Boli sme tu už niekedy ?
Putnici.sk

Mnohých ludí zaujíma reinkarnacná teória, najmä v súvislosti s vlastnými minulými životmi. Z velkého množstva literatúry zaoberajúcej sa práve touto teóriou - je všetko zhrnuté prijatelnou a presvedcivou formou v knihe Osud ako šanca a práve tá nám poslúžila ako zdroj k tomto materiálu. Jej autor je psychológ zaoberajúci sa reinkarnacnou teóriou.

Ani moderná fyzika nemá nic proti tvrdeniu: "Všetko sa chveje." Rozlicné javy nášho vesmíru sa od seba líšia len stupnom kmitania, podliehajú však tomu istému zákonu. Náš hmotný svet je v každom smeru bipolárny. Vždy jeden pól si vynucuje protipól a neustálou výmenou oboch pólov vzniká rytmus - základný princíp všetkého života. Ako príklad možno uviest rytmus dýchania. Každý vdych si s istotou vynúti výdych, každý východ slnka jeho západ, každý zrod svoj koniec - smrt. Analogicky teda každý výdych nasleduje za vdychom, západ slnka za východom ci smrt za zrodením.

Pomerne bez problémov sme všetci schopní pochopit, že po bdení nasleduje spánok a zasa po spánku nasleduje jeho protipól teda - bdenie. Život a smrt majú rovnaký rytmus, ako nádych a výdych, bdenie a spánok. Život si vynucuje smrt. Jedinou istotou pri narodení nejakej bytosti je fakt, že raz zomrie. Smrt nasleduje po živote s rovnakou istotou ako výdych po nádychu. Podla tohoto zákona si však smrt vynucuje zasa život. Rytmické putovanie duše cez život a smrt sa nazýva reinkarnácia.

Preco teda nie sme schopní pochopit, ba ci i len pripustit, existenciu reinkarnacného retazca (z latinského re - predpona opakovanie, caro - mäsa, teda vlastne nové mäso)? O reinkarnáciach vedel už Platón ci Goethe. Skutocne o nej vedeli, nie že by v nu verili, pretože reinkarnácia nie je otázkou viery, ale veci filozofickej schopnosti poznania!

Reinkarnáciu možno prirovnat k jednotlivým triedam školy. Jedna trieda je jeden pozemský život. Po osvojení si uciva vždy nasledujú prázdniny a potom vyšší rocník, prípadne opakovanie ak sme sa nic nenaucili alebo sme školu odflákali.

Pravda, je tu rozdiel. Na rozdiel od klasickej školy osud vás nechá opakovat triedu trebárs i stokrát, dokial si neosvojíte všetko, co máte. Je velmi trpezlivý a dáva cloveku vždy nové a nové možnosti, aby pochopil, co ešte nechápe, aby svoje chyby kompenzoval. Žit znamená ucit sa a je jedno ci to clovek akceptuje alebo nie. Osud sa s neúprosnou spravodlivostou stará o to, aby sa clovek ucil práve to, k comu má najväcší odpor a najmenšiu chut aby to akceptoval.....

Najstaršie inkarnácie, na ktoré prišli terapeuti zaoberajúci sa reinkranacnou terapiou siahajú až k rokom okolo 30.000 pr. n. l., ale i dalej, teda ešte za obdobie Atlantídy. Zatial co predtým trvalo medziobdobie na " druhom svete" okolo 300-500 rokov pozemského casu, v dnešnej dobe sa už niektoré duše ponáhlajú na Zem casto po 10 rokoch.

Preco tolké náhlenie sa? Súvisí to vraj so závažnými transformacnými aktivitami Zeme v zacínajúcom veku Vodnára a vraj sa náhli narodit sa "to najlepšie, co je vôbec možné, aby vyspelé duše pomáhali v osudovej skúške obrody ludstva. Pretože že sa bude o ludstve i o planéte rozhodovat, duše sa v týchto rokoch naucia tolko, co sa nenaucili za niekolko minulých životov dokopy.

