaná katastrofa neznámeho lietajúceho objektu na prelome rokov 1937/1938 v blízkosti obce Czernica, len niekoľko kilometrov od Jelenej Góry. Stalo sa tak v blízkosti statku patriaceho príbuzným Hitlerovej milenky Evy Braunovej. Podľa toho, čo sme počuli od svojich informátorov mala po zaistení objektu miestnou jednotkou SS skúmať vrak trojica nukleárnych fyzikov.

Toto vysvetlenie, nech už znie akokoľvek fantasticky asi ako jediné bezo zvyšku vysvetľuje fakt, že iba zopár rokov potom ako sa k nebu vzniesli plátnom obtiahnuté dvojplošníky premýšľali nemeckí konštruktéri nad výkresom "elektrogravitačného generátora".

Pokračování příště

Uvedeno ve spolupráci se serverem www.putnici.sk