Taoizmus: most medzi šamanizmom a alchýmiou - III.
Peter Macsovszky

Taoizmus možno, čiastočne považovať za náboženstvo. Treba si však uvedomiť, že na rozdiel od iných náboženstiev taoizmus nemá ústrednú postavu, ani zakladateľa takého formátu, akími boli Ježiš, Mojžiš, Buddha, Zarathuštra, Mání, Muhammad či Konfucius. Lao-c´ nebol takým divotvorným svätým mužom: bol to iba učenec, ktorý spísal svoju múdrosť bez najmenšieho úmyslu založiť náboženský systém. To jedna vec. A druhá: Lao-c´ nekonal zázraky, nedostával sa do extatických stavov a nemal videnia či vnuknutia, aspoň sa o tom nič nedochovalo, a všetko, čo o jeho živote vieme, sme si už dnes povedali, takže neexistujú nijaké "evanjeliá" či iné biografické záznamy. K tomu pripočítajme vedeckú neistotu ohľadom autorstva základnej knihy taoizmu.

Ďalšia zvláštnosť taoizmu: možno ho chápať dvojako:

1. Ak ho chápeme ako náboženstvo, potom má množstvo drobných božstiev, ktoré skôr upozorňujú na animistický a šamanistický pôvod. To je ľudový taoizmus, ktorý siaha k exotickej a magickej obradnosti javiacej jednoznačné prvky prírodného, kozmického náboženstva a teda šamanizmu (Tao ťiao). Ešte azda stojí za zmienku, z množstva taoistcikých božstiev do popredia vystupuje Osem nesmrteľných (Pa Sien). V krátkosti ich vymenujem:

a) Lü Tung-pin - historická postava, spája sa s medicínou a pozná kúzla, ktorými skrotí divokú zver (šamanism.)

b) Li Tchie-kuaj - tiež sa spája s medicínou, je mrzutej a výstrednej povahy, často sa objavuje ako žobrák, pomáha chudobným a slabým.

c) Čang Kuo-lao - veľký kúzelník, často ho žiadajú o pomoc rodiny, ktoré si želajú mužského potomka.

d) Cchao Kuo-ťiou - je známy ako prísny sudca.

e) Chan Siang-c - veľký básnik a hudobník, patrón hudobníkov.

f) Čung-li Čchüan - pôvodne generál z čias dynastie Chan. Svojím vejárom dokáže upokojiť rozbúrené more.

g) Lan Cchaj-che - hoci je postihnutý šialenstvom, teší sa priazni bohov. Objavuje sa v mužskej i ženskej podobe.

h) Che Sien-ku - jediná žena medzi nesmrteľnými.

2. Ak taoizmus chápeme ako filozofiu (Tao ťia), potom si musíme odmyslieť jeho animistické a folklórne prvky. Taoizmus vo svojej filozofickej podobe je pre moderného Európana takmer dokonale zrozumiteľný, kým v jeho čínskej nábožensko-folklórnej podobe predstavuje neprehľadný labyrint či spletenec utvorený z hmlistých šamanských techník a ľudových povier. Preto sa v ďalšom budem venovať úvahám výlučne zameraným na filozofický aspekt taoizmu.

Na filozofickom taoizme je fascinujúce, že nemá postavu stvoriteľa, nemá zvestovateľa, nemá raj a nemá peklo. Ba nemá ani len inštitúcie. Preto nemožno ani vytvoriť taoistické spoločenstvá, pretože to už protirečí taoistickému spôsobu života, ktorý sa odvracia od spoločenského ruchu. Vlastne je trošku paradoxné, že sme sa tu zišli kvôli taoizmu: filozofický taoizmus pri dôslednom uplatňovaní princípov neumožňuje vytvorenie náboženskej inštitúcie, ba ani nijakého náboženského či ezoterického spolku. Je natoľko nezávislý a v istom zmysle intímny: tak veľmi sa prihovára jednotlivcovi. Okrem toho odmieta akúkoľvek podobu dogmatizmu a schematizmu. Taoizmus vo svojej filozofickej podobe smeruje od prírodného náboženstva k individualizmu a samotárstvu. Ešte aj toto sú však prejavy šamanistického charakteru (individualizmus, určitá introvercia, rešpektovanie prírodnej rytmiky).

Taoizmus sa v Číne objavil približne v 4. a 3. storočí pred Kristom, teda v čase, keď vznikli najdôležitešie spisy filozofického taoizmu: Lao-c´ a Čuang-c´. Je pravdepodobné, že autori týchto spisov boli ilúzií zbavení intelektuáli, ktorí boli presvedčení o tom, že najrôznejšie teórie o zlepšení sveta veci len zhoršujú. Podľa ich učenia Tao čiže Veľká Cesta vesmíru je mnohokrát múdrejšia ako ktokoľvek z ľudí. Preto je veľkou chybou, keď sa snažíme v našom okolí presadzovať zmenu za každú cenu. Všetko, čo robíme, je iba presadzovaním nášho ega a smeruje k tomu, aby sa nahradila múdrosť vesmíru.

Taoizmus je vlastne prejavom čínskeho kozmického mysticizmu.

V Európe často s taoizmom spájame kozmické prvky jin a jang. Treba však vedieť, že učenie o týchto dvoch kozmických princípoch je pravdepodobne staršieho dáta a do taoizmu sa dostalo v neskoršom období. Istý pokus o zaznamenia toho, ako sa jin a jang správajú, nachádzame v 5000 starej šamanistickej vešteckej kihe I-ťing (Kniha premien), ktorá by svojou povahou mohla byť taoistická, skuotčnosť je však taká, že v čase ďaleko predchádzala vzniku taoizmu. I-ťing obsahuje 64 hexagramov, čiže šesťriadkových znakov, ktoré sú kombináciou 8 základných trojriadkových piktogramov vyjadrujúcich pomocou prerušovaných a plných čiar striedanie síl jin a jang.

