HVIEZDY ŤANŠANU 3. ukážka
Vasilij Vasilievič Lenský

„Teraz je čas spomenúť si na stavy vášho vedomia, keď som vás niesol na pleciach. A takisto na druhý deň. Spomeň si na prežívanie Batyra. Malo to niečo spoločné s umom?“
„Nie“, povedal Jedik.“ Je to neopísateľné. Doslova sa vytratil čas a svet sa rozrástol do ...“
„Do tej miery, že nebolo ani jednej čiastočky, ktorá by nebola prítomná  tu a teraz. A v tom istom čase sa priestor zaplniť neohraničenosťou,“ dokončil som zaňho.
„Áno“ povedal Jedik. „Je to zvláštne, že som bol naraz všade a tie pocity sa nedajú opísať. Čo to je?“
„Ak by sme  použili indickú terminológiu, tak  si potom zažil samadhi. A presnejšie, precítil si stav atman. To isté zažil Batyr. No on neprešiel dvoma druhmi samadhi“, odpovedal som. „Jeho pocity  boli preto nasýtenejšie. Najprv sa udrel  o skalu smrti, preto sa jeho vedomie  začalo anulovať. Anulovalo sa všetko navrstvené, rozvinuté, vo vnútornom aj vonkajšom svete.“
„V určitom veku  sa život spája s intelektuálnymi chápaniami a pravidlami. Pri uvoľnení tohto orgánu sa život zdá  vzdialeným, bezvýznamným a úbohým.  Pri uvoľnení sveta hmatu sa pociťuje vzlet,  pri uvoľnení sveta sluchu sa pociťuje  počutie  celého Vesmíru naraz.“
„Prečo si povedal „sveta hmatu?“ ,zastavil ma Abdybaj.
„V chumáči vedomia človeka sa tesne prelínajú svety. Pozri sa na tento kameň, koľko môže vážiť?“
„Okolo tridsať“, znela Abdybajova odpoveď.
„Vari zrakom je možné  odhadnúť váhu?“, zasmial som sa. „Tvoja odpoveď prichádzala  zo  sveta hmatu aj zo sveta zraku. Oči vidia len formu a farbu, nepoznajú váhu. Hmat vníma hmotu. Ale nevidí formy.“
„Počkaj, počkaj“, zastavil ma Jedik. „Keď zatvorím oči a prehmatávam predmet, môžem opísať jeho formu.“
„To je práve skúsenosť zraku, no  v minulom“, spontánne som pokračoval. „Tak sa vráťme k vedomiu. Predpokladajme že sa ešte naplno nerozvinulo. Znamená to, že je v ňom niečo nové, neočakávané, úžasné.“
„Prečo?“, udivil sa Jedik.
“Aké je to nové“, strčil ho do pleca Abdybaj, „ak je to „očakávané a „obyčajné“?!“
„No prečo je to nové tak ohromujúce?“, obrátil sa ku mne .
„Preto, že to nemá konkurenciu. Je to stav celého vedomia. Batyr  precítil najjasnejšie samadhi v katastrofickej situácii. Vedomie, ktoré vytiahlo seba...zo seba samého, následne pocíti svoju podstatu.  Vlastnosť intelektu  priväzovať, to znamená uskutočňovať ohraničenia jedného druhým, sa uvoľňuje  súčasne s intelektom. Tak sa stráca opora pre ohraničenie stavu samadhi.“
„No ešte tam bola...“, začal Jedik, ale ja som ho prerušil.
„Neprítomnosť času! Vnímanie času je vlastnosťou vedomia v lineárnom pohybe...“
„Podľa mňa  je čas objektívny“, pridal sa Abdybaj.
„Čím môžeš vnímať niečo, čo sa nenachádza v tvojom vedomí?, prešiel som do útoku.
„Predstav si, že sa pozeráš cez okienko, vidíš vari to, čo sa ti nachádza nad hlavou alebo za domom?“
„Môžem vyjsť von a pozrieť sa“, odpovedal.  
„Tak a dohodli sme sa ! Vedomie musí vyjsť zo svojich vlastností a „pozrieť sa“, či  bude to isté za domom, čo vidíš cez okno.“
„Je to nepravdepodobné“, odpovedal za Abdybaja Jedik.
Nuž, v predchádzajúcom vedomí sa nachádza predovšetkým lineárnosť, evolúcia, progres, vyššie, sila, víťazstvo, dokazovanie, logika, a všetko ostatné. No je mu vlastná aj zmena. To je príčinou  vnímania času. Zastav proces! Preruš zmenu a začneš sa nachádzať mimo času. Vyznačuje sa to blaženosťou a pocitom neopísateľného  potešenia.“
„Máš pravdu. Prečo?!“, nadšene sa opýtal na základe  prežitého Jedik. 
„Dovtedy sa vedomie neprestajne rozširuje a plodí jedno a to isté, v mnohých a rôznych „podobách“.“