Taoizmus: most medzi šamanizmom a alchýmiou - II.
Peter Macsovszky

Pojem "tao"

Už dosť dlho hovoríme o taoizme, ale ešte stále sme si nepovedali, čo je to tao, od ktorého sa taoizmus, taoistické myslenie, taoistické vnímanie, taoistický spôsob života odvodzuje. Takže čo značí "tao"? Vezmime si najprv čínsky znak tao. Pozrime sa na jeho zloženie. Treba vedieť, že niektoré čínske znaky vznikli fúziou prvkov iných znakov. Okrem toho väčšina čínskych znakov zahrňuje mnoho významových odtieňov. Dešifrovanie týchto významov je zvyčajne závislé na kontexte, v ktorom sa znak nachádza a taktiež súvisí s tým, či znak používame ako podstatné alebo prídavné meno. Tak je tomu aj v prípade znaku "tao". Znak tao je kombináciou dvoch znakov, z ktorých jeden predstavuje "hlavu" a druhý "chodidlo". Chodidlo symbolizuje myšlienku smeru alebo cesty, kým hlava upozorňuje na myšlienku uvedomelej voľby. Hlava však znamená počiatok a chodidlo koniec.

Znak tao teda symbolizuje nepretržitý, vyvážený kolobeh vesmíru, kruh nebies a zeme. Vo funkcii podstatného meno tao sa najčastejšie prekladá ako "cesta". Ale môže mať aj tieto významy: "spôsob, metóda, ako sa veci robia, ako sa veci správne majú robiť" alebo "univerzálny, všeprenikajúci základný kozmický princíp" alebo "taoistický spôsob života". Tao znamená pre taoistu "vnútornú aj vonkajšiu cestu". (Ide teda o cestu vo význame metódy. Táto metóda však nie je dogmatická, rigidná, schematická, naopak: charakterizuje ju pružnosť a vysoká miera adaptability... Básnicku povedané, je to cesta bez cesty, kráčanie bez chôdze, metóda bez metódy. Nemecký dominikán, veľký mystik stredoveku, Majster Eckhardt hovorí, že niet metódy pomocou ktorej by bolo možné hľadať boha, pretože ak chceme ostať zdraví, nemáme hľadať metódu, lebo ak sa rozhodneme pre metódu, vznikne nebezpečenstvo, že k nej aj prilipneme... Myslím, že aj takto, slovami kresťanského mystika, môžeme priblížiť, aká cesta, aká metóda sa myslí pod pojmom tao.)

Lao-c charakterizuje tao hneď úvodnej kapitole svojej knihy Tao Te-ťing:

Tao, ktoré možno vystihnúť slovami,
nie je večné a nemenné tao,
meno, ktoré možno pomenovať,
nie je večné a nemenné meno.

Lao-c však tao necharakterizuje iba v pvej kapitole, pretože sa ho snaží vystihnúť aj na iných miestach knihy. Všetky pokusy o vystihnutie taa sú však iba približné a Lao-c si je toho plne vedomý. Preto tao charakterizuje iba cez určité metafory, prirovnania, analógie.

Napríklad v 4. kapitole:

Tao - hoci prázdne - ak pôsobí,
ako keby bolo nevyčerpateľné.
Je také nesmierne!
Ako keby bolo praotcom všetkých vecí!

Zmierňuje svoju ostrosť,
usporadúva svoj chaos,
tlmí svoju oslňujúcu žiaru,
stotožňuje sa so svojím prachom.

Je také nezmerateľné!
Ako keby trvalo od počiatku vekov!
Neviem, koho je synom.
Zdá sa, že tu bolo skôr ako Najvyšší.


Koľko tajomnosti prebleskuje v tomto úryvku!
Ešte presnejšie charakterizuje tao Lao-c v kapitole 25:

Existuje niečo - hmlisté a bez tvaru,
a predsa hotové a dovŕšené.
Povstalo skôr ako nebo a zem.

