Ako Germáni chápali osud? Tri Norny - II.
Ragnar

Napriek tomu, že podľa Germánov po smrti každý odchádzal na príslušné miesto (do Helu či Valhally), pripúšťali aj Severania určitú forma návratu človeka medzi ľudí. Pravda, so zvyčajnou predstavou sťahovania duší ju nemožno porovnávať. Skôr šlo o istý kompromis medzi predstavou neustáleho kolobehu obnovy sveta a faktom ohraničenosti ľudského osudu. Tento kompromis našiel svoje vyjadrenie v kulte predkov. Človek sa teda mohol akoby znovu narodiť v niektorom zo svojich potomkov v rámci rodu. Preto sa deťom dávali mená po predkoch a preto sa aj hroby a mohyly zriaďovali vedľa usadlostí živých ľudí. Minulosť, ku ktorej patrili predkovia, sa tak stávala viditeľnou v rámci prítomnosti. Zosobňovala sa v postave potomka, v ktorom sa opakoval charakter a činy predka spolu s jeho menom. Ak je totiž čas uzavretým kruhom, potom prítomnosť, minulosť a budúcnosť tvoria jeden celok a sú vedľa seba na rovnakej úrovni.

Pre našu civilizáciu je čas iba akousi pomocnou predstavou, súradnicou vo svete. Minulosť už nie je, pretože uplynula, budúcnosť ešte nie je, lebo ešte nenastala. Prítomnosť je zas len hmlistý okamih, ktorý zachytávame len veľmi ťažko, takpovediac ho stále chytáme za chvost. No práve v prítomnosti sa odohráva to, čo voláme "skutočným životom". Táto predstava má mnohé prednosti, z nich hlavná je však tá, že sme na ňu zvyknutí. Pre našich pohanských predkov, či už Germánov alebo Slovanov, by však toto chápanie času bolo neprijateľné. Neumožňovalo by totiž predvídať alebo ovplyvňovať budúcnosť. Budúcnosť v poňatí pohana bola totiž len opakujúcou sa minulosťou a prítomnosťou. Alebo ešte inak, prítomnosť bola oproti našej - hmlistej a prchavej - rozšírená na celé veky. Súvisí s tým aj predstava času ako pradiva na božskom kolovrate, z ktorého Norny odstrihujú nite - jednotlivé ľudské životy.

Skúsme sa teraz od úvah o čase odraziť k tomu, ako vlastne chápali Germáni osud. Osud (Ur?r, zjednodušene Urd) je zároveň meno hlavnej zo sudičiek - Norien. Táto vládkyňa nad posvätnou studňou, ku ktorej siaha jeden z koreňov svetového stromu Yggdrasilu, zosobňuje to, čo sa má stať, čiže budúcnosť (porovnajme s tým saské slovo wourth, anglosaské wyrd, anglické weird a nemecké werden). Ľudský osud je ako kus vlákna: existuje naraz, v celku. A je rovnako hmotným ako hlina či železo. Čiže je možné - s pomocou veštenia, snov, znamení - nahliadnuť, ako vyzerá tá časť, ktorú človek nevidí na prvý pohľad. Zároveň ho však možno ovplyvňovať, podobne, ako sa dá formovať hlina či kuť železo. Preto hoci má život človeka vymedzenú dĺžku a určitý dopredu daný charakter, nemožno postoj starých Germánov považovať za fatalizmus ani za vieru v predurčenie.

Rozlúštiť tradičné germánske chápanie osudu a takisto úlohu ďalších dvoch hlavných sudičiek - Verdandi a Skuld - nám pomôže ďalší výraz, ktorý u starých Severanov označoval osud či údel človeka - orlög. Základom tohto výrazu je slovo lög, ktoré znamená "zákon", ale aj "poriadok", "správne miesto". Osud človeka, jeho orlög, je vlastne odveký zákon, ktorý mu určuje jeho správne miesto na svete. Z výrazov indickej duchovnej tradície tomuto pojmu najlepšie zodpovedá pojem dharmy. U Germánov nebola prípustná možnosť žiť v rámci ľudskej spoločnosti a pritom nedbať na jej pravidlá, poriadok. Kto ich porušoval, stal sa vyvrheľom, ktorý musel opustiť spoločenstvo. Každý človek mal určité práva, ktoré vyplývali z pozície jeho rodu v rámci spoločnosti. Tieto práva vymedzovali hranice ľudskému konaniu: človek mohol konať len v rámci nich. No nie všetko, čo bolo v rámci práva prípustné, bolo zároveň "dobré". Správne konanie bolo vymedzené zvykom. Zvyk znamenal niečo také, s čím všetci súhlasili a čo dobrovoľne rešpektovali, pretože zvyk bol nielen záväzný, ale aj správny a spravodlivý. Údelom - osudom - človeka teda bolo to, že sa narodil do určitých podmienok. Tieto mu udeľovali určité práva a predpisovali povinnosti. Zároveň však s tým boli spojené aj zaužívané osvedčené spôsoby, ako sa správať. Lenže ani najlepšie vymyslené zákony a ani najlepšia výchova nezaručí človeku, že bude vedieť správne odpovedať na všetky požiadavky života. Práva, zákony, zvyky, tradičné cnosti - to všetko poskytuje človeku určitú oporu a orientačné body, zafarbuje to jeho život určitým charakteristickým tónom. Zoči-voči realite však musí každý človek odpovedať sám za seba. Nesie zodpovednosť za svoje rozhodnutia, a to nielen voči sebe, ale aj voči ostatným. A práve v takejto situácii mu môžu poradiť ďalšie dve Norny - Verdandi a Skuld.