Učenie o princípoch jin a jang k taoistickému náboženstvu pripojil Chuaj-nan-c´ už aj preto, lebo sa ukázalo, že je dobre zlučiteľné s pôvodnou filozofiou Lao-c´ -ho a Čuang-c´ ho. Od tých čias sa koncepcia jin a jang stala ústredným bodom taoizmu. Predstavy o dvoch komplementárnych kozmických silách, teda o jin a jang, sa do taoizmu dostali pravdepodobne zo šamanistického prostredia. Čo vlastne jin a jang znamenajú?

Predstavme si horu. Jang označuje slnečnú stranu hory, kým jin označuje zaclonenú, tienistú stranu.

Jang je energia pohybu, vôle, slnka, ohňa, tepla, života.

Jin je energia nepohybu, odovzdanosti, mesiaca, vody, zimy, smrti.

Jang však nie je pozitívna v zmysle dobročinná sila a jin nie je negatívna v zmysle škodlivá sila: hodnota oboch síl je rovnocenná, komplementárna: jang predstavuje mužskú energiu, jin ženskú. Jang je silou nebies, jin je silou zeme. Jedno od druhého sa nedá oddeliť.n Chuaj-nan-c´ to charakterizuje takto:

Tao môže byť stručné a predsa dosť obsiahle,
temné a predsa jasne žiariť,
môže byť slabé a pritom môže naberať síl.
Je spojnicou štyroch ročných období.
Zahrňa v sebe Jin a Jang,
ktoré držia vesmír pohromade...
Preto sa nebesia pohybujú a zem je pokojná.
Točia sa a krúžia bez vyčerpania...
Ako hrnčiarsky kruh sa otáča a vracia sa k svojmu východisku...

Energie jin a jang sa často znázorňujú aj v podobe dvoch drakov. Tu vidno jasnú paralelu k Hermovej palici - kaduceu, kde tiež vidíme spletených dvoch hadov (v čínskej tradícii sa vzťah jin a jang vyjadruje pomocou monády, kde červená forma - má podobu "rybičky" s modrou bodkou vyjadruje jang, kým modrá či zelená /v Číne sa až tak nerozlišuje medzi týmito farbami/ forma rovnakej veľkosti, s červenou bodkou, vyjadruje jin; jestvuje však aj spodobenie prostredníctvom dvoch prepletených drakov: červeného a zeleného - toto už viac pripomína európsku hermetickú tradíciu) reprezentujúcich komplementárne sily kozmu, silu Slnka (solárnu, maskulínnu energiu) a silu Mesiaca (lunárnu, feminínnu energiu). A sú tu tiež dva stĺpy zo Šalamúnovho chrámu - Jákhim a Boáz...

Ako sme už spomínali, taoizmus je filozofiou samotárstva. Je v určitom zmysle protikladom konfuciánstva, ktoré sa sústreďovalo predovšetkým na regulovanie života v komunite. Taoizmus hlása odchod do samoty, no neznamená celkom mizantropiu. Hlási sa k rešpektovaniu prírodných zákonov, no nie je namierený proti civilizácii. Uprednostňuje síce ticho a pokoj lesného prostredia, nemožno však o ňom povedať, že by bol vyslovene ekologický, pretože súčasná násilnosť v ekologickom myslení je s toleranciou taoizmu nezlučiteľná. Skôr možno hovoriť o tom, že taoistické zmýšľanie nemá záujem stavať bariéry do cesty udalostiam, ktoré sa majú udiať. Taoizmus je natoľko tolerantný, že dokáže splynúť aj s inými náboženstvami. Zo šamanizmu prevzal koncepciu jin a jang, neskôr počínštil buddhizmus a podieľal sa tak na vzniku čchanu alebo zenu. Výhodou taoizmu teda (ostatne vzťahuje sa to aj na buddhizmus) je, že k tomu, aby ste vo svojom živote aplikovali poznatky prevzaté z taoizmu, sa nemusíte vzdať svojej pôvodnej orientácie: pokojne môžete ostať kresťanom, židom, muslimom, buddhistom, ateistom, počítačovým expertom, alchymistom, šamanom, numerológoím, astrológom, ekológom, ale aj atómovým fyzikom, teda čímkoľvek.

Americký sinológ Thomas Cleary uvádza, že stavy bežných zmätkov každodenného života považuje väčšina taoistov za vhodnejšie situácie na realizovanie cvikov vyrovnanosti než situácie, v ktorých je človek v stave úplného pokoja. Majster Chuang Jüan-čchi vo svojom spise Letopisy Siene blaženého rozvoja píše:

"Ľudia sú šťastní, ak sú v pokoji, a rozrušení, ak je okolo nich priveľa pohybu. Neuvedomujú si, že pokiaľ je ich energia narušovaná hlukom hlasov druhých ľudí a ich činmi, skutkami a prejavmi, potom je oveľa lepšie túto situáciu využiť, než sa ňou nechať znepokojovať; je vhodnejšie použiť ju k upevňovaniu vyrovnanosti ducha..." Taoistický majstri tvrdia aj to, že skutočné upokojenie a otvorenosť, čo je vynikajúca metóda na uvoľnenie pút podmienenej subjektivity, nie je možné praktizovať tým, že sa pred svetom úplne uzavrieme... Toto opäť korešponduje s myšlienkami nemeckého dominikánskeho mystika Majstra Ekhardta, podľa ktorého pravdivýčlovek sa v každom prostredí cíti vyrovnaný, pretože prestal lipnúť na subjektívnom hodnotení a teda rozlišovaní toho, čo je príjemné a čo nie.