Útecha v temnotách I.
Peter Macsovszky

Fantazírovanie o tom, že život možno prežiť ako nepretržitú reťaz šťastných udalostí je scestná. Tento fakt si uvedomujeme, no i tak bývame prekvapení a zaskočení, keď sa niečo neodvíja podľa našich očakávaní. Vieme, že sa nemôžeme vyhnúť strastiam, no tajne veríme, že sa im nejako vyhneme. Nevieme celkom presne, čo je to šťastie, a preto ho stotožňujeme so zdravím, s láskou, dlhým životom, materiálnym blahobytom, dobrým zamestnaním.

Avšak nič z toho, čo považujeme za šťastie alebo aspoň za jeho neklamné znaky, nie je trvalé. Tento dojem nestálosti spôsobuje najmä naša myseľ, ktorá javy života rozdeľuje na šťastné a nešťastné. Toto delenie je však často veľmi iluzórne. Ak sa nám nedarí napĺňať tú predstavu o šťastí, ktorú na nás preniesli naši predkovia, cítime sa nešťastní. Ani sa nepozastavujeme nad tým, či ich predstava o šťastnom živote zodpovedá našim skutočným vnútorným potrebám, schopnostiam, danostiam, podmienkam. Nezamýšľame sa nad tým, či sú naše zdedené fantázie o šťastí vôbec prirodzené, či sú v súlade s naším životným poslaním a so zákonitosťami, ktoré usmerňujú prirodzený chod vecí.

Zo všetkým síl sa usilujeme zrealizovať zdedený model a po čase sa cítime vyčerpaní. Uvzato lipneme na myšlienke, že za každú cenu musíme ubrániť seba i našich blízkych pred tým, čo označujeme za temné a hrozivé. Keď sme však priveľmi vyčerpaní, jednoducho nevládzeme udržať takzvané pozitívne duševné rozpoloženie. Nakoniec nás neúspešná práca na upevňovaní "dobrej nálady" privedie k pocitom nezdaru. Predsa oveľa jednoduchšie a rozumnejšie by bolo pripustiť si zlú náladu k telu, vpustiť ju do duše, nechať, nech sa tam dosýtosti poobzerá, dovoliť, nech odovzdá svoje posolstvo a nesnažiť sa ju "zlikvidovať" napríklad veselou hektickou hudbou, vtipmi, slnečnými lúčmi, násilne pozitívnymi myšlienkami...

Temnôt sa človek nemá báť, ale poznávať ich, hľadať v nich poučenie. Svetlá stránka života je len časť poznania. Druhá časť sa skrýva v tieni. Človek, ktorý odmieta temnotu života, odmieta prehĺbiť svoje sebapoznávanie. Jeho znalosti o sebe a o svete sú polovičaté, a preto málo životaschopné, málo odolné voči dráme zmien a teda voči tomu, čo označuje ako strasti. Človek, ktorý sa nepodujíma na poznávanie temnôt obsiahnutých nielen v ňom samom, ale i vo všednom živote, sa azda nikdy nedozvie, že strasti, ktoré doliehajú a útočia akoby z vonkajšieho sveta, pochádzajú v skutočnosti zvnútra. Tento fakt si uvedomuje budhizmus a vie o tom aj kresťanská mystika. Strastiplné udalosti, ktoré vnímame ako nešťastné náhody, krivdy, tresty sú len odrazom toho, čo v nás už je.

Tým nechcem povedať, že svet do nás nazerá a že sme úplne priehľadní; narážam len na to, že do nášho života magneticky vťahujeme taký druh udalostí, aký zodpovedá našim duševným sklonom. Podobné priťahuje podobné. Podobnosť medzi tým, čo je v nás, a tým, čo sa nám deje, si neuvedomujeme práve preto, lebo sme sa naučili javy označené za hnusné a temné zametať pod koberec. Preto sa nám zdá, že krivdy a strasti nás stíhajú absurdne, nemotivovane, bez logickej príčiny. Pritom však nie sme nijaké obete: obeť je spolutvorcom, spoluhráčom zločinu. Udalosti vnímané ako strasti, rozprávajú príbeh predovšetkým o tom, čo sa nachádza v našich duševných hĺbkach. Ak odmietame skúmanie strastí, ich hlbinných príčin, náš vlastný životný príbeh nám ostane zastretý, nepochopíme zmysel učňovských rokov strávených na tejto planéte.

Kresťanské náboženstvo je náboženstvom šťastného zavŕšenia ľudskej drámy, pretože prináša víziu spásy. Túto víziu nemožno načrtnúť bez toho, aby sa zároveň kriticky nehovorilo o temných stránkach pozemského bytia. V kresťanstve, ktoré bolo inšpirované perzským dualizmom, teda radikálnym vymedzením ríše dobra a ríše zla, dominuje tendencia, či skôr neochota podrobnejšie preskúmať to, čo sme označili ako temné a hriešne. A pritom príbeh ľudskej spásy, korunovaný šťastným koncom, je vybudovaný práve na dualistickom chápaní sveta, teda na uznaní existencie temnôt. Veď ako inak by mohla byť spása úspešne dovŕšená, ako inak by mohlo svetlo zvíťaziť, keby nebolo temnôt? Kresťania sa upínajú k tomu, čo im cirkvi a tradícia predkladajú ako dobré a svetlé, nevenujúc pozornosť anatómii vlastného, vnútorného temna.