Je naozaj velmi cudné, že sa stále ozývajú hlasy, požadujúce dôkazy o reinkarnácii. Sme natolko zmetení materiálnom a vedeckým vnímaním sveta, že dôkazy potrebujeme na všetko (ved dôkazy chceli už vojaci pri Kristovom ukrižovaní: " Ak si ten Boh, zostúp z kríža a pomôž si sám!", co Ježiš, i ked zjavne mohol, neurobil).

Mnoho vecí nasvedcuje i tomu, že "reinkarnacné pasáže" obsahovala i Biblia, pretože bola v dobe Kristovho ucenia úplnou samozrejmostou. Až v roku 533 po Kr. bolo na ekumenickom koncile, ktorý sa uskutocnil za vlády cisára Justiána, prehlásené ucenie o reinkarnácii za kacírstvo: "Ten, kto hlása doktrínu o preexistencii duše a hroznú myšlienku o jej navrátení do života, bud prekliaty!"

Ak sa vám v noci sníva sen o tom, že lietate, tiež vám nikto neuverí, pretože to nemáte nahrané na video? To nie, bez problémov uveria! Tisícky ludí rozpráva o reinkarnacných spomienkach - spolocnost však neverí. Pritom je to rovnaké, ako keby zaryto tvrdila, že slnko už nevyjde, alebo že je Zem stredobodom vesmíru. Výrok, že so smrtou sa všetko koncí, potrebuje dôkaz, pretože toto tvrdenie nie je súcastou skutocnosti a nemôže byt základom osobnej skúsenosti. V rámci skutocnosti nenájdeme ani jednu oblast, v ktorej by sme mohli ukázat, že v prírode sú procesy, ktoré sa náhle koncia v nicote.

Smrt nie je ne -bytím, ale len urcitá protipólna forma bytia. Úmrtie nie je nicím iným, než prekrocením tohoto prahu, teda ciary deliacej od sebe ríšu žijúcich a mrtvych. Sféru telesne žijúcich nazývame "náš alebo tento svet" a tu neznámou ríši mrtvych " druhý alebo onen svet".

Krajina snov "je" tu tiež a nepredstavuje nijaké geografické umiestnenie. Tak i "druhý svet" sa týka nášho vnímania. Tento a druhý svet nie sú odlíšené priestorovo, ale tu skôr o rozdielne stupne vnímania alebo vedomia. Oznacenie "tunajšieho sveta" je však prísne subjektívne. Ked clovek prekrocí prah smrti a dostane sa do druhého sveta, /ved naozaj zvykneme ludovo hovorit, že je na druhom, ci onom svete/ tak sa " druhý svet" pre neho ihned stane " tunajším svetom", pretože "tunajší svet" predstavuje vždy len miesto vlastného pobytu. Rovina telesného cloveka, ku ktorej on už teraz nepatrí, sa pre neho stane od teraz "druhým svetom". Umieranie sa tým stáva subjektívnym zážitkom, ktorého objektivita stojí a padá s polaritou. Ako pre jedného pozorovatela slnko na obzore zapadá, tak pre iného v ten istý moment vychádza.

Podobne je tomu s pôrodom a so smrtou. Cím je z nášho pohladu smrt cloveka, tým je z pohladu druhého sveta pôrod. Umieranie na druhom svete slávime súcasne my na tomto svete ako narodenie dietata. Ten, kto sa od subjektivity týchto "pocitov" oprostí, zistí, že všetko je vlastne totožné. Ludská duša, ktorá bola vyhodená z jednoty bez priestoru a casu, aby sa ucila, musí prechádzat temnotami materiálneho sveta po subjektívnej casovej ose aby sa vyvíjala a stala sa vedomejšou. Takto postupuje coraz bližšie k svojmu cielu a vracia sa do pôvodnej jednoty aby tak uzatvorila svoj kolobeh.

Cesta ludskej duše je cestou ucenia sa. Proces ucenia, ktorého cielom je dokonalost je dlhou cestou. Je potrebných vela malých krokov, dochádza k mnohým omylom a mnohým opravám. Len množstvo inkarnácií môže zarucit konecný úspech.

Netrápte sa, pokial nerozumiete. Už tým, že cítate tieto riadky dokazujete, že "hladáte". Tomu kto klope na bránu, býva otvorené. Je velmi pravdepodobné, že sa už skoro otvorí aj vám….