Je také tiché! Tak pusté!
Je osamotené a nemení sa.
Preniká všetkým navôkol a nič ho neohrozuje.
Môže sa pokladať za matku všehomíra.

Jeho meno nepoznám.
Označujem ho ako "tao".
Nútený ho pomenovať,
nazývam ho "zvrchovaným".

Zvrchované - to je unikajúce.
Unikajúce - to je vzďaľujúce sa.
Vzďaľujúce sa - to je navracajúce sa.

Preto: Tao je zvrchované,
nebo je zvrchované,
zem je zvrchovaná,
i kráľovská dôstojnosť je zvrchovaná.
V podnebesí sú štyri zvrchovanosti
a kráľovská dôstojnosť je jenou z nich.

Človek sa riadi podľa zeme,
zem sa riadi podľa nebies,
nebesá sa riadia podľa tao,
tao sa riadi podľa seba.

Bol by som rád, keby sme si jasnejšie uvedomili, že tao nie je niečo, čo sa nachádza niekde mimo našej bežnej reality. Tao nie je niečo, čo možno vnímať iba pomocou ezoterických či extatických techník, pretože extatické techniky a každodenná realita sú tiež súčasťou cesty alebo teda vesmírneho poriadku. Nemôžeme sa znepokojovať tým, že nevieme, čo je tao, pretože jednoducho to vieme. Nemôžeme po ňom túžiť, lebo ho nemožno vlastniť: my sme v ňom a ono je v nás. Tao je len pomocný čínsky termín pre univerzálny kozmický princíp, takže ak by som hľadal ekvivalent v Európe, asi by som upozornil na termín logos v Herakleitovej filozofii. Ak si budeme pojem logos vykladať ako všeobecný usporiadajúci princíp všetkých vecí v kozme, potom sa priblížime k takej interpretácii pojmu tao, na akú nás upozorňuje preklad nemeckého sinológa Richarda Wilhelma. On totiž tao prekladá ako zmysel. Teda zmysel vecí, zmysel vesmíru, vesmírneho poriadku alebo ešte presnejšie: ako prirodzenosť vecí, ich prirodzené usporiadanie. V taoistickej ezoterickej a alchymistickej kinhe Tcha-i Ťin-chua cung-č (Tajomstvo zlatého kvetu) majster Lü-cu charakterizuje tao takto:

Je niečo, čo existuje samo osebe; hovoríme tomu tao (zmysel). Zmysel nemá meno ani tvar. Je to jediné bytie, jediný prvotný duch. Bytie a život nemôžeme vidieť. Sú obsiahnuté vo svetle neba. Svetlo neba nemôžeme vidieť, máme ho obsiahnuté v dvoch očiach...

Tu si dovoľujem uviesť úryvok z kresťanského kultúrneho kontextu, konkrétne z Evanjelia podľa Matúša, pretože mám pocit, že ide o istú paralelu, ktoré vhodne dokladá, že významy taoistických textov nie sú až také vzdialené európskej duchovnej tradícii:

Sviecou tela je oko. Preto ak tvoje oko je čisté, celé tvoje telo bude jasné... (Mt 6,22)

Tao možno chápať ako jungovské zjednotenie sa s nevedomými životnými zákonmi, alebo skôr takto: zmierenie sa s prirodzenými zákonmi prírody, ktoré sa z nášho pohľadu nachádzajú v neprehľadnej temnote sféry nevedomia. Pochopenie taa a prijatie jeho princípov je čosi ako zrušenie bariéry medzi vedomím, ktoré neprestajne konštruuje a buduje, a skutočnou povahou života - ide teda o dovŕšenie taa (zmyslu bytia), o zbavenie sa strachu o svoje egoistické zámery, o zbavenie sa vlastných, často neopodstatnených násilných konštruktov... Môžeme hovoriť o zmierení sa s vlastnou povahou a o vzdaní sa boja proti sebe a najmä proti svojmu okoliu, pretože aj boj proti okoliu je len vonkajšou manifestáciou našej vnútornej nespokojnosti so sebou. Pochopiť tao znamená rešpektovať prirodzený chod udalostí, prírodzený vývoj a dovršovanie: už nie je dôležitý boj o neprestajné sebazdokonaľovanie, lebo naša skutočná a zásadná premena začína vo chvíli, keď sme schopní ustúpiť, zmĺknuť, vnímať, rešpektovať, prijímať, poučiť sa, byť otvorení a pružní...

