O stretnutiach, zrkadlách a komunikácii - část III.
Gorimir

Z nášho pohľadu je však najzaujímavejšia práve druhá fáza, čiže "zahrievanie". Už prvé myšlienky a pocity, ktorými človek reaguje na počiatočnú situáciu, sú "horúce":

"Toto len tak nenechám, toto sa mu neprepečie!!!"

Takáto situácia vedie ľudí k tomu, že agresorov (hoci aj domnelých) vnímajú zrazu ináč, než dovtedy. Ak sa totiž ľudia dostanú do situácie, ktorá odporuje zabehaným zvyklostiam (a to takéto útoky bezpochyby sú), hľadajú vysvetlenie agresorovho správania. V prípade "štartujúcej iskry", ako sme ju opísali vyššie, však človek zvyčajne vysvetľuje agresorove správanie prehnane osobne. To znamená, že si nevšíma okolnosti, ktoré viedli napr. nadriadeného k správaniu, ktoré zamestnanec vnímal ako útok. Zámery a motívy, ktoré viedli nadriadeného ku kritike alebo k domnelému neférovému správaniu, preto hľadajú v tom, aký je šéf ako človek. Zvyčajne pri tom vidia dve skupiny zámerov: sebectvo a zlovoľnosť. V takom prípade dokonca aj vecnú informáciu zo strany šéfa vnímajú ako snahu o skrytú kritiku:

Nadriadený (vecný, pokojný tón): "Vidím, že máte toho veľa, nabudúce dám vypracovať tieto správy slečne X."

Zamestnanec ("počuje" alebo si predstavuje skrytú správu obsahujúcu kritiku): "Ten sviniar mi chce naznačiť, že moja práca nie je dosť dobrá!"

Zamestnanec (zdanlivo vecne, no s náznakom hnevu): "Nie ste spokojný s mojou prácou?"

Zamestnanec (zaplavený emóciami vzdoru a zlosti si pomyslí): "No nech len skúsi povedať, že nie!"

Pochopiteľne, že takáto skrytá hra vytvára napätie, ktoré vnímajú obe strany; konflikt však zatiaľ nie je otvorený, vojnu zatiaľ nikto nevypovedal. Na podvedomej úrovni však pracuje čulá výmena informácií. Na scénu prichádza druhý z mechanizmov, a to predpojaté "znamienkovanie" konfliktu. Tak sa nazýva sklon jednotlivca vytvárať si históriu konfliktu tak, aby to slúžilo v prvom rade jemu. Často sa objavuje v konfliktoch medzi nadriadeným a zamestnancom. Obaja vtedy rozprávajú príbeh konfliktu tak, že "vinný" - agresor - je ten druhý. Pritom sa dá zvyčajne ukázať, že nejde o zámerné klamanie či skresľovanie. Obe strany konfliktu to tak pravdepodobne naozaj vnímajú. Ich myseľ si vyberá udalosti tak, aby zapadali do rámca, ktorý im dáva zmysel.

Zamestnanec "vidí" len to, že šéf ho zhadzuje pred ostatnými, dáva mu robiť nezáživnú a piplavú prácu, blokuje ho v profesionálnom postupe a napokon sa rozhodne, napriek zamestnancovej kvalifikácii, vybrať na dôležitú zahraničnú cestu iného kolegu, ktorý zďaleka nie je tak kvalifikovaný.

Šéf na druhej strane "vidí", že jeho zamestnanec sústavne nedodržiava termíny, pracuje síce precízne, ale pomaly (alebo naopak: rýchlo, ale lajdácky), nie je schopný dodržať dohodu, takže je napokon nútený na prestížnu služobnú cestu vybrať menej kvalifikovaného, ale zodpovednejšieho zamestnanca.

Takéto správanie má v zásade dva ciele:

Prvým je potreba zdôvodniť a ospravedlniť vlastné konanie a tým si vo vlastných očiach zachovať integritu osobnosti. Je to vlastne odôvodnenie presvedčenia, že sa človek musí brániť voči "mocnému a zlému nepriateľovi", a to tak, že presunie zodpovednosť za vlastné agresívne úkony na oponenta. Druhým cieľom je obnovenie zdania rovnováhy vo vzťahu. Na to však nemôžu pripustiť, že oni pôsobia agresívne (aj v podobe pasívnej agresie, napr. tak, že sústavne nedodržujú dohody). Takže ak chcú dosiahnuť dojem, že vynakladajú úsilie na to, aby sa vzťah vyvážil, potrebujú podporiť pocit, že ich správanie je čisto obranné. Teda že len odvracajú neoprávnené, neférové akcie druhého.

Pôsobením opísaných mechanizmov sa však napätie nezmenšuje, vzťahy sa vonkoncom nedostávajú do rovnováhy, práve naopak. Vnímanie druhej osoby, ako aj konfliktu ako príbehu je čím ďalej, tým viac skreslené. "Bojujúce strany" sa postupne dostanú do úplného zajatia vlastných predsudkov a emócií. Teda hráči v konflikte už nevidia toho druhého, ale len zrkadlový obraz svojich vlastných duševných pochodov. Za celou touto mašinériou sú dva základné procesy: pochmúrne hĺbanie a prehnaná ostražitosť. Pre oba však slúži dovtedajší vývin konfliktu ako "potrava": skreslený obraz protivníka aj celého príbehu budí pochmúrne myšlienky a prehnanú ostražitosť, ktorá vedie k nemiestnej podozrievavosti. Pre takéhoto "prehnane ostražitého" človeka, ktorý vníma samého seba ako obeť ujmy, nadobúda akýkoľvek pokus o komunikáciu "skrytý význam" a postranný cieľ. Takéto hodnotenie komunikácie však podporuje skreslené videnie protivníka aj celého konfliktu - a bludný kruh sa uzavrie. Keď sa situácia stane neúnosnou, konflikt sa preklopí do niektorej z podôb fázy chladnutia, o ktorých sme si povedali vyššie. Pochopiteľne, sieť vzájomných vzťahov, komunikačných hier a ich možných vyústení je oveľa zložitejšia. Na jej iné aspekty sa však pozrieme nabudúce.


Literatúra:

BIES, Robert; TRIPP, Thomas M.; KRAMER, Roderick M. (1997): At the Breaking Point: Cognitive and Social Dynamics of Revenge in Organizations. In: GIACALONE, Robert A.; GREENBERG, Jerald (Eds.): Antisocial behavior in organizations. Thousand Oaks etc.: SAGE Publ., pp. 18-36

FREUD, Sigmund: Gesammelte Werke in achtzehn Bänden mit einem Nachtragsband. Band XI: Vorlesungen zur Einführung in die Psychoanalyse. Frankfurt/Main: S. Fischer Verlag

HEINZEL, Friederike (1983): So geht's besser im Beruf. Transaktionsanalyse im Betrieb. Chancenverbesserung für alle. Freiburg [u.a.]: Herder

SCHLEGEL, Leonhard (2005): Základy hlbinnej psychológie s osobitným zreteľom na neurózológiu a psychoterapiu. Diel I., II., III.. Trenčín: Vydavateľstvo F

Uvedeno ve spolupráci se serverem www.putnici.sk