Meno sudičky Verdandi pochádza zo slovesa ver?a, ktoré v rôznych súvislostiach nadobúda rôzne významy. Základným významom je "udiať sa", "prihodiť sa". Objavuje sa napríklad vo vete "?á var? óp mikit at lögbergi" - "na Vrchu zákona nastal veľký krik", doslova ale "tam sa prihodil krik veľký na Vrchu zákona". Ďalšie významy sa týkajú zmeny stavu: "ver?a rei?r" - "nazlostiť sa", doslova "stať sa nahnevaný". Pole významov uzatvára nevyhnutnosť alebo povinnosť: "ver? ek nú flýja" - "teraz musím utiecť", doslova "musím ja teraz utiecť". Norna Verdandi teda naznačuje pohotovosť ku zmene stavu, ale ukazuje aj cesty, ktoré k tejto zmene vedú alebo majú viesť.

Najmladšou Nornou je Skuld. Staroislandské slovo skuld znamená jednoducho "dlh". Súvisí so slovom skyld, ktoré má širšie pole významov: daň, prekážka, ale aj dôvod ("fyrir mína skyld" znamená "kvôli mne"), ale aj so slovom skylda (daň, ale aj povinnosť). Meno tejto sudičky by sme mohli preto preložiť ako "Záväzok z minulosti"; z indických pojmov, ktoré popisujú situáciu človeka, túto Nornu asi najlepšie vystihuje pojem karmy. Možno aj preto, že táto Norna predstavuje záväzky z minulosti, ktoré máme v živote splatiť, prichádza na vojnové pole a vyberá tých, ktorí majú padnúť: musia splatiť svoj dlh, a to spôsobom, ktorý nepozná kompromisy.

Máme teda tri sudičky, ktorým pripisujeme úlohy opačne, ako sa to zvyčajne píše v knihách a na internetových stránkach venovaných vešteniu pomocou rún. Mohlo by sa zdať, že staré germánske chápanie osudu už nemá čo povedať dnešnému človeku. Ak sa však na to pozrieme dôkladnejšie, zistíme, že opak je pravdou. Podobne, ako v minulosti, aj dnes sme v "zajatí" spoločenských podmienok, pravidiel, zvyklostí a zákonov, a to možno vo väčšej miere, než si väčšina z nás uvedomuje. Naše miesto v spoločnosti predstavuje základný materiál, z ktorého je upradený náš ľudský údel. Podobne, ako vlákna bavlny dovedna tvoria niť, tak aj zákony, práva, zvyky a to, čo sme zdedili po predkoch, tvorí niť nášho osudu - náš orlög. V rámci tejto nite sú niektoré veci dané a menia sa len veľmi, veľmi ťažko. Iné sú však premenlivé a otvárajú sa ako možnosti, z ktorých si vyberáme a môžeme ich čiastočne aj meniť a ovplyvňovať.

Sudička Urd podľa nášho názoru načrtáva možnosti do budúcnosti. V rámci daných podmienok vytyčujúcich naše miesto na zemi, náš údel (orlög) prináša budúcnosť, umožňuje do nej nahliadnuť a ovplyvňovať ju.

Verdandi sa týka prítomného okamihu a pripravenosti k zmene. Ukazuje miesta, v ktorých sa niečo deje. Zároveň nás však upozorňuje na naše úlohy, povinnosti a na to, čo treba urobiť.

Najmladšia Norna, Skuld, sa dotýka minulosti. Pripomína nám naše záväzky a dlhy. Každým ďalším rozhodnutím však vytvárame nové záväzky, pretože vstupujeme do nových vzťahov alebo posilňujeme vzťahy staré - aj toto je oblasťou pôsobenia tejto Norny. Ak však nedbáme na to, čo nám hovorí, príde si náš dlh vyzdvihnúť, a to často v takej podobe, s ktorou človek zvyčajne nepočíta a ktorá ho preto často zaskočí.



Pokračování příště

Uvedeno ve spolupráci se serverem www.putnici.sk