Vzostup a pád templárskeho rádu V.
Dr. Miloš Jesenský

"Prosím vás uvažujte a premýšľajte o tom, ako Boh za našich čias premenil Západ na Východ", vyzýva nás dobový kronikár križiackych výprav Fulcher z Chartres cez priepasť viac ako siedmych storočí. "Pretože my, ktorý sme boli Západniari, sme sa stali Orientálcami. Muž, ktorý bol Rimanom alebo Frankom, sa v tejto krajine zmenil na Galilejca alebo Palestínca. Ten, ktorý bol obyvateľom Remeša alebo Chartres sa teraz stal obyvateľom Tyru alebo Antiochie. Zabudli sme už na aj miesta, kde sme sa narodili - mnohí z nás ich nepoznajú, alebo o nich nikdy nepočuli. Každý z nás má teraz svoj vlastný dom a majetok, alebo ich získal dedičstvom alebo rodinným právom. Iný má svoju manželku, nie ženu vlastného rodu, ale skôr Sýrčanku alebo Arménku, ba niekedy i Saracénku, ktorú získal vďaka milosti krstu ... Človek tu môže vlastniť vinice, zatiaľčo druhý má záhrady. Ľudia sa obracajú jeden na druhého rečou a výrazmi rôznych jazykov. Niekoľko jazykov rôznych národností je tu spoločnou rečou a jediná viera spája ľudí, ktorých predchodcami boli cudzinci. Pretože je písané: "Lev a vôl budú jesť slamu bok po boku." Ten, ktorý bol cudzincom je teraz teda ako rodák. Votrelec sa stal usadlíkom. Nasledovali sme svojich susedov a rodičov, ktorí neochotne opustili všetok svoj majetok. Tí, ktorí boli potrební, Boh tu obohatil. Ten, kto nemal ani dedinu, tu vlastní Bohom pridelené mesto. Prečo by sa ten, ktorý objavil Východ, mal s radosťou vracať na Západ?"

Fulcherova rečnícka otázka, položená s odzbrojujúcou úprimnosťou očividného letopisca je pre situáciu v Svätej zemi v časoch križiackych výprav viac ako charakteristická - čo platilo pre radových obyvateľov Kráľovstva nebies na Blízkom východe nadobúdalo zásadný význam aj pre dŕžavy ozbrojených rádov. "Vojenské rády predstavovali medzi rôznymi zložkami križiakov najstabilnejšiu európsku prítomnosť", píše americký autor James Wasserman. "Videli sme miestnym barónov, finančne vyčerpaných náročnou sebaobranou, darujúcich vojenským rádom pôdu a pevnosti. Európski panovníci a šľachta prichádzali do Palestíny na krížové výpravy dočasne a vracali sa domov - bezpochyby obohatení o zvláštne skúsenosti - takže za tie dve storočia európsku spoločnosť kontakt s Blízkym východom určite ovplyvnil. Vojenské rehole tu ale ostávali natrvalo. Ich členovia sa naučili reč, spôsobom vyjednávania a obchodovania, nadviazali priateľské styky a politické aliancie, čítali tamojšiu literatúru, diskutovali o filozofii a v tichosti nadväzovali milostné vzťahy. V priebehu doby v ich radoch pribúdalo ľudí, ktorí väčšiu časť života strávili v Oriente ako v Európe, ľudí cítiacich sa v prostredí orientálnej civilizácie doma viac ako v rodnej krajine."