Na ceste ku skutočne hlbokej a povznášajúcej transmutácii nemôžu stáť nijaké prekážky, nijaké koncepty, ku ktorým by sme mohli prilipnúť, ani len koncepty vznešenosti a vízie duchovného pokroku. Tu sa možno stotožniť s Majstrom Eckardtom, keď prosí Boha, aby mu pomohol zabudnúť na "boha", teda na vlastný, egoistický koncept o Bohu, pretože boh, ktorého možno pomenovať a popísať, prestáva byť bohom... Ak si pozorne, teda s uvoľnenou a maximálne otvorenou mysľou prečítame niektorý z taoistických spisov, čoskoro zistíme, že tao a taoizmus, pri svojom kozmickom univerzalizme, nič nepúta k tzv. čínskosti, či ázijskosti. Takže k tomu, aby sme chápali taoistické princípy, nemusíme byť ani Číňanom ani Azijatom. Tu neplatí nepriepustnosť či obtiažnosť ázijského myslenia, tu jednoducho nejestvuje bariéra. K pomenovaniu a chápaniu princípov, ktoré riadia život rastlín, zvierat, kolobeh v prírode, pohyb našich myšlienok či fungovanie našich orgánov, vôbec nepotrebujeme používať čínske termíny, nemusíme sa učiť čínske znaky nemusíme jesť čínske jedlá. Ba vôbec nemusíme javiť ani len sympatie k čínskej kultúre. Ak si prečítate Tao Te-ťing veľmi rýchlo zistíte, že v celej knihe niet jedinej zmienky, ktorá by odkazovala na Čínu, Číňanov alebo čínsku kultúru... Tao však nie je niečo, čo by malo nádych antropocentrizmu či humanizmu, pretože nemá nič spoločné s kategóriami dobra či zla.

V 5. kapitole Tao-Te-ťingu čítame:

Nebesá a zem neprejavujú ľudomilnosť,
tvorstvo pre ne nemá väčšiu cenu
ako slamený (obetný) pes.

(Pokiaľ ide o výraz slamený pes, Číňania mali vo zvyku obetovať namiesto živých zvierat, ich napodobneniny - napríklad aj zo slamy.)

Niekedy v máji som bol v Tatrách, v oblasti pod Kriváňom. Už som vedel, že budem mať túto prednášku a teda občas som uvažoval, ako svojmu poslucháčstvu objasním taoistické myslenie. Stál som na moste nad potokom a sledoval som pohyb vody. Počúval som jej zvuk, zurčanie mohutného horského potoka, a pozoroval som, ako sa stáča, krúti, vytvára víry, obchádza skaly, odnáša ľahšie haluze. Potom som pozrel na konáre ihličnatých stromov ako sa hýbali v ľahkom vetre. Potom som pozrel hore na nebo a videl som pomalý, vírivý pohyb mračien. Potom som pozrel na tatranské končiare a uvedomil som si, že ich tvary opakujú tvary malých skál, ale aj stromov, že vlastne opakujú dráhy prírodných pohybov, dráhy vetra a vody - feng šuej. A krajina, v ktorej som sa nachádzal tvorila presne to, čomu sa v tradičnom čínskom maliarstve hovorí šan šuej, čiže hory a voda.

. Tvary, ktoré vidíte v prírode, či už je to skala, strom alebo zviera vyjadrujú akúsi univerzálnu mimiku, či gestiku, dalo by sa povedať, že až choreografiu vesmíru: voda sa pohybuje presne po takých spletitých dráhach po akých sa rozvíja a rozrastá koruna stromu, had sa pohybuje ako voda a keby zmeravel, vyzeral by ako konár, keby sa zakreslil plynulý pohyb mačky, vysvitlo by, že sa v podstate pohybuje ako had, ako potok, ako vietor v korunách, len inou rýchlosťou, primerane svojim schopnostiam. Tento pohyb - účelný, plynulý, nevyčerpávajúci - tento pohyb je dôsledkom harmonického kozmického poriadku, tento pohyb je tao. Preto taoisti, keď hovoria o spomalení, stíšení a nezasahovaní, chcú vlastne dať priestor prirodzenému poriadku vecí, prirodzenému pohybu udalostí: nechcú svet napraviť, prestavať a zapratať hranatými tvarmi, chcú, aby sa uplatnila plynulosť. Uplatňovanie tejto plynulosti možno preniesť aj do sféry medziľudských vzťahov. Nie sme predsa oddelení od pohybu vody, vetra, zvierat a rastlín. Ak v našom konaní zavládne hranatosť a uponáhlanosť, môžeme počítať s protireakciou: s úbytkom energie a následne s chorobou, s depresiami...

V 76. kapitole Tao-Te-ťingu sa píše:

Všetko tvorstvo, stromy, rastliny,
keď sa rodia, sú vláčne a krehké.
Keď umierajú, sú zoschnuté a tvrdé.

Tak to, čo je pevné a silné,
smeruje k smrti,
čo je slabé a poddajné,
smeruje k životu.

A jeden príklad na nerešpektovanie prirodzenosti:

V tridsiatych rokoch sa v Amerike a neskôr aj u nás s veľkým entuziazmom stavali priehrady. Čím väčšie, tým lepšie. Dnes však už odborníci prišli na to, že spútať prírodu je nielen nezmysel, ale aj nemožné. Príroda má svoj rytmus, má svoje periódy deštrukcie a následne aj obdobia sebaobnovy. Veľké priehrady boli vlastne prejavom nanucovania ľudskej vôle. Príroda vždy mala načasované svoje povodne, ktoré však človeku, ktorý má zo dňa na deň vyspelejšie technológie, nevyhovovali. Človek si chcel brániť svoje teritórium, svoje pohodlie, ako keby príroda bol nepohodlným nepriateľom. Človek si neuvedomil, že s prírodou nemožno bojovať, ale treba s ňou žiť v symbióze. Takáto symbióza by znamenala rešpektovanie prírodného rytmu. Odborníci teda, po niekoľkýh desaťročiach prišli na to, že sú lepšie pravidelne sa opakujúce menšie povodne, než zriedkavé a stokrát ničivejšie záplavy, ktoré nastávajú po pretrhnutí mohutných hrádzí. Nie sme na tejto planéte preto, aby sme si ju podrobovali, vykorisťovali a snažili sa jej prirodzené zákony zmeniť, skrotiť a rytmiku prírody úplne preladiť. Sme tu preto, aby sme sa tešili zo všetkých prejavov bytia. Z pozície vládcu a tyrana takáto radosť a harmónia nie sú dosť dobre možné.

Pomôžem si citáciou z 29. kapitoly Tao-Te-ťingu:

Ktokoľvek sa chce zmocniť sveta a narábať ním,
ten - ako som to ja videl - stroskotá.
Lebo svet je posvätná nádoba,
s ktorou nemožno narábať.
Ktokoľvek s ňou chce narábať, zničí ju.
Ktokoľvek si ju chce prisvojiť, stratí ju.

Preto múdry odmieta všetko,
čo je prehnané,
čo je výstredné,
čo prekračuje mieru.

A ešte z 30. kapitoly:

Výsledok sa nesmie dosahovať násilím,
lebo čo je príliš silné,
začne upadať a chátrať,
a to je proti tao.

Čo je proti tao - predčasne zaniká.

Taoizmus, šamanizmus a alchýmia

Pokúsili sme sa aspoň približne opísať, čo všetko kryje pojem "tao". V tejto chvíli sme sa už dostali k ústrednému bodu našej prednášky, k objasneniu toho, čo je taoizmus.