Z kresťanskej náuky totiž zdanlivo vypadlo ono antické "poznaj sám seba". Súčasne však v kresťanstve platí, že "miluj svojho blížneho ako seba samého". Milovať sa dá síce aj bez poznania, ba poznanie niekedy aj paralyzuje, dusí lásku duchovného ohňa, no seba samého môže človek milovať len prostredníctvom sebapoznávania. V tomto sebapoznávaní je totiž obsiahnuté aj to, že viem, aké sú moje temné stránky, viem, že ma trápia, viem, že by som mal byť voči sebe tolerantný a že by som si mal odpustiť, no súčasne si uvedomujem aj to, že "rozhrešenie" mi nemôže dať rozum, ale len cit, pocit, že sa môžem so sebou zmieriť. Takýto pocit sa nedostavuje často. Ten, komu "rozhrešenie" udeľuje rozum, ten v sebe poriadne nepreskúmal to, čo konvencia považuje za temné, hriešne, zvrhlé, odvrhnutiahodné. Rozum mi môže odpustiť a ten istý rozum môže odpúšťať aj blížnym, lenže to nie je odpúšťanie, ktoré by vyplývalo zo sebapoznania. To nie je odpúšťanie, ktoré by pochádzalo od ducha stojaceho nad rozumom. Ten, kto nepozná seba duchovne, nemôže sám sebe skutočne odpustiť, nepozná odpúšťanie a vlastne nemôže odpúšťať ani blížnym. Ten, kto nepozná sám seba, nevie, že odpúšťať blížnym nie je to isté ako milovať ich.

Kresťanská predstava spásy je prepojená s monoteistickým charakterom kresťanstva. Samozrejme, model spasiteľa je známy aj z dávnejších duchovných tradícií. Nájdeme ho v mazdaizme i mithraizme. Čiastočne možno o spasiteľských koncepciách (Maitréja) hovoriť aj v súvislosti s budhizmom a tiež aj s judaizmom, kde však očakávaný mesiáš má skôr charakter národného vodcu-osloboditeľa. Podstatné je, že spása sa v monoteistických duchovných tradíciách, celkom prirodzene sústreďuje na jediný bod, centrum, duchovné ohnisko. V kresťanstve upriamenosť na jediného, značne antropomorfizovaného boha, spojená s vierou v čistý a šťastný život, z ktorého možno beztrestne vytesniť neresti a pudy a iné temné energie vytvára priam neznesiteľné napätie a tlak.

Kresťan totiž, či už prostredníctvom cirkevnej inštitúcie alebo bez nej, vstupuje do dialógu s bohom, o ktorého dobrých úmysloch, všemocnosti, milosrdnosti a všadeprítomnosti sa nepatrí pochybovať. Zbožný, nepodozrievavý, neheretický kresťan na jednej strane verí, že boh stvoril dobrý, dokonalý svet a že boh vždy pomôže, na druhej strane však, v každodennej realite musí čeliť každodenným, sotva pochopiteľným a vysvetliteľným strastiam. Tieto strasti prýštia zdanlivo z vonkajších okolností, častejšie však z ríše našich pudov a rozličných sklonov.

Reč pudov a sklonov však nemá veľmi šancu dohovoriť sa s ideou dobrotivého boha: zdá sa nám, že čím väčšie úsilie vyvíjame na to, aby sme sa prostredníctvom askézy priblížili bohu, tým väčšmi sa mu vzďaľujeme, pretože to, čo nazývame temným a hriešnym, bojuje proti nám s čoraz väčšou urputnosťou. Tradičná múdrosť vie: jeden náš krok smerom k bohu znamená dva kroky diabla smerom k nám. Skutočnosť je taká, že tento večný kresťanský boj proti vlastnej prirodzenosti plodí neprekonateľné napätia ústiace nakoniec do tých najväčších osobných i dejinných katastrôf.

Samozrejme, nie boj proti pudom je nesprávny, ale spôsob boja, spôsob interpretácie nášho pudového života. Rozdielnosť a mnohoznačnosť našich psychických i telesných sklonov sa veľmi ťažko a bolestivo podriaďuje takému životnému režimu, ktorého morálny horizont tvorí antropomorfizovaný, jednoznačne definovaný, láskavý, dobrotivý, zjednodušený a značne uniformizovaný boh, ktorý akoby ani nesúvisel s utrpením. Ako keby božími deťmi boli len tí, ktorí svojím konaním a vlastnosťami spĺňajú túto inštitúciou posvätenú predstavu večne ružového insitného boha.