Pápežské privilégiá pripravili templárom cestu k dobytiu kľúčových pozícií v kresťanskom svete - v zámorí práve tak ako aj v Európe. Zasypávaní darmi cirkevnými i svetskými hodnostármi už v prvej generácii rádu disponovali početnými majetkami predovšetkým vo Francúzsku, Španielsku a Portugalsku, práve tak ako aj v Anglicku, Taliansku, Nemecku a Uhorsku. Vlastnili tiež rozsiahly systém pevností - okrem jeruzalemského templu patrili k najrozsiahlejším opevnené chrámy v Paríži a Londýne - ako aj nespočetné statky, lesy, obory, vinice, sady, koniarne a zvieracie farmy. K najznámejším hradom templárov vo Svätej zemi patrili Tortose, Chastel Blanc, Crac, nazývaný tiež Chateau Rogue, Safed, Belvior a Chateau Pelerin. Majetky prinášali rytierom Šalamúnovho chrámu ohromné dôchodky. Pierre Dubois, poradca francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného (1285-1314) odhadol, že počiatkom štrnásteho storočia príjmy templárov dosahovali ročne 800 000 funtov, teda takmer neuveriteľných 3 600 000 kg striebra.

Dodatočným zdrojom templárskych ziskov bola obrovská obchodná flotila doplnená eskadrou prvotriednych vojnových a eskortných plavidiel. Jeden z prístavov - La Rochelle - bol vyhradený výlučne iba pre rádové loďstvo. Práve existencia početného loďstva priviedla známeho francúzskeho historika Louisa Charpentiera na myšlienku, že obrovské množstvo striebra, aké sa v 13. storočí objavilo v obehu a nemožno ho vysvetliť produkciou európskych baní pochádza z ťažby na území strednej Ameriky, ktorú admiráli Templu objavili dávno pred Kolumbom.

Najpevnejší finančný pilier bojovníkov Kristových predstavovali však náročné finančné operácie pre ktoré ich možno považovať za priekopníkov medzinárodného bankovníctva. Početné hrady a oporné body so stálou posádkou vybudované pozdĺž obchodných a pútnických ciest vedúcich za obzor vychádzajúceho slnka sa samotné ponúkali panovníkom, šľachticom, obchodníkom, križiakom a pútnikom ako osvedčené depozitáre zlata a drahocenného majetku. Všeobecne sa považovalo za bezpečnejšie zveriť svoj majetok templárskej organizácii, ako nosiť pri sebe značnú finančnú hotovosť pri rizikách ďalekej cesty. Peniaze uložené v niektorom z rádových domov v Európe si mohli cestovatelia vyzdvihnúť po príchode do Svätej zeme. Zdá sa, že práve písomná evidencia templárov v ich sídlach, poskytujúca dokonalý prehľad o depozitoch a platbách nakoniec viedla k modernej praxi vyberania úspor z účtu prostredníctvom šekov. Reputácia rehole bola vďaka schopným a spoľahlivým úradníkom presne stanovujúcich hodnotu zvereného kapitálu a statkov aj v tomto smere natoľko presvedčivá, že ich služby využívali aj mnohé korunované hlavy Európy. Tak napríklad v Anglicku bol kráľovský poklad zverený do starostlivosti templárov už v roku 1185, korunovačné klenoty zase uložené v pokladnici londýnskeho Templu v roku 1204.

Dnes je vcelku presvedčivo dokumentovaný spôsob akým medzinárodná sieť templárov zásadne ovplyvnila rozvoj peňažného hospodárstva, keďže trvalá potreba hmotných prostriedkov potrebných k udržaniu vojnovej mašinérie križiakov viedla rytierov k hľadaniu nových spôsobov financovania. Ekonomika latinských kniežatstiev vo Svätej zemi narábala predovšetkým s peňažnými nástrojmi. Likvidné prostriedky mali väčšiu hodnotu ako vlastníctvo tovaru, či pôdy neisté pre premenlivú politicko-vojenskú situáciu. Templári sa týmto okolnostiam dokázali znamenite prispôsobiť, keďže poznatky o fungovaní mechanizmov peňažnej ekonomiky poskytla rádu neobyčajne cenné skúsenosti vyzdvihujúcich k výšinám európskej hospodárskej sféry, iba veľmi pozvoľna sa transformujúcej týmto